„Drahí bratia a sestry, hodnoty, ktoré boli celým generáciám našich predkov také posvätné, chce niekto silou mocou, násilím nahradiť pahodnotami, s horkosťou a zápachom hriechu, amorálnosti, zvrátenosťami, aby nás zlákali z tej úzkej cestičky smerom na horu Tábor, kdesi do rokliny dnešného liberálneho, ultraliberálneho sveta“.
Drahí moji bratia, milé sestry,
sme súčasťou sveta, ktorý obdivuje výnimočné až extrémne výkony. Mnoho mladých ľudí sa venuje tzv. adrenalínovým športom, aktivitám a jestvuje Guinesova kniha rekordov, v ktorej môžete objaviť mnoho takýchto výkonov, ktoré sú nadštandardnými výkonmi. To znamená, že sa vymykajú z toho bežného, čo vidíme v našom každodennom živote. Niekedy žiaľ musíme povedať, že tie výkony tých mladých ľudí prekračujú určitú hranicu zodpovednosti. Sú to až akrobatické výkony horolezcov, alebo lyžiarov, rozličných silákov, ale aj hudobných géniov, intelektuálov.
Guinesova kniha svedčí o tom, že ľudia túžia dokázať stále viac, neuspokoja sa s tým, čo je priemerné, neustále sa prekonávajú olympijské výkony, olympijské, svetové a iné rekordy. A táto túžba dokázať viac, posunúť sa ďalej, nie je sama osebe zlá, ba práve naopak. No iba po určitú hranicu, pokiaľ človeka neohrozujú na zdraví, na živote, alebo sa nezačnú používať nedovolené prostriedky na získanie takejto nadštandardnej schopnosti a sily, myslím tu na doping.
Bratia a sestry, väčšina z nás nepodáva vo svojom živote nadpriemerné výkony, ktoré by bolo vhodné zapísať do Guinesovej knihy, a vôbec sa nás to nemusí dotýkať natoľko, aby nás to trápilo. My sme pozvaní k takým výkonom, ktoré sú síce úplne všedné, no predsa sú oveľa, oveľa cennejšie. Ich duchovná hodnota sa nedá porovnávať so žiadnymi fyzickými, či intelektuálnymi schopnosťami, a odmenou za ne nie je ani olympijská medaila, ani Nobelova cena, ale večný život.
Video TU: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14320/451357#1382
Snáď len s výnimkou svätej Matky Terezy, ktorá dostala Nobelovu cenu za mier. A skutky, ktoré pre to konáme, nám do Knihy večnosti zapisuje sám Boh, čo je oveľa väčšia hodnota. Preto nie sú v Guinesovej knihe rekordov zaznamenané ani Ježišove zázraky, ktoré poznáme z Biblie, uzdravenie chorých, vzkriesenie mŕtvych, ani udalosť Premenenia Pána z dnešného evanjelia. Ani životopisy státisícov svätých mučeníkov, ktorí prekonali samých seba, obetovali sa za spoločnosť, za ľudí v mene Ježiša Krista, sa nedostali do týchto záznamov Guinesovej knihy.
Veď Pán Ježiš sám nám prisľúbil večnú odmenu za to, že ho nasledujeme s každodenným krížom na pleciach. To je tá naša odmena, a to je to hlavné, podstatné.
Bratia a sestry,
aj nás si Pán vybral spomedzi ostatných, aby sme ho nasledovali na horu Premenenia. Možno, že to považujeme troška za nespravodlivé, že Pán Ježiš tam nevzal všetkých apoštolov so sebou, ale len Petra, Jakuba a Jána. A ja veľmi smelo môžem povedať, že aj my sme tí vyvolení, sviatosťou krstu sme sa stali vyvolenými, ktorých si Pán Ježiš vybral a pozval nás na horu Tábor, na horu Premenenia. Aj sem, do tohto chrámu, to je hora Premenenia Pána, pretože tu, v Eucharistii sa premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. A vy ste toto pozvanie prijali s tým, že ste sa museli obetovať, tak ako títo apoštoli museli vyjsť na horu Tábor. Nechali ste doma varenie, a všetky iné záležitosti, možno, žeby ste využili tento čas z toho ľudského hľadiska aj lepšie, príjemnejšie, to všetko ste nechali a vystúpili ste na horu Premenenia.
