Milý duchovný otec tejto farnosti, otec Marián, bratia kňazi, diakon, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež, milí televízni diváci, všetci ľudia dobrej vôle, ktorí si chceme znova uvedomiť veľkosť a vzácnosť dedičstva otcov.
Chceme si dnes pripomenúť, že jedným z veľkých takých dejinných míľnikov národov bolo vždy prijatie krstu. A mnohé národy dodnes tento míľnik si pripomínajú. Národ, ktorý prijal krst, sa začlenil do spoločenstva kultúrnych národov.
Pre dnešného človeka je kritérium krstu ako kritérium kultúrnosti, a životnej úrovne v značnej miere nepochopiteľný. Skôr dnes máme iné kritéria, ktoré hovoria o kultúrnosti, o životnej úrovni, a nemožno povedať, že by boli všetky en bloc zlé. Kdežeby! Keď vezmeme najmä niektoré objavy, či medicíny, či iných odvetví…
Náš národ sa začal pripravovať na včlenenie medzi kultúrne národy Európy už v ôsmom storočí, možno aj skôr, keď tu pôsobili franskí kňazi. Ale všetko v takej plnšej miere sa udialo až misiou sv. Cyrila a Metoda v deviatom storočí. A znova sa do popredia dostáva ďalší fakt, ktorý v súčasnosti stále nevieme nejako doceniť. Že staroslovenčina sa stala rovnocenným liturgickým jazykom, spolu s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou.
Preto je správne, ak v preambule Ústavy Slovenskej republiky je odvolávka na túto veľkú svätú epochu našich dejín. Vďaka misii sv. Cyrila a Metoda mohli následne prijať krst aj okolité národy. Ale začalo to tu, ako to pri jednej návšteve v Poľsku zdôraznil sv. Ján Pavol II.
Drahí bratia a sestry, je zrejmé, že nemožno žiť len zo slávnej minulosti, no druhým extrémom je zabúdať na ňu, alebo o nej úmyselne klamať. Preto je dôležité sprítomňovať tieto hodnoty minulosti. Pripomínať, ich aj v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Jednoducho o nich hovoriť. Čo je však pozoruhodné, je fakt, že aj toto vyzdvihnutie našich predkov v kultúrnom svete, vo vtedajšom čase, ktoré vykonal Boh cez sv. Cyrila a Metoda, bolo „ocenené“ ich utrpením. Zvlášť u sv. Metoda. Putoval do väzenia.
A kto vie, keďže otec Marián v úvodných slovách hovoril, že dodnes nevieme, kde je hrob sv. Metoda, kto vie, že aj dodnes neznáme miesto jeho pochovania, nemalo zakryť stopu po jeho misii. A hlavne, aby sa jeho hrob nestal nejakým pietnym miestom, posilňovania vo viere, ale aj národnej hrdosti.
Vieme, že čosi také sa veľakrát udialo aj v nedávnej minulosti. Nemať hrob, aby sa nestal centrom stretávania. Preto môžeme povedať, že ich úcta, k sv. Cyrilovi a Metodovi bola v ďalších storočiach značne utlmená.
Vedome hovorím utlmená, ale nie zničená! Ale nebyť toho, že generácie po svätom Cyrilovi a Metodovi žili podľa hodnôt evanjelia, ktoré v zrozumiteľnej reči ohlasovali naši vierozvestovia a vďaka tomu, vďaka prežívaniu týchto hodnôt, sa náš národ v mori toľkej nepriazne, zachoval až dodnes.
A jedinú šancu, ako sa zachovať a nestratiť, tá jediná šanca je znova v tom istom. V zachovávaní hodnôt evanjelia. Oživenie ich úcty obnovil biskup Štefan Moyzes v 19. storočí, ale 20. storočie znova nebolo veľmi prajné tejto úcte. A v ostatnom čase, veď to vnímate, keď sa hovorí o umiestnení súsošia sv. Cyrila a Metoda s Gorazdom na Bratislavskom hrade, viete, že sa ozývajú už viaceré negatívne reakcie. A pritom znova len poviem – celkom logické argumenty. Obzrime sa po okolitých krajinách, ako na námestiach, teda námestiach hlavných miest, alebo aj na iných významných miestach krajiny, sa nachádzajú sochy, alebo súsošia otcov, alebo velikánov týchto národov. A oni sú na to hrdí!
