My vidíme, že sa objavujú aj iné skupiny a sily, ktoré sú zamerané proti Bohu, sú zamerané proti Cirkvi, proti kresťanstvu, ba dokonca sú zamerané aj proti tomu, čo je normálne ľudské. A tieto skupiny sa ozývajú, kričia, chcú získať dominanciu. Ale oni môžu len kričať.
Drahí pútnici, bratia a sestry.
Vitajte na Mariánskej hore v Levoči! Po troch náročných rokoch ste sem mohli prísť bez akýchkoľvek obmedzení a prišli ste vo veľkom počte. Prišli ste prakticky odvšadiaľ. Tu, do baziliky Panny Márie na mariánskej hore v Levoči skutočne prichádzajú ľudia odvšadiaľ. A ja sa zamýšľam, čo ich sem privádza? Čo ich tu ťahá? Čo tu môžu vidieť a zažiť? Veď máme aj iné kostoly, na Slovensku, ktoré sú zasvätené Panne Márii. Máme aj iné miesta, ktoré sú pútnickými mariánskymi miestami. No to najväčšie a najviac navštevované miesto je práve Levoča.
Čo má v sebe toto pútnické miesto? A samozrejme, čo majú aj ďalšie katolícke pútnické miesta, keď ľudia dokážu prejsť veľké vzdialenosti? Dokážu prekonať mnohé prekážky, dokážu znášať aj bolesti spôsobené chorobami len, aby mohli prísť tu, alebo na iné pútnické miesta. Čo ich tu ťahá? Čo tu je? Nie som sám, ktorí hľadal odpovede na tieto otázky. Svojho času, sa presne nad týmto zamýšľal aj sv. Ján Pavol II. A on na to aj dal odpoveď. Podľa neho totiž si kresťanstvo posvojilo prax putovať preto, lebo ľudia potrebovali nájsť také náboženské miesta, kde sa zvláštnym spôsobom pociťuje blízkosť Boha.
No a pútnické svätyne sa stali tými rodinnými domami, kde každý z ľudí, ktorí tam prichádzajú, tadiaľ prechádzajú, alebo tam zostávajú, každý z ľudí, tu môže nájsť zmysel vlastnej existencie. A môže tu nájsť chuť do života. Práve po tom, ako tu pocítil prítomnosť Boha a pocítil tu Božiu lásku.
Takže, asi preto ste sem prišli. Lebo tu nachádzate domov, tu objavujete zmysel vlastnej existencie, a dostávate chuť do života. No a tu pociťujete blízkosť Boha a pociťujete tu Božiu lásku. Preto sme my všetci, preto sme sem prišli. Tak teda buďte tu srdečne vítaní!
Keď už viem, na čo ste sem prišli, spoločne sa poďme zamyslieť nad tým, čo práve tu, na Mariánskej hore v Levoči môžeme vidieť a môžeme tu prežiť. Toto miesto je zasvätené tajomstvu Navštívenia Panny Márie. Z toho teda logicky vyplýva, že tu, môžeme vidieť Pannu Máriu, ktorá išla navštíviť svoju príbuznú Alžbetu, matku Jána Kristiteľa. Všímajme si teda toto, a zažívajme spolu s Pannou Máriou tú chvíľu Navštívenia.
Prvé, čo si všimneme na tejto situácii, na tej situácii Navštívenia, kedy Panna Mária prichádza navštíviť Alžbetu, prvé, čo si všimneme je fakt, že Mária je v pohybe. Evanjelista Lukáš píše, že v tých dňoch, sa Mária vydala na cestu, a ponáhľala sa do istého Júdejského mesta, v hornatom kraji. Mária, mladá dievčina sa náhlivo dáva do pohybu a ide k Alžbete. Vidíme Máriu v pohybe! Tá Máriina aktivita, ten pohyb, ju núti vyjsť zo svojho domu a privádza ju do sveta. Privádza ju na miesta pre ňu možno nepoznané, ale jednoznačne privádzajú na miesta vzdialené. Toto konštatovanie nemôže ostať bez povšimnutia, bratia a sestry, pretože práve v tomto spočíva podstata života kresťanov.
Naša existencia, či už existencia jednotlivcov, alebo aj existencia celej Cirkvi, je Pánom Bohom nastavená smerom von. Smerom von zo seba, takto sme stvorení, takto sme nastavení. A takýmto spôsobom je formovaná aj naša Cirkev. Von zo seba. To znamená, že my kresťania sme povolaný vychádzať zo seba, vychádzať zo svojich domov, z miest, kde sa cítime bezpečne a máme ísť von, k druhým, na rôzne miesta, na miesta azda aj neznáme a nepoznané. Máme ísť von.
