Koľko máme opustenej a chudobnej mládeže, ktorá nemajúc nikoho, vyrastá bez dobrej výchovy, skazí sa a stáva sa nešťastnou navždy pre seba, pre národ a pre cirkev. Či by sa táto mládež nemala zachrániť?
Ohlas slovenských biskupov k ľudu katolíckemu
120 slovenských Saleziánov volá k nám z Talianska: „Pripravte nám malý útulok na Slovensku!“ – a my by sme ich tam mali nechať?!
Bolo to v roku 1841, keď v meste Turine (Taliansko) ctihodný Don Bosco započal svoje veľkolepé saleziánske dielo. Jeho horlivé a šľachetné srdce nemohlo zniesť, že práve medzi mládežou sú mnohí, ktorí v telesnej a duševnej biede bez všetkej opory hynú, namiesto toho, aby sa mali stať užitočnými členmi ľudskej spoločnosti a kráľovstva Božieho na zemi. Ak ktorá bieda, tak zaiste bieda mládeže v prvom rade musí dojať a vzbudiť sústrasť.
Aký smutný je osud chudobnej mládeže! Nedostáva sa jej kresťanskej výchovy, nemá príležitosť poznať Krista a Jeho pravdy, vystavená je nákaze a zvrhlosti, niet, kto by sa postaral o jej budúcnosť. Smutný to zjav: vidieť potulujúcu sa opustenú mládež s bledými lícami, v otrhanom rúchu, pod ktorým sa často skrýva prázdne a skazené srdce. Zachrániť túto mládež, vedieť jej nahradiť rodičovskú lásku a výchovu, zabezpečiť jej budúcnosť, je prácou, na sa v prvom rade vzťahujú Kristove slová: „Čokoľvek ste jednému z týchto najmenších učinili, mne ste to učinili.“ (Mt 25, 40). A toto robil Don Bosco. Ujal sa tých najbiednejších medzi biednymi, pozbieral a pritúlil k sebe chudobnú a opustenú mládež Turína. Dal jej prístrešie v svojom vlastnom byte, a keď ani tento nestačil, zadovážil iné domy a v týchto vyučoval svojich úbohých mladých zverencov. Stal sa im prvým otcom. Svet sa divil nad týmto vznešeným zjavom kresťanskej lásky a Všemohúci Boh majúc zaľúbenie v apoštolskej horlivosti svätého kňaza jeho dielo tak, že ono sa má stať veľkým dobrodením nielen pre Taliansko, ale pre celý svet.
Dnes už nielen Turín, ale takmer všetky krajiny sveta požívajú ovocie diela Don Boscovho. Mnoho tisíc mladíkov sa dnes vychováva vo veľkolepých ústavoch Spoločnosti Saleziánov, tisíce a tisíce opustených a chudobných mladých ľudí tu nachádza svoju záchranu, tu sa vyučí za dobrých remeselníkov, alebo kňazov a stane sa vzorom svojich spoluobčanov.
Dielo ctihodného Don Bosca, Spoločnosť Saleziánov sa šírilo podivuhodnou rýchlosťou. Apoštolská horlivosť zakladateľa oduševnila mnohých, pridali sa k nemu a stali sa jeho spolupracovníkmi. Jeden za druhým sa zakladali nové ústavy, každá krajina, každé väčšie mesto chcelo mať saleziánsky ústav, chcelo sa stať účastným na veľkom požehnaní tohto diela. Poľsko nedávno oslávilo 25- ročné jubileum založenia 1. poľského saleziánskeho ústavu. Len my, Slováci ešte nemáme takéhoto ústavu! Slovenských Saleziánov máme, ale saleziánskeho ústavu na Slovensku ešte nemáme! Vznešená myšlienka ctihodného Don Bosca zachytila aj srdcia mnohých našich mladíkov, prihlásili sa do Spoločnosti Saleziánov s tým svätým úmyslom, že sa raz stanú vychovávateľmi a ochrancami našej chudobnej a opustenej slovenskej mládeže. Nie menej ako 120 slovenských mladíkov sa už nachádza v tejto spoločnosti. Nakoľko ale tu na Slovensku niet saleziánskeho ústavu, sú prinútení sa ďaleko v cudzine, v Taliansku učiť a pripravovať na svoje krásne povolanie.