No, tá hora Premenenia, vrch Tábor má 575 metrov nad morom, tak keď si predstavíte, že Donovaly sú asi 1000 metrov a Gerlachov štít 2654 metrov, no tak takáto hora, na Slovensku takých je x, veľa. Nie je to nič náročné po tej fyzickej stránke, ale skôr to, že Kristovi dôverovali, išli za ním a opustili všetky ostatné svoje povinnosti. Teda presne to, čo ste vykonali vy! A ja by som len to povedal, že aj tí, ktorí nás sledujú pred televíznymi prijímačmi, aj oni museli priniesť určitú obetu. Keď sú to chorí, starí ľudia, a pre nich tento, takýto výstup na tú horu Tábor im prináša ten radostný pocit a tú radosť z toho, že vidia Krista v šatách, v krásnych bielych šatách, ako by ich nevybielil žiaden bielič na svete. Teda majú aj oni účasť na tomto veľkom zážitku. Kristova tvár sa rozžiari a oni môžu kontemplovať Kristovu tvár.
Teda aj nás si Pán vybral spomedzi ostatných, aby sme ho nasledovali na horu Premenenia, tak, ako Petra, Jakuba a Jána. S predpokladom, že sa vyštveráme s ním až na samotný vrchol. Veď si predstavte, nie je to vystupovanie na horu, oveľa ešte snáď vyššiu úžasné, keď mladí manželia napriek neľahkým životným podmienkam príjmu aj tretie, aj štvrté dieťatko, s radostným očakávaním ako Boží dar? Či nie je krásne, keď sa rodina s láskou stará o svojich starých, nevládnych rodičov, a deti sa tešia z ich prítomnosti v rodine medzi nimi? Zapájajú sa do pomoci chorým, trpiacim, učia sa prakticky žiť evanjelium. Obetujú niečo zo seba pre iných, aby získali hodnoty večného života.
Na jednej londýnskej ulici je tabuľa s nápisom: Pamiatke Charlesa Gordona, ktorý daroval chudobným svoj majetok, smutným úsmev a Bohu celý svoj život. Katolícka cirkev má spústu takýchto Charlesov Gordonov, ktorí takýmto spôsobom sa ukázali ako mimoriadni. A svätá Cirkev ich povýšila na oltár. Či to nie sú výkony, ktoré sú omnoho hodnejšie a záslužnejšie a obdivuhodnejšie, než zubami ťahať kamión, alebo lokomotívu?
Aké sú tie skutočné hodnoty, ktoré sú v našom živote najcennejšie? Majú byť v našom živote najcennejšie!
Istý Americký vysokoškolák sa prechádzal so svojim kamarátom, spolužiakom v New Yorku, tam študovali a išli na nejakú vychádzku a zrazu ten vysokoškolák, Indián, indiánskeho pôvodu, upozornil svojho bieleho spolubrata spolužiaka: Počuješ, ako krásne cvrliká? On sa naňho pozerá, nechápal, o čom hovorí a vtedy ten indiánsky vysokoškolák skočil do blízkeho parku a presne tam, v tráve našiel cvrčka, vytiahol ho a priniesol ho ukázať. No a ten beloch hovorí: Vieš, to vy Indiáni máte nejako v tých génoch, že takto počujete všetko, aj takéto cvrlikanie v New Yorku. To nie je normálne, to my nemáme túto schopnosť. A vtedy ten indiánsky vysokoškolák z úsmevom na tvári hovorí: Každý z nás má dobrý sluch. Zobral medzi prsty niekoľko mincí, pustil ich na betónovú dlažbu chodníka a na ich cinknutie sa hneď obrátilo viacero okoloidúcich smerom k ním, a upreli zvedavé pohľady na chodník z rozsypanými mincami. Chápete, o čo ide?
Z tohto príbehu možno vidieť, že každý z nás počuje to, čo považuje za dôležité. Počuje a vidí len to, čo sa mu hodí do jeho koncepcie hodnotového rebríčka jeho života. Hodnotový rebríček veriaceho kresťana však musí byť iný, než je ten, ktorý nám predstavujú vyznávači súčasných, v minulosti tzv. pokrokových, dnes už progresívnych ideológií. Oni sa nesmú rozčuľovať nad tým, keď my to prezentujeme pred svetom, aj v našich chrámoch, aj mimo chrámov, deťom na náboženstve, že my máme iné prednosti,
iné hodnoty, než oni!
