„Pražská ŠtB sa pokúsila zlikvidovať nepohodlného ohlasovateľa pravdy a nasadila na neho agenta, ktorý sa ako študent votrel medzi jeho priateľov a po čase sa pokúsil spáchať na neho atentát“
Ctené smútočné zhromaždenie!
V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia poslal Boh Stvoriteľ Všemohúci na tento svet jednu z najsilnejších slovenských generácií, aby v peripetiách najdramatickejšieho storočia bránila kresťanskú vieru a právo na život tohto národa. Narodila sa dovtedy ešte v mravne a duchovne zdravých slovenských rodinách, temer bez výnimky ju formovala mladosť v materiálnom nedostatku, aký by dnešní mladí ťažko zniesli. V skromnosti a v tvrdej práci, ale aj silné ideály vernosti Bohu Cirkvi a národu, ktoré dnešní mladí tiež nemajú.
Prešla časmi nádejí a radostí, vo chvíľach národných vzopätí, ale aj časmi sklamaní a prenasledovaní. Bola to táto generácia, ktorá zaľudňovala väznice komunistického Česko-Slovenska a bola to táto generácia, z ktorej odchádzali tisíce a desaťtisíce do exilu. Hoci ich životné príbehy boli rôzne a aj ich postoje mohli byť rôzne, zostali do veľkej miery chrbtovou kosťou národa, ktorú dnes tak zúfalo potrebujeme. Do tejto generácie patril aj Milan Stanislav Ďurica, najstarší z jedenástich detí slovenskej rodiny, ktorá tiež neoplývala materiálnym bohatstvom, ale odovzdala svojmu synovi hlbokú vieru. Vieru v Boha, zmysel pre spravodlivosť, lásku k národu, i otvorenosť mysle, ktorá nepoznala konfesionálne či iné bariéry, keď išlo o spoločný národný záujem.
Krstné meno, to je málo známe, dostal po Milanovi Hodžovi, ktorého starí rodičia skrývali, keď ho raz lapali uhorskí žandári počas jednej, zo smutne povestných predvolebných kortešačiek za Starého Uhorska. Keď mi na jar dávneho roku 1985, keď sme boli obidvaja v nemeckom Bonne, počas našich nekonečných večerných i denných historických dišpút rozprával o tom, čo ho priviedlo k tomu, aby sa historikom, povedal: Krv a bolesť v dejinách národa, ktorá bez Boha a výskumu nemá vysvetlenie.
Takýchto udalostí bolo v slovenských dejinách veľa. A on bol ich súpútnikom. A boleli ho o to viacej, že sa o nich nesmelo ani rozprávať, ani písať, ani bádať. Boli tabu. A tak ho postupne motivovali k tomu, aby spojil svoje povolanie kňaza a saleziána s povolaním historika. Teda spojil dve cesty, ktoré môžu byť zdanlivo odlišné, ale pre Ďuricu boli bytostne prepojené. Pretože mali spoločné poslanie hľadať a hlásať pravdu, padni komu padni, teda oportune – inportune. Pravdu o Bohu, pravdu o človeku, pravdu o dejinách malého národa bez štátu na rozhraní kultúr a geopolitických a mocenských sfér, ktorého sa takmer nikto nikdy nezastal na šachovnici politických rozhodnutí, ktorý iba z vôle Všemohúceho prežil stáročia bez vlastného štátu, a ktorého dlhé dejiny sú ako sínusová krivka, vzopätí a sklamaní, nádejí a bolestí, ktoré by nemali zmysel, keby neboli uskutočňovaním Bohom daného poslania.
Hľadať a hlásať pravdu bolo vždy nasledovaním znamenia, ktorému budú odporovať. Nebolo to inak ani v Ďuricovom živote. Vtedy, keď sa ako mladý salezián nesmel vrátiť do milovanej vlasti, v ktorej vládol komunistický režim. Vtedy, keď komunistické kruhy silné v talianskom univerzitnom prostredí, neradi prijímali kňaza, ktorý písal podľa prameňov a pravdy a nie podľa Marxa, či Frankfurtskej školy. Vtedy, keď sa Pražská ŠtB pokúsila zlikvidovať nepohodlného ohlasovateľa pravdy a nasadila na neho agenta, ktorý sa ako študent votrel medzi jeho priateľov a po čase sa pokúsil spáchať na neho atentát. Keď ako kaskadér spôsobil dopravnú nehodu, Ďuricovi zranenia a po tom bez stopy zmizol…
A nebolo to tak ani po návrate na Slovensko po roku 1989. Ďurica ako kňaz, filozof, teológ a historik v jednej osobe si bol dobre vedomí skutočnosti, že pádom komunistického režimu nenastane raj na zemi. Že zápas evanjelia a antievanjelia – slová Jána Pavla II. – bude pokračovať. Že budú úporné snahy, aby vákuum, ktoré nastalo pádom komunistického režimu, nezaplnilo kresťanstvo, Boží a prirodzený zákon a katolícka sociálna náuka, že budú pokračovať zápasy o dušu slovenského národa a jeho Bohom daný priestor, ktorého sa budú chcieť zmocniť najrozličnejší koristníci a zaplniť ho vlastnými, protikresťanskými ideologickými obsahmi. V tomto duchu vnímal a viedol Ďurica i zápasy, ktoré mu prišlo viesť, keď sa pokúšal ubitému, zľahostajnenému a svojho historického povedomia pozbavenému národu, vrátiť dejiny. Teda historický naratív, ktorý nie je odvodeninou cudzích naratívov, ale vlastným slovenským pohľadom na dejiny. Národ ho za to miloval, protivníci nenávideli. Nič nové pod slnkom v ľudských dejinách.
Keď sa profesor Ďurica so mnou posledný krát lúčil na tomto svete, povedal mi: Do videnia v nebi! Ak je k tomu ešte čo dodať, dovolím si zacitovať provinciála slovenských saleziánov, ktorý pochovával blahoslaveného Títusa Zemana: Neodpočívaj, pomáhaj!
Pripravil: Anton Čulen