Svet v týchto dňoch obleteli neuveriteľné fotografie nehodného podávania sv. prijímania počas Svetových dní mládeže. S úžasom a zármutkom môžeme konštatovať: AŽ SEM SME SA DOSTALI.
– Na otváracej omši pre španielskych pútnikov rozdávali Eucharistiu v Ikea miskách, ktoré sú určené pre chipsy
– Počas otváracej omše celých SDM rozdávali Eucharistiu mimoriadne rozdávateľky sv. prijímania, ktorým čosi také počas liturgie nenáleží (nehovoriac o prítomnosti mnohých kňazov a biskupov, ktorí ako riadni rozdávatelia Eucharistie sedeli a tvárili sa zbožne).
Subjektívne emocionálne pocity šťastia a radosti nezakryjú tieto hrozné profanácie živého Krista a nikdy ani nemôžu byť ospravedlnením údajných obrátení či povzbudení k viere.
SEM VEDIE STRATA VEDOMIA POSVÄTNOSTI, ZAČÍNAJÚCA PRIJÍMANÍM NA RUKU
Zdroj: Podcasty otca Radovana
https://www.facebook.com/podcastyor/?locale=sk_SK
Čo hovorí o rozdávaní svätého prijímania I N Š T R U K C I A REDEMPTIONIS SACRAMENTUM – SVIATOSŤ VYKÚPENIA.
Usmernenie, na čo dbať a čomu sa vyhýbať vo vzťahu k najsvätejšej Eucharistii.
O.i. sa v nej uvádza:
2. Rozdávanie svätého prijímania
88. Veriaci sviatostne prijímajú Eucharistiu obyčajne počas omše a v čase, ktorý predpisuje sám obrad, to znamená hneď po prijímaní celebrujúceho kňaza. Rozdávať sväté prijímanie má celebrujúci kňaz, ktorému prípadne pomáhajú iní kňazi alebo diakoni; sám však nesmie pokračovať v omši, kým sa neskončí prijímanie veriacich. Iba z naliehavej príčiny celebrujúcemu kňazovi môžu pomáhať podľa právnej normy mimoriadni vysluhovatelia.
89. Aby sa aj „znakmi lepšie ukázalo, že prijímanie je účasťou na obete, ktorá sa práve slávi“ , je želateľné, aby ho veriaci mohli prijať v hostiách, premenených v tej istej omši.
90. „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. „Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“
91. Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.
92. Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.
93. Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.
94. Nie je dovolené, aby si veriaci svätú hostiu alebo posvätný kalich „sami brali, tým menej, aby si podávali medzi sebou z ruky do ruky“. V tejto veci treba navyše odstrániť zlozvyk, že si snúbenci na sobášnej omši navzájom vysluhujú sväté prijímanie.
95. Veriaci laik, ktorý „najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri eucharistickom slávení, na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán. 921, § 2“.
96. Treba zrušiť zvyk, podľa ktorého sa proti predpisom liturgických kníh počas svätej omše alebo pred ňou na spôsob prijímania rozdávajú nekonsekrované hostie alebo iné veci na jedenie alebo nie na jedenie. Tento zvyk sa totiž vôbec nezhoduje s tradíciou rímskeho obradu a prináša so sebou nebezpečenstvo, že medzi veriacimi spôsobí zmätok, čo sa týka eucharistickej náuky Cirkvi. Ak na niektorých miestach trvá, na základe povolenia, obyčaj požehnávať chlieb a rozdeľovať ho po omši, nech je o tom veľmi svedomito podaná riadna katechéza. Nech sa však iné podobné veci nezavádzajú a na túto príležitosť nech sa nikdy nepoužívajú nekonsekrované hostie.
—————
3. Posvätné nádoby
117. Posvätné nádoby, ktoré sú určené na prijímanie Pánovho tela a krvi, nech sa zhotovujú presne podľa noriem tradície a liturgických kníh. Konferenciám biskupov je daná možnosť rozhodnúť, či so schválením Apoštolskou stolicou, je vhodné zhotovovať posvätné nádoby aj z iných pevných materiálov. Napriek tomu sa striktne vyžaduje, aby takéto materiály boli podľa spoločného hodnotenia jednotlivých krajov naozaj ušľachtilé, a tak sa ich používaním vzdávala česť Pánovi a celkom sa vyhlo nebezpečenstvu zmenšiť pred očami veriacich náuku o skutočnej prítomnosti Krista pod eucharistickými spôsobmi. Treba teda odsúdiť každý zvyk používať na slávenie omše obyčajné či menej kvalitné nádoby, alebo bez umeleckej hodnoty, jednoduché košíky, či iné nádoby zhotovené zo skla, z hliny, z porcelánu alebo z iných materiálov, ktoré sa ľahko zničia. To platí aj o kovoch a iných materiáloch, ktoré sa ľahko kazia.
