„To nikto neverí, že by dobrí ľudia mohli opustiť Cirkev. Víchor odnáša len plevy a ohrabky, ale nie pšenicu.“ (Svätý Cyprian)
Dnes je to práve tak, ako pred 1650 rokmi. Nie viera, nie premýšľanie o náboženstve, nie modlitba, ale ani statočnosť nie je príčinou odpadnutia, ale celkom iné veci.
Všetci tzv. reformátori boli ovládaní nejakou náruživosťou, ktorá ich potom viedla k odpadnutiu, každý nadŕžal náklonnostiam zemanov a žiadostiam ľudu a strhol so sebou krajiny a národy. Veď sám pruský Fridrich II. priznal, že reformácia bola vyvolaná v Nemecku z túžby po majetkoch a v Anglicku z túžby po žene. Bez náruživosti by nebolo ani jedného odpadnutia od Cirkvi. Medzi desiatimi evanjelikmi, poznamenáva sám Kalvín, sotva nájdeš jedného, ktorý by sa z inej príčiny bol stal evanjelikom, ako z tej, aby sa tým slobodnejšie mohol oddať nemiernosti a zmyselným radovánkam. (Comment. In. Ep. Petr. 2, 2.)
Kto kričí dnes: „Preč od Ríma?“ Kto bije do Cirkvi? Kto ženie a vábi k odpadnutiu?
Odpoveď: Náruživosť.
Veľmi správne poznamenáva gróf de Maistre: Skúste zostaviť zoznam tých, ktorí opustili katolícke náboženstvo, aby sa pripojili k nejakej sekte. Vo všeobecnosti tam nájdete len nemravníkov, nespokojné duše, alebo vyvrheľov.“ (Pozri Rosenthal sv. I., časť 1. str. 29).
Celkom tak, ako pred vyše 1500 rokmi napísal sv. Cyprian: „To nikto neverí, že by dobrí ľudia mohli opustiť Cirkev. Víchor odnáša len plevy a ohrabky, ale nie pšenicu.“
Dobre vediac, že hriech vedie k odpadnutiu, už sv. Pavol napomína: „mal si…. dobré svedomie, ktoré keď niektorí odhodili, rozbila sa im loď viery“. (1 Tim 1, 19).
Je to prirodzené, najprv sa stráca dobré svedomie a až potom viera. Stará pravda a jednako vždy nová.
Keď niekto od katolíckej Cirkvi odpadne, príčinou nie je viera, lebo on tej viery len málo, alebo nič nemá. Len vážni, veriaci protestanti stávajú sa katolíkmi, a len takí katolíci, ktorým sa viera stala ťarchou, ktorí málo, alebo nič neveria, odpadávajú od svojej Cirkvi. Nenájdete ani jediného katolíka, ktorý by sa bol stal z náboženskej potreby protestantom. Hoci si cením a ctím inovercov, ktorí sa narodili a boli vychovávaní vo svojej viere a pritom sa usilujú žiť kresťanským životom a nájsť pravú cestu k opravdivej vlasti, tak málo si môžem vážiť tých, ktorí z katolíckeho tábora prebehli k protestantom. To je ľahký tovar!
Prakticky po katolícky nežije, do kostola ku sviatostiam nechodí, smelo ohovára náboženstvo a Cirkev, pochybuje o základných pravdách kresťanstva a napokon za jednu noc sa stane protestantom, alebo starokatolíkom. „My sme síce teraz protestanti – povedal na veľkom ľudovom zhromaždení v Mníchove 1. februára 1899 Franco Stein, vodca hnutia „Preč od Ríma“ – ale do kostola nikdy nejdeme, lebo sa nám zhnusila každá cirkev, každé náboženstvo.“
Takýto prírastok pravda neslúži ku cti „čistému evanjeliumu“ a preto právom píšu isté protestantské noviny: „Pri mnohých prestúpeniach je obava, že sa stali len z lásky k nevere a k falošnej slobode.“ A celkom pádne poznamenáva istý český protestantský farár: „Tento prírastok – ak ho smiem tak pomenovať – prichádza mi ako špinavý hlien, ktorý prúd vody po búrke priniesol na susedovu lúku, nie aby ju zúrodnil, ale aby ju znečistil.“
Keď napriek tomu mnohé protestantské noviny a osvetové brožúrky s pýchou registrujú takéto „konverzie“ a vo svojom čitateľovi budia radosť, že toľko a toľko tisíc sa stalo evanjelikmi, my im túto radosť nezávidíme.
I. Scheer – Dr. J. Buday, Prečo milujem svoju Cirkev? SSV 1932
Pripravil: A. Čulen