Oni to nemôžu nazvať, že no „ten rozbíja jednotu Slovenska“. Viete, to je zaujímavé… No tak potom sme mohli zostať v komunizme, bola jedna strana, no a každý ju musel voliť. No teda boli aj takí odvážni, rehoľné sestry, ktoré nechodili celý komunizmus voliť a kvôli tomu si naozaj odpykali dosť veľa.
No a dnes sa niekto pýta, že akým právom my, svojimi hodnotami a názormi rozbíjame slovenskú jednotu? Kto ju rozbíja? Veď to je história, to je tradícia, to je cyrilo – metodská tradícia, to je dvetisíc rokov kresťanstva! V nás to je, prirodzene a prezentujeme to! Chceme odovzdávať tieto hodnoty aj iným, pretože nás sám Kristus posiela: Choďte a ohlasujte, a učte všetky národy, a krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého (Mt 28,19–20).
On nás neposiela len ku kresťanom, veriacim! Viete, niekto sa nazdáva, však ten farár nech to hovorí svojim veriacim, kresťanom. Peter, Pavol, išli do Ríma, do Korintu, do Solúna, medzi kresťanov ohlasovať evanjelium? Veď tam žiadni neboli! Oni išli obracať na vieru, išli im pomáhať nájsť tú správnu cestu kresťanstva. Teda, keď sa ma niekto spýta, ty v tvojej diecéze, koľkých máš veriacich? Ja mu hovorím, že je tu toľko a toľko obyvateľov. Ale veriacich? Je ich toľko možno, ale mňa to nezaujíma, že koľko je len veriacich, pretože mňa poslal sem Pán, do tejto diecézy, aby som všetkých považoval za svojich bratov a sestry, ku ktorým ma poslal Pán ohlasovať evanjelium, a privádzať ich ku Kristovi.
Privádzať ich na cestu spásy! Ináč moje povolanie nemá žiaden zmysel! Bratia a sestry, aké je to krásne, keď sa ešte zachováva v krajine medzi Slovákmi, nie všetkými, ale medzi vami áno, keď sa povie, že táto mamička, táto žena je v požehnanom stave. To je krásne, že? V požehnanom stave! Sú požehnané manželské páry, keď si navzájom vyslúžia, jeden druhému, sviatosť manželstva. Kňaz ich v mene Cirkvi a v mene Krista požehnáva. Poľština má presnejší výraz na požehnanie, preto aj v nedávnej minulosti sa mnohí divili, že Poľská biskupská konferencia sa postavila k rozhodnutiu Ríma promptne, jasne a smelo. Že koho treba, koho možno požehnávať. Lebo v poľštine „požegnanie“ viete čo znamená? Rozlúčenie, že! Pożegnanie, ja sa „żegnam“. Ideme „sie pożegnać s wami“. Ale toto požehnanie v našom zmysle je błogosławienie. Rozumiete? Błogosławienie! A to je čosi veľmi, veľmi výrazné! Oslavujúce Boha.
A preto to błogosławienie kňaz dáva len v prípadoch, keď ide o skutočne slávu Božiu, že ty žiješ podľa Božích prikázaní. Ja ho môžem vyzvať k modlitbe, môžem sa zaňho modliť, ale to błogosławienie prichádza až po tom vyliečení. Bol by to dobrý lekár, ktorý by najprv zašil ranu a potom by ju začal liečiť? Tak najprv by ju zašil, błogosławienie, a potom až by došlo k liečeniu? Musí to byť naopak! Kajaj sa, a ver evanjeliu (Mk 1,15)! Vidíte, aký to má postup aj v tom duchovnom slova zmysle. Takže sú veci, ktoré si myslím ja, to hovorím súkromne, že aj naši drahí bratia, milovaní, kňazi, biskupi, aj Svätý Otec, by mali tak prejsť tým celým svetom, a zisťovať, že čo a ktoré vyjadrenia v ktorej krajine, čo
znamenajú.