No a na čo tam máme ísť? Čo tam máme robiť? Máme tam ísť nato, načo tam išla Panna Mária. A máme tam robiť to, čo robila Mária. Mária išla k Alžbete, aby jej pomohla, poslúžila, aby jej uľahčila život. Ale išla k Alžbete aj nato, aby k nej doniesla svojho syna, Pána Ježiša, ktorého už v tom čase mala vo svojom lone. Panna Mária tam naozaj išla pomôcť, poslúžiť, ale aj priniesť Ježiša Krista a spolu s Ježišom Alžbete doniesla aj štýl života podľa Božej vôle a podľa Božích zákonov, ktorý Mária žila.
Mária tam prišla aj s tým štýlom života podľa Božej vôle. Štýlom života v súlade s Božou vôľou a s Božou poslušnosťou, alebo teda poslušnosťou Pánu Bohu. Toto tam doniesla. A presne toto Panna Mária robila aj u Alžbety. Žila tým štýlom života, ako chcel Boh. Z toho jasne vyplýva, že všade, kde vstúpi noha kresťana, malo by sa stať presne toto.
Kde vstúpi kresťan, hneď majú ľudia pocítiť záujem, pomoc, blízkosť. Kde vstúpi kresťan, a nech už je to kdekoľvek, tam má prísť aj Ježiš Kristus. A tam sa má štýl života zmeniť v súlade s Božou vôľou a Božími zákonmi. Všade, kde vstúpi kresťan, my všetci, toto sa má udiať.
Vnímame tú zodpovednosť, bratia a sestry, ale vnímame aj tú silu, ktorú my spoločne máme ako kresťania? Ak sme normálni kresťania, my sme schopní svojim kresťanským štýlom života zmeniť celý svet. Sme toho schopní. Všetci spoločne áno. Sme toho schopní, ak sme, opakujem, seriózni kresťania. My naozaj máme obrovskú silu. Tak teda spojme svoje sily a schopnosti a nech sa vo svete a nech sa v našej krajine žije kresťanským štýlom života. Toto je na nás! Využime túto svoju silu a zabezpečme nášmu národu dobrú budúcnosť. Využime tú silu, kresťanskú silu, štýl života kresťanov.
My vidíme, že sa objavujú aj iné skupiny a sily, ktoré sú zamerané proti Bohu, sú zamerané proti Cirkvi, proti kresťanstvu, ba dokonca sú zamerané aj proti tomu, čo je normálne ľudské. A tieto skupiny sa ozývajú, kričia, chcú získať dominanciu. Ale oni môžu len kričať. Ak však my, budeme vydávať seriózne kresťanské svedectvo, my budeme silný. A všetci tí ostatní, ktorí naozaj odmietajú Boha a chcú zlo, nezmôžu nič. My kresťania, ak sme seriózny, spolu, sme nesmierne silný.
Ďalej sme počuli v evanjeliu, že Mária sa ponáhľala do cieľa svojej cesty. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. To, že Mária rýchlo pribehla do Alžbetinho domu, nemožno pripísať len jej mladému veku a jej motivácii, ktorá ju poháňala dopredu, teda aby pomohla svojej príbuznej. To bola tá Máriina motivácia s ktorou tam išla. Som si istý, že Máriu poháňalo aj niečo iné. Poháňala ju vnútorná sila, ktorá nepochádzala z iného zdroja, jedine z toho, ktorým bol Duch Svätý. Z tohto jediného zdroja pochádzala tá Máriina vnútorná sila, ktorá ju hnala dopredu. Mária bola naplnená Duchom Svätým, preto išla rýchlo. Preto prekonávala vzdialenosti a prekážky. A potom, keď prišla k Alžbete, hneď dokázala byť užitočná. To bolo spôsobené Duchom Svätým, ktorý ju všade sprevádzal!
No a tento istý koncept, ktorý v tom momente pri tej akcií navštívenia prežívala Panna Mária, tento istý koncept v plnej miere platí aj pre kresťanov a aj pre Cirkev. Prameň a sila kresťanov a Cirkvi spočíva práve v Duchu Svätom, ktorý prichádza vo sviatostiach.
Kresťan dokáže byť rýchly, dokáže byť dynamický, vynaliezavý a v neposlednom rade kresťan dokáže byť užitočný vtedy, ak žije v spojení s Duchom Svätým, alebo ináč povedané, ak žije sviatostne. Samozrejme, nakoľko môže.
Bratia a sestry, ak je v našej existencii, teda v tom, že sme kresťania, taká obrovská sila, ktorá dokáže zmeniť celý svet, bola by veľmi veľká škoda, tú silu v sebe mať, ale nedokázať ju použiť, nedokázať byť užitočný, práve kvôli tomu, že kresťan nemá záujem o sviatostný život! Bola by škoda nevyužiť tú silu. Nežiť sviatostne, to znamená pre Cirkev naozaj nebyť plnohodnotne užitočný. A to je o ničom.