(Poznámka redakcie AZN: Bod 117 je uvedený v: ÔSMA KAPITOLA
LIEČIVÉ PROSTRIEDKY bod 2. Ťažké previnenia)
118. Posvätné nádoby majú byť pred používaním požehnané kňazom podľa obradov predpísaných v liturgických knihách. Je chvályhodné, ak požehnanie udelí diecézny biskup, ten aj rozhodne, či je nádoba vhodná na používanie, na ktoré je určená.
119. Po skončení rozdávania prijímania sa kňaz vráti k oltáru, stojí pri oltári alebo pri stolíku a purifikuje paténu či misku nad kalichom, potom purifikuje kalich podľa predpisov Rímskeho misála a kalich utrie purifikatóriom. Ak je prítomný diakon, vráti sa s kňazom k oltáru a čistí nádoby. Je však dovolené nechať nádoby, najmä ak ich je viac, primerane zakryté na oltári alebo na stolíku na korporáli a hneď po prepustení ľudu ich kňaz alebo diakon očistí. Aj riadne ustanovený akolyta pomáha pri čistení a usporiadaní posvätných nádob či už pri oltári, alebo pri stolíku. Ak nie je prítomný diakon, riadne ustanovený akolyta posvätné nádoby odnesie na stolík a tam ich zvyčajným spôsobom očistí, utrie a zloží.
120. Kňazi nech sa postarajú, aby plachty na posvätnom stole, a najmä tie, na ktoré sa majú klásť sväté spôsoby, boli vždy udržiavané v čistote a podľa zaužívaných zvykov sa častejšie prali. Chvályhodné je robiť to tak, aby sa voda z prvého prania, vykonaného ručne, vyliala do sakrária v kostole alebo na zem na vhodnom mieste. Potom sa môžu preprať zvyčajným spôsobom.
———–
4. Liturgické rúcha
121. „Rozdielnosť farieb posvätných rúch má za cieľ v priebehu liturgického roku aj navonok účinnejšie objasniť jednak osobitný ráz slávených tajomstiev viery, jednak zmysel rozvíjajúceho sa kresťanského života“. Rozmanitosťou posvätných rúch sa tiež navonok prejavuje „rozdielnosť úloh pri slávení Eucharistie. Treba, aby tieto posvätné rúcha prispievali ku kráse samotných posvätných úkonov“.
————-
SIEDMA KAPITOLA
MIMORIADNE SLUŹBY VERIACICH LAIKOV
146. Služobné kňazstvo nemôže byť nijako nahradené. Ak v spoločenstve chýba kňaz, chýba v ňom samotné vykonávanie sviatostnej funkcie Krista Hlavy a Pastiera, čo patrí k samotnej podstate života spoločenstva. Pretože „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“.
147. Kde to potreba Cirkvi vyžaduje, pri nedostatku vysvätených služobníkov niektoré liturgické úkony môžu podľa práva zastávať veriaci laici. Tí sú povolaní a poverovaní s pomocou Božej milosti vykonávať určité služby, ťažšie aj ľahšie. Už mnohí veriaci laici sa nadšene venovali a doteraz sa venujú tejto službe, a to najmä v misijných krajinách, kde je Cirkev doteraz málo rozšírená alebo žije v podmienkach prenasledovania, ale aj v iných krajinách postihnutých nedostatkom kňazov a diakonov.
148. Vysoko si treba ceniť ustanovizeň katechétov, ktorí s veľkou námahou poskytovali a poskytujú osobitnú a veľmi potrebnú podporu pri šírení viery a Cirkvi.
149. V niektorých diecézach, dávnejšie evanjelizovaných, sú najnovšie poverovaní veriaci laici ako „pastorační asistenti”; z nich bezpochyby mnohí prispievali k dobru Cirkvi podporovaním pastoračnej činnosti biskupa, kňazov a diakonov. Treba však dbať o to, aby sa črty tejto služby nepodobali príliš forme pastoračnej služby klerikov. Treba sa postarať, aby „pastorační asistenti” nebrali na seba to, čo patrí výhradne do služby vysvätených služobníkov.