Umiestnení sú hlavne v dvoch slovenských ústavoch: v Ríme a Perose Argentíne. Medzi slovenskými Saleziánmi sú aj kňazi, ktorí čakajú len na vhodný okamih, aby mohli tu u nás účinkovať a saleziánske dielo sem presadiť. A ako by to bolo potrebné! Koľko máme opustenej a chudobnej mládeže, ktorá nemajúc nikoho, vyrastá bez dobrej výchovy, skazí sa a stáva sa nešťastnou navždy pre seba, pre národ a pre cirkev. Či by sa táto mládež nemala zachrániť? Prečo by len naša slovenská katolícka mládež mala postrádať požehnanie saleziánskeho diela?
Práve táto okolnosť pohla slovenský biskupský zbor k tomu, aby umožnil slovenským Saleziánom už na budúci rok 1925 otvoriť prvý slovenský ústav a začať svoju prácu o záchranu slovenskej opustenej mládeže. Úmyslom biskupského zboru je, aby časom každé biskupstvo malo svoj saleziánsky ústav, v ktorom by opustená mládež patričného biskupstva našla svoj útulok. To, v ktorom sa otvorí prvý saleziánsky ústav, to sa ešte ustáliť nemohlo. Prvou a hlavnou úlohou však musí byť urobiť potrebné prípravy, aby slovenskí Saleziáni na Slovensko mohli prísť.
Slovenskí katolíci nemôžu konať polovičatú prácu, začaté dielo o záchranu mládeže musia dostaviť, pod strechu priviesť. Našich vyučených 120 mladíkov nemôžeme nechať v Taliansku, keď oni túžia svoje získané vedomosti uplatniť medzi svojimi, čím ich aj predstavení oduševňovali.
Vzhľadom na to sa biskupský zbor obracia na veriaci ľud Slovenska, aby so svojou pomocou, so svojimi príspevkami, alebo aspoň svojimi modlitbami na tento úmysel umožnil uskutočniť túto túžbu slovenských Saleziánov. Keď je tu reč o tak významnom diele, , slovenský katolícky ľud urobí istotne všetko, čo mu jeho obetavosť a štedrosť odporúča. Veď všetko, čo obetuje na tento cieľ, obetuje vlastne sebe, obetuje svojím chudobným a opusteným mladíkom. Bude to najlepšie uloženým kapitálom, lebo práca Saleziánov bude požehnaním pre celý národ, ktorý je teraz tiež vystavený nebezpečenstvu stratiť základ budúcnosti – svoju drahú mládež.
Veď práve z tých opustených, po ulici sa túlajúcich mladíkov, ktorých chcú naši Saleziáni zachrániť, by sa mohli stať tie najnebezpečnejšie živly našej spoločnosti.
Zvlášť dôstojné duchovenstvo nech sa všemožne pričiní, aby slovenskí Saleziáni mohli čím skorej začať svoje účinkovanie na Slovensku. Milodary na tento cieľ nech každý zašle na ten Biskupský úrad, ktorému patrične podlieha. Zbierky sa budú konať ďalej aj po otvorení prvého ústavu, aby sa časom pomocou všetkých veriacich mohli časom vybudovať aj ostatné ústavy.
Biskupský zbor vkladá veľké nádeje aj v obetavosť amerických katolíckych Slovákov a týchto zvlášť prosí, aby sa zaujali tohto diela i naďalej. Vo veľkej miere môžeme ďakovať našim Američanom, že sa slovenskí mladíci v Taliansku mohli dosiaľ pripravovať k budúcej práci na Slovensku.
Je síce pravda, že priniesla – i najnovšie nám podporila Spolok Svätého Vojtecha – predsa znovu apelujeme na túto obetavosť, a sme presvedčení, že keď sa jedná o záchranu našej mládeže, naši americkí bratia dokonajú svoje dobročinné dielo tým, že slovenským Saleziánom sa umožnia vrátiť na Slovensko a venovať sa svojmu dôležitému povolaniu vo svojej rodnej zemi.
Opätovne odporúčajúc túto vec do modlitieb a dobročinnosti našich veriacich, prosíme Všemohúceho Boha, aby každý, i najmenší milodar hojne odplatil a požehnal.
V Žiline spoločnej konferencii, 24. januára 1924.
Dr. Karol Kmeťko v. r.; biskup nitriansky
Marian Blaha v. r.; b.-bystrický biskup
Dr. Aug. Fischer – Colbrie v. r.; biskup košický
Dr. D. Njáradi v. r.; biskup prešovský
Ján Vojtaššák v. r.; biskup spišský
Dr. Ján Belický v. r.; v zast. bisk. rožňavs.
Dr. Pavel Jantausch v. r.; apošt. administr. trnavský
Pripravil: Anton Čulen