Sv. Ján Zlatoústy veľmi múdro konštatuje: Nebolo by medzi nami toľko neveriacich, keby sme my boli skutočnými nasledovníkmi Krista. Keby sme žehnali tým, ktorí nás preklínajú, keby sme robili dobre tým, ktorí nám robia zle, ale neveriaci na nás vidia to isté zmýšľanie ako majú oni sami. My sa klaniame peniazom tak, ako oni, bojíme sa smrti tak, ako oni, rátame choroby práve tak netrpezlivo, ako oni. Ženieme sa za mocou a slávou ako oni, oddávame sa poverám presne, ako oni. Ako že potom majú oni prísť k viere? Keby sme presne spĺňali Kristove nároky, mnohí by s radosťou pristúpili k našej viere. Sám sv. Pavol koľkých obrátil? Keby sme my boli takí horliví vo viere ako Pavol, koľko svetov by sme mohli obrátiť my? Takto to veľmi múdro a pravdivo konštatuje sv. Ján Zlatoústy.
Pokračujme bratia a sestry v sledovaní Panny Márie ešte ďalej. Mária ostala pri nej asi tri mesiace. Informácia, ktorú sa dozvedáme úplne na konci evanjelia. Tieto jednoduché slová prezrádzajú ten bezprostredný, ten najbližší cieľ Máriinej cesty. Zostala u Alžbety aby jej pomohla a poslúžila s každodennými vecami, ktoré Alžbeta potrebovala vo svojom stave tehotnej ženy. Mária slúžila, starala sa a robila to konkrétne, nielen teoreticky, alebo duchovne. Mária pomáhala konkrétne, vo všetkom, čo bolo potrebné. Čo iné sa bratia a sestry očakáva od kresťanov vo svete? Čo iné sa od nás očakáva? Konkrétna pomoc vo všetkom, čo je potrebné, toto sa od nás očakáva! Očakáva sa aktívna láska, ktorá vie byť užitočná, a ktorú dokážu využiť druhý ľudia.
Nám netreba veľa hovoriť, teoretizovať, premýšľať, zvažovať, hľadať systémy, alebo definície. My potrebujeme aktívnu službu, konkrétnu pomoc, potrebujeme skutky. A toto máme poskytovať a rovnako takto to máme aj prijímať. Aktívnu službu, konkrétnu pomoc, reálne skutky. Toto dávam von, toto prijímam do seba.
My kresťania, tým, že sme povolaní k láske, sme povolaní ku prejavovaniu lásky prostredníctvom skutkov. My neteoretizujeme, my z láskou pomáhame, ako Panna Mária.
Bratia a sestry, na začiatku som povedal, že sme sem prišli, aby sme videli Pannu Máriu a prežili s ňou tú situáciu navštívenia. Teraz konštatujem, že už sme videli, čo Panna Mária robila. Podľa vzoru Márie presne to isté má robiť Cirkev, a to isté má robiť aj každý kresťan. Sám si v tejto chvíli uvedomujem, že naša úloha voči spoločnosti je zodpovedná, toto si uvedomujem. Ale rovnako tak sa teším, že aj ja, práve takýmto životom, ktorý je podobný životu Panny Márie, môžem prispieť k dobru spoločnosti. Som rád, že som kresťan, a že môžem veľa zmeniť a veľa môžem ovplyvniť.
My všetci spolu veľa môžeme zmeniť, a veľa môžeme ovplyvniť k lepšiemu, svojim aktívnym kresťanstvom, svojimi skutkami lásky. Je načase, aby sme sa opäť náhlivo vydali na cestu ku konkrétnym stretnutiam. Na cestu, kde opravdivo prijmeme tých, ktorí sú iní ako my, ako sa to udialo medzi mladučkou Máriou a oveľa staršou Alžbetou. Len tak prekonáme vzdialenosti medzi generáciami, spoločenskými triedami, medzi etnickými skupinami a kategóriami všetkého druhu. Ba prekonáme aj vojny.
Toto povzbudenie, ktoré som teraz prečítal, napísal Svätý Otec František vo svojom posolstve na svetové dni mládeže, ktorých myšlienku sme prijali aj my ako motto, ako hlavnú myšlienku našej Levočskej púte.
Bratia a sestry, skutočne je načase, aby sme sa náhlivo vydali na cestu, ku konkrétnym stretnutiam, a aby sme všade priniesli Krista a spolu s ním, aby sme prinášali aj náš kresťanský štýl života. Od tejto chvíle, pretože sme si to dobre uvedomili, od tejto chvíle sa všetko zmení, všetko sa zmení k lepšiemu. A z tohto sa my všetci tešme. Amen
Vdp. Peter Majcher, rektor levočských bazilík
Pripravil: Anton Čulen