Iste rozumieme, že sochy, alebo súsošia, „len“ symbolizujú niečo dôležité a vážne. V našom prípade dedičstvo otcov – sv. Cyrila a Metoda. Preto treba povedať, že oveľa väčšou bolesťou je nie tento atak na postavenie tohto súsošia, alebo sôch. Oveľa väčšou bolesťou je rúcanie a ničenie hodnôt, ktoré hlásali sv. Cyril a Metod našim predkom.
Náš národ nemal od čias sv. Cyrila a Metoda ani samostatnosť, až v novodobých dejinách. A nemal ani sochy sv. Cyrila a Metoda, ale ako som už spomenul, národ žil podľa hodnôt, ktoré hlásali naši vierozvestovia.
Preto sa nestratil v skúškach nepriazne! Predovšetkým hodnoty, ktoré hovoria o živote, o rodine, o viere, o zmysle utrpenia, a tak by sme mohli pokračovať ďalej. Ak sme aspoň trocha objektívni, tak nám neunikne, že niektoré politické zoskupenia, ktoré chcú voliť najmä mladí ľudia, vyhlasujú, že po získaní moci ich prvé kroky budú proti týmto hodnotám! A sa čudujem mladým ľuďom, možnože aj súhlasia s týmito krokmi, ale prečo tieto politické zoskupenia nerobia prvé kroky v prospech mladých ľudí, aby nemuseli utekať z tejto krajiny?
Rúcanie týchto hodnotových mantinelov je dlhodobejšie, ale keď sa dostavia dôsledky, vina sa pripočíta nie tým, ktorí ich ničili, ale padne na tých, ktorým bola odobratá moc rozhodovať. Vidíme to aj teraz, v jednej z krajín Európskej únie, kde vyčíňajú mladí, nepopieram, že sa stala tragédia, toto vyčíňanie neustáva, až matka obete vyzýva na pokoj, a hlava štátu začne vyzývať rodičov, aby nepúšťali svoje deti večer z domu. Ako by sa zabudlo na to, ako boli oslabené práva rodičov aj v tejto krajine a ako sa neustále hovorí o právach detí. Nevyvážene. Je treba o tom hovoriť vyvážene – a v každej krajine. Hovoriť o právach rodičov, o právach detí, o právach každého. A to hrozí, ak sa rodičom odoprie napríklad právo aj rozhodnúť, čo sa ich deti budú učiť v škole, a ako sa ich to dotkne po mravnej stránke.
Veď predsa aj ja patrím ešte ku generácii, keď naši rodičia nemohli rozhodovať o tom, čo sa učilo v škole. Ak sa znova presadzuje jedna ideológia, dobre to nie je! Som si vedomí, že žijeme v pluralitnej spoločnosti a problémy máme riešiť slušne a silu viery, to znamená svojich práv sa dovolávať, je naše právo, ale predovšetkým podľa viery je treba žiť!
Ak pokrstený a pobirmovaný človek sám váľa kresťanské hodnoty, obrat musí nastať najskôr u neho! Vrátiť sa, treba sa vrátiť k životnému štýlu krstných záväzkov a vedieť, že to všetko sa dotýka každého jedného z nás, a to v plnej miere. A že kresťan aj v týchto podmienkach je znova kresťanom aj minulosti, kedy kresťania menili svet. A nikdy to nebolo ľahké. Veľakrát preto trpeli a umierali, ale vernosťou svojim krstným záväzkom, teda Bohu, boli pre svet kvasom, ktorý menil ich a ľudí v ich blízkosti, ba celé národy.
Ak naše kostoly dnes zívajú prázdnotou, lebo aj pokrstené duše sú dosť prázdne, môže na nás zostupovať hojné Božie požehnanie?
Drahí bratia a sestry, nepomôže nám len bedákanie nad tým, ako sa zhoršili medziľudské vzťahy! Uvedomme si, koľko ľudí je pokrstených v našej krajine i na celom svete? A keby každý pokrstený brat bral vážne záväzky krstu, a podľa ich žil, a ešte viac by rešpektoval, že krst je dôležitejší ako jazyk, ktorým hovoríme, potom by bol pokoj v našej vlasti, i všade vo svete! Je to znova o poslaní nás pokrstených v tomto svete.
Pripravil: Anton Čulen