Šiesta kapitola rozhovorov o viere medzi kardinálom Ratzingerom a duchovným spisovateľom Vittoriom Messorim má vo francúzskom preklade nadpis Dráha morálky.
V nemeckom preklade sa táto kapitola nazýva Kríza morálky. Už aj z tohto dvojakého nadpisu možno vytušiť, že táto kapitola je náročná. Lenže tak, ako praví horolezci radi podstupujú námahu spojenú s výstupom na končiare hôr a neuspokoja sa s ležaním na tráve na úpätí hôr, aj my sa pokúsme podstúpiť námahu, ktorú od nás vyžaduje odborné vovedenie do tejto problematiky.
Aby sme túto látku ľahšie zvládli, rozdeľme si ju na tri časti:
1. Mnohonásobné ruptúry.
2. Nezhoda so spoločnosťou alebo nezhoda s magistériom?
3. Hľadanie pevných orientačných bodov.
1. Mnohonásobné ruptúry
Kardinál začína tému pripomienkou, že tu ide o krízu, ktorá zachvátila predovšetkým takzvaný „vzdelaný svet“ konkrétne Európu a Spojené štáty. Ale je známe, že modely vypracované v týchto dvoch oblastiach sa šíria aj do ostatných častí sveta, a to silou dobre známeho kultúrneho imperializmu.
Kardinál doslovne hovorí: „V západnom svete, kde peniaze a bohatstvo sú mierou všetkých vecí a kde model slobodného trhu vnucuje každej oblasti života svoje neúprosné zákony, pravá katolícka etika pripadá mnohým ľuďom ako cudzie teleso z dávno minulých čias, ako dajaký meteorit, ktorý stojí v opozícii k zvyčajným spôsobom ich konkrétneho života a k spôsobu ich myslenia.
Liberalizmus v západnej ekonomike vyvoláva v morálnej oblasti ozvenu, ktorá mu presne zodpovedá. Označuje ju názvom, ´permissivizmus´. Môžeme si tu pripomenúť, že permissivizmus je morálny smer, ktorý všetko pokladá za dovolené.“
Kardinál pokračuje, že v takejto situácii je ťažké, ba takmer nemožné predstavovať morálku katolíckej cirkvi ako rozumnú. Veď katolícka morálka je vzdialená od západných morálnych postojov, ktoré tam väčšina ľudí pokladá za samozrejmé alebo normálne, najmä, keď sa k nim hlásia aj mnohí katolícky moralisti.
Na zhromaždení biskupov v Bogote kardinál Ratzinger povedal: „V kultúre ´rozvinutého sveta´ nastala ruptúra neroztrhnuteľného puta medzi sexualitou a materstvom. Sex odtrhnutý od materstva stratil svoje pôvodné miesto a svoj odkaz. A keď sa dokončilo odtrhnutie sexuality od materstva odtrhla sa sexualita aj od plodenia. Tým sa rozbíjajú základné prirodzené putá, z čoho plynú nepredstaviteľné následky.“
„Logicky z toho totiž nasleduje, že všetky formy sexuality sú rovnocenné, ekvivalentné a potom aj rovnako hodnotové. Z toho vyplýva, že libido, čiže rozkoš každého jednotlivca je jedine možný zreteľný bod, sexu. Keď už nemá sex nijaký objektívny základ, oprávnenia, hľadá sa preň subjektívny dôvod v ukájaní žiadostivosti a v uspokojovaní inštinktov, ktoré nemožno skrotiť nijakou rozumnou uzdou. A tak každý môže slobodne dať svojmu osobnému libidu takú náplň, akú sám pokladá za dobrú.“
A kardinál pokračuje: „V dôsledku toho je prirodzené, že všetky formy sexuálneho ukájania patria do ´práv´ jednotlivca. Spomeňme tu dnes osobitne aktuálny príklad: homosexualita sa vyhlasuje za neodcudziteľné právo; kto toto právo človeka priznáva, ten sa javí ako zástanca oslobodenia človeka.“
A kardinál pripomína ešte ďalšie dôsledky odtrhnutia sexuality od manželstva a plodenia. Hovorí: „Keď sa plodnosť oddeľuje od materstva založeného na celoživotnej vernosti, požehnanie, ako ho nazývala každá kultúra, sa obráti na svoj náprotivok: na hrozbu slobodného rozvoja šťastia každého človeka. A preto sa organizovaný, bezplatný a spoločensky garantovaný potrat chápe ako ďalšie ´právo´ i ako ďalšia forma ´oslobodenia´.“
Hľa, do takejto podoby sa vyvinula dramatická panoráma morálky v spoločnosti ovplývajúcej bohatstvom. Nám teraz ide o to, ako reaguje na túto situáciu katolícka mravouka. A tým prichádzame k druhej časti Ratzingerových rozhovorov o morálke.
Jozef Vrablec, Prednášky podľa kardinála Ratzingera, Lúč 1991
Pripravil: Anton Čulen