Lebo keď Svätý Otec povie Buon giorno, dobrý deň, u nich je to normálne. U nich to tak je. Keď prišiel Ján Pavol II., svätý, Niech będzie pochwalony Jezus Chrystus, na wieki wieków, amen. Benedikt: Laudetur Jesus Kristus. No my to nepovažujeme za hriech, alebo, len je to pre nás Európanov troška také nezvyklé, zvlášť na Slovensku, alebo, by som povedal ešte viac, v Maďarsku. Kde vám, poviem úprimne, že ten duchovný náboženský život bežne nie je až taký. Nemajú ani povolania, tak… ale toto si zachovali, že keď kňaz príde na ministerstvo vnútra, a tam sú tie ženy v kancelárii, a vedia, že ich kňaz, alebo biskup navštívi, tak sa postavia a pozdravia, Dicsértessék a Jézus Krisztus!
Prečo? Odkiaľ? Pýtam sa toho ministra vnútra, a to sú všetko katolíčky? Ale nie, tu sú aj kalvínky, aj neveriace, ale však to sa tak patrí, to sa tak má, biskupa, katolíckeho kňaza, pozdraviť: Pochválený buď Ježiš Kristus.
Možno, že sa vám to zdá formálne, ale mne nie. My sme sa príliš za toho komunizmu stiahli do seba. A my nie sme schopní ani na televíznych obrazovkách ani inde povedať požehnané sviatky vám prajem, nech vám Boh pomáha. Pomáhaj Pán Boh. Gott sei dank, v rakúskej televízii.
Takže sa musíme otvoriť, bratia a sestry, pred vecami, ktorými sme dnes akosi konfrontovaní, a vyjadriť sa. Bez nejakého strachu, problému, pretože chceme prezentovať pred svetom našu katolícku vieru, naše kresťanské katolícke hodnoty, nielen tu, v tomto krásnom modernom kostole, ale aj na pracoviskách, aj vonku, aj v školách, aj na ulici, aj v televízii.
Drahí bratia a sestry, hodnoty, ktoré boli celým generáciám našich predkov také posvätné, chce niekto silou mocou, násilím nahradiť pahodnotami, s horkosťou a zápachom hriechu, amorálnosti, zvrátenosťami, aby nás zlákali z tej úzkej cestičky smerom na horu Tábor, kdesi do rokliny dnešného liberálneho, ultraliberálneho sveta.
Nechcú, aby sme spoznali Kristovu tvár, aby sme spoznali jeho božskú tvár, aby sme ho poznali oblečeného v rúchu, ktoré je ušľachtilé, čisté, ako by ho nevybielil žiaden bielič na svete (Mk 9, 2-10). Silou-mocou nám ponúkajú širokú cestu k úpadku našej kresťanskej, ale aj národnej cyrilo-metodskej identity, k deštrukcii kresťanskej civilizácie, toho pravého duchovného, ušľachtilého, čo nám vždy robilo, a robí hodnými a schopnými nasledovať Krista a tak zo Slovenska obohacovali Európu.
Svätý Ján Pavol II. keď tu bol, povedal: „Vy ste povolaní, vy Slováci, posielať do Európskej únie, do Európy, do sveta tie hodnoty, ktoré ešte tu máte na Slovensku.“ Je otázne, nakoľko ich ešte máme, nakoľko nie. Sám Svätý Otec František nám toto pripomínal, keď tu bol na Slovensku, že áno: „Tu ešte máme čo dať svetu z toho duchovného, kresťanského, náboženského.“ Takže sa tak ľahko toho nezriekame.
Bratia a sestry, Konferenciou biskupov Slovenska som bol poverený stáť na čele rady, za Katolícku cirkev, teda byť členom, pozorovateľom Rady pre ekumenizmus, Ekumenickej rady cirkvi. Tak tam chodím medzi mojich bratov protestantov. Teraz som sa stretol s jedným bratom pravoslávnym a ten bol strašne roztrpčený. Viete, že v Grécku tamojší parlament prijal zákon o homosexuálnych manželstvách, s tým, že môžu aj adoptovať deti.
Vidíte, my už dnes vieme, prečo Pavol išiel do Korintu, do Grécka. Tam boli najnemravnejšie mestá, ktoré poznali. V Korinte bola prostitúcia každého možného druhu, a on išiel tam! A dvetisíc rokov žijú teda v kresťanstve, a teraz padajú späť o tých dvetisíc rokov dozadu. A tešia sa z toho, vyskakujú. A on