Chceme mať čistá telo. Čisté domy. Čisté potraviny. Čistú vodu. Čistý vzduch. Čisté lesy. Ale aký zmysel bude mať táto čistota, keď nebudeme mať čistú dušu?
V roku 1849 jedného smutného daždivého večera stál pápež Pius IX. na chodníku v prístave Gaeta. Musel niekoľko dní pred revolúciou ujsť z Ríma. Stál v prístave a pozeral na divoké rozbúrené more. V jeho očiach sa objavili slzy. Jeho srdce v tých rozbúrených prírodných živloch videlo obraz búrky, ktorá sa zo všetkých strán valila na Petrovu loďku – Cirkev. Vedľa pápeža stál starý kardinál Lambruschini. Hovorí mu: „Vy môžete vyliečiť rany času, ak vyhlásite svetu Nepoškvrnené Počatie“. O päť rokov neskôr, 8. 12. 1854 vyhlásil pápež dogmu o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie.
V nej vyhlásil, že Panna Mária bola v okamihu počatia zvláštnym darom milosti a výsadou Všemohúceho Boha, pre zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudského pokolenia, uchránená od každej škvrny dedičného hriechu.
Aby sme lepšie pochopili výsadu, ktorú dostala Panna Mária, musíme si vysvetliť pojem dedičný hriech. My snáď vieme vysvetliť, čo je to hriech. Ťažšie je to už so slovom „dedičný“. Lebo pod slovom „dedičstvo“ si skôr prestavujem nejakú materiálnu hodnotu, ktorú dostávame od našich rodičov. A nevieme si dobre predstaviť, ako môžeme od nich dostávať aj hriech, ako dedičstvo, ako nemateriálnu skutočnosť. A aj keď nám je známy biblický obraz o hriechu prvých rodičov, ktorí neposlúchli Boha, naopak sme ho čítali aj dnes, predsa sa môžeme pýtať: prečo my máme trpieť alebo niesť dôsledky za cudzí hriech?
Môžeme si to vysvetliť pomocou pojmu „solidarita“. Solidarita je spojenie ľudí navzájom na základe ich ľudskej prirodzenosti. Nikto z nás nezačína nič celkom od počiatku, od akéhosi bodu 0.
Na každého z nás je vtlačená akoby pečať, nielen jeho vlastného života, ale aj jeho rodiny, prostredia, národa, a celého ľudstva. Zároveň spoznávame, že ani naša ľudská prirodzenosť, ani prirodzenosť našich príbuzných, ani prirodzenosť našich predkov, nie je dokonalá. Je ranená a náchylná konať zlo. Veď už na deťoch prvých rodičov, Kainovi a Ábelovi, vidieť dôsledky hriechu ich rodičov. Nastupuje „invázia“ hriech sveta. Na základe medziľudskej solidarity dedíme všetci od našich predkov nielen schopnosť konať dobro, ale aj náklonnosť konať zlo. Tá náklonnosť je dôsledkom zranenia ľudskej prirodzenosti prvých rodičov, ktorí zhrešili a ich zranená prirodzenosť sa prenáša na každého ľudského tvora, ktorý sa po nich narodil. A v týchto súvislostiach chápme aj hriech, ktorý nazývame dedičný.
Samozrejme, že tento hriech sa odlišuje od všetkých iných hriechov, ktoré človek robí vedome a dobrovoľne. On nevzniká z nášho rozhodnutia, ale je skôr nedostatkom. Nedostatkom sviatosti a milosti, nedostatkom v láske k Bohu a účasti na Božom živote. Človek, ktorý sa narodí, potrebuje prijať sviatosť krstu, aby tieto dary znovu získal. A tak jedine Panna Mária bola uchránená od dedičného hriechu. Boh ju uchránil preto, lebo sa mala stať Matkou jeho Syna, a zároveň nám na nej ukazuje, aký bol pôvodný plán s človekom, keby nebol zhrešil.
Pojem „solidarita“ má aj iný zmysel. Spočíva v tom, že ako kresťania sme zodpovední za morálny stav sveta. Lebo „invázia hriechu“ pokračuje. Dokonca je to ešte horšie ako v raji. Tam sa Adam po svojom hriechu aspoň pre Bohom skrýval. Dnes sa hriechom prejavuje takmer verejná poklona. Prejdime si v duchu všetky Božie prikázania a bude nám jasné. Rúhame sa Bohu, Ježišovi a Márii. Pošliapaný sviatočný deň, z ktorého sa postupne stáva siedmy pracovný deň. Vraždy a násilia. Láska na voľno a láska za peniaze. Hrdosť na to, že niekto nežije v sviatostnom manželstve.
To a ešte mnoho iného sa žije verejne, ponúka verejne, nikto sa nehanbí a keď niekto zdvihne varovný hlas, alebo prst, tak nie je údajne tolerantný a demokrat. A tak z jednej strany sledujeme verejnú poklonu hriechu a z druhej strany nariekame, aký je svet zlý. Ľudstvo je ranené hriechom, ale nechce sa nechať liečiť. Radšej zomrieť, ako nehrešiť, aj to je heslo dnešných dní.
Ak si naozaj uctievame svätosť a čistotu Panny Márie, tak by to malo byť vidieť na našom živote. Lebo svet je aj tam, kde žijeme. Ak nesieme rany po dedičnom hriechu, tak jednotlivé sviatosti, zvlášť sviatosť zmierenia a Eucharistia, nám majú pomáhať v ich liečení. Veď v tej lepšej časti našej prirodzenosti je túžba po poriadku a čistote. Chceme mať čistá telo. Čisté domy. Čisté potraviny. Čistú vodu. Čistý vzduch. Čisté lesy. Ale aký zmysel bude mať táto čistota, keď nebudeme mať čistú dušu? Preto aj rozliční odborníci hovoria, že tretie tisícročie nebude o technike, ale o morálke. Nebude o telesnosti, ale o mystike. Verme tomu, že sme ako kresťania, ako ctitelia Panny Márie potrební pre dnešný a budúci svet.
Pápež Pius IX. sa rozhodol liečiť rany sveta vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie. Jej krátke dejiny dokázali, že je to potrebná dogma. Liečenie však musí ešte pokračovať. Nech pokračuje aj našim pričinením.
Pripravil: A. Čulen