150. Činnosť pastoračného asistenta má smerovať k tomu, aby podporovala službu kňazov a diakonov, aby vzbudzovala povolania na kňazstvo a diakonát a aby podľa právnej normy v každom spoločenstve horlivo pripravovala veriacich laikov na rozličné liturgické služby podľa rozmanitých chariziem.
151. Len skutočne v nevyhnutnom prípade treba pri slávení liturgie využívať pomoc mimoriadnych služobníkov. Táto pomoc nie je určená na to, aby sa zaručila plnšia účasť laikov, ale svojou povahou je prídavkom a provizóriom. Tam však, kde sa z nutnosti využívajú služby mimoriadnych vysluhovateľov, nech sa čoraz viac prednášajú osobitné a naliehavé prosby, aby Pán čím skôr poslal kňaza do služby spoločenstva a hojne vzbudil povolania do posvätných stavov.
152. Nech tieto len náhradné služby nepôsobia ako príležitosť na deformáciu samotnej služby kňazov tak, že tí sa vyhýbajú sláveniu svätej omše pre ľud, ktorý im je zverený, zanedbávajú osobnú starostlivosť o chorých, ako aj o krst detí, alebo asistovanie pri manželstve či slávenie kresťanského pohrebu, čo je úlohou predovšetkým kňazov a diakonov, ktorí im pomáhajú. Nech sa teda nikdy nestane, že vo farnostiach si kňazi ľahostajne vymenia pastoračnú službu s diakonmi alebo laikmi, čím by sa pomýlilo špecifikum každého.
153. Okrem toho, nikdy nie je dovolené, aby si laici obliekli rúcha diakona alebo kňaza ani niečo podobné ich rúcham.
1. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania
154. Ako už bolo spomenuté, „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“. Preto meno „vysluhovateľ Eucharistie“ patrí jedine kňazovi. Na základe posvätnej vysviacky sú riadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania biskup, kňaz a diakon, ktorým prislúcha pri slávení svätej omše vysluhovať sväté prijímanie veriacim laikom. Nech sa tak naplno a správne prejavuje ich služobná úloha v Cirkvi a nech sa napĺňa znak sviatosti.
155. Okrem riadnych vysluhovateľov existuje riadne ustanovený akolyta, ktorý je z ustanovenia mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania aj mimo slávenia omše. Ak si to naozaj vyžaduje nevyhnutná potreba, diecézny biskup môže touto službou na základe normy práva poveriť aj iného veriaceho laika ako mimoriadneho vysluhovateľa pre určitý prípad (ad actum) alebo na určitý čas (ad tempus), použijúc pri tom primeranú formulu požehnania. Takýto akt poverenia nemá nutne liturgickú formu, ale ak by ju aj mal, nech sa v žiadnom prípade nepodobá vysviacke. Vo zvláštnych a nečakaných prípadoch povolenie ad actum môže dať kňaz, ktorý predsedá eucharistickému sláveniu.
156. Táto služba nech sa chápe presne podľa jej mena: to znamená mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania, nie „špeciálny vysluhovateľ svätého prijímania“ ani „mimoriadny vysluhovateľ Eucharistie“, ani „špeciálny vysluhovateľ Eucharistie“, lebo týmito názvami sa nenáležite a nesprávne rozširuje jej význam.
157. Ak je obyčajne dostatočný počet riadne vysvätených služobníkov, ktorý stačí aj na rozdávanie svätého prijímania, nemôžu byť poverení mimoriadni vysluhovatelia svätého prijímania. Za takýchto okolností tí, ktorí sú touto úlohou poverení, nech ju nevykonávajú. Treba odsúdiť zvyk kňazov, ktorí, hoci sa zúčastňujú na slávení svätej omše, nerozdávajú sväté prijímanie, ale zverujú túto službu laikom.
158. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania môže len vtedy vysluhovať prijímanie, keď kňaz alebo diakon chýba, keď je kňaz slabý alebo v staršom veku, keď mu bránia iné dôvody alebo keď k svätému prijímaniu pristupuje taký počet veriacich, že samotné slávenie svätej omše by sa veľmi predĺžilo. To znamená, že krátke predĺženie, podľa miestnych okolností a kultúry, treba pokladať za celkom nedostatočný dôvod.
159. Mimoriadnemu vysluhovateľovi svätého prijímania nikdy nie je dovolené poveriť niekoho iného rozdávať Eucharistiu, napr. aby rodič, manžel alebo syn dal prijímanie chorému.
160. Diecézny biskup nech znovu posúdi prax v tejto veci za posledné roky a podľa potreby ju opraví alebo určí presnejšie. Tam, kde je skutočne nevyhnutné určovať takýchto mimoriadnych vysluhovateľov vo väčšom počte, nech diecézny biskup vydá zvláštne normy, podľa ktorých, prihliadajúc na tradíciu prvotnej Cirkvi, podľa normy práva stanoví, ako konať túto úlohu.
———–
6. Hlásenie o svojvoľnom konaní v liturgii
183. Nech sa všetci zo všetkých síl osobitným spôsobom usilujú o to, aby najsvätejšia sviatosť Eucharistie bola chránená pred každým zneuctením a omylom a aby každá svojvoľnosť bola od základu napravená. To je najzávažnejšia úloha pre všetkých a pre každého a všetci, bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb, sú viazaní povinnosťou túto úlohu plniť.
184. Každý katolík, či už kňaz, diakon alebo veriaci laik, má právo predniesť sťažnosť o svojvoľnosti v liturgii diecéznemu biskupovi alebo kompetentnému ordinárovi, ktorý mu je podľa práva rovnocenný, alebo Apoštolskej stolici na základe primátu rímskeho veľkňaza. Je však vhodné, aby sa hlásenie alebo sťažnosť podľa možnosti najprv predložila diecéznemu biskupovi. Nech sa to však vždy robí v pravde a láske.
Záver
185. „Proti zárodkom rozdelenia medzi ľuďmi, ktoré sú podľa každodennej skúsenosti v ľudstve hlboko zakorenené ako následok hriechu, sa stavia sila Kristovho tela rodiaca jednotu. Eucharistia práve tým, že buduje Cirkev, vytvára spoločenstvo medzi ľuďmi.“ Preto si Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí želá, aby aj svedomitým aplikovaním toho, na čo sa upozornilo v tejto inštrukcii, ľudská krehkosť menej prekážala pôsobeniu najsvätejšej sviatosti Eucharistie a aby po odstránení každého neporiadku a zatlačení každého zavrhnutého zvyku, na príhovor Preblahoslavenej Márie Panny, „eucharistickej“ ženy, všetkým ľuďom zažiarila Kristova spásonosná prítomnosť vo sviatosti jeho tela a krvi.
186. Nech sa podľa možnosti všetci veriaci naplno, uvedomele a aktívne zúčastňujú na najsvätejšej Eucharistii, nech ju uctievajú s láskou, so zbožnosťou a dobrým životom. Biskupi, kňazi a diakoni, ktorí vykonávajú posvätnú službu, nech si spytujú svedomie vzhľadom na pravdivosť a vernosť ich služieb vykonaných v mene Krista a Cirkvi počas slávenia posvätnej liturgie. Každý z vysvätených služobníkov nech sa dôsledne spytuje, či rešpektoval práva veriacich laikov, ktorí mu s dôverou zverujú seba a svoje deti v presvedčení, že všetci správne vykonávajú pre veriacich tie služby, ktoré Cirkev, keď na príkaz Krista slávi posvätnú liturgiu, má v úmysle vykonať. Každý si má vždy uvedomovať, že je služobníkom posvätnej liturgie.
Všetky rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s týmto nariadením, strácajú platnosť.
Túto inštrukciu, vypracovanú na príkaz najvyššieho veľkňaza Jána Pavla II. Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí po porade s Kongregáciou pre náuku viery, najvyšší veľkňaz dňa 19. marca na slávnosť svätého Jozefa roku 2004 schválil, rozkázal ju vydať a všetci, ktorých sa to týka, ju majú odteraz zachovávať.
V sídle Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v Ríme 25. marca, na slávnosť Zvestovania Pána, v roku 2004.
Kardinál František Arinze,
prefekt
† Dominik Sorrentino,
arcibiskup, tajomník
Z latinského originálu preložila Mgr. Anna Koniarová
Lektoroval Mons. Vincent Malý, Mons. ThLic. Marián Gavenda,
jazyková úprava PhDr. Otília Škvarnová, zodpovedný redaktor PhDr. Marian Veselý
(Krátené)
Celý dokument nájdete TU: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/redemptionis-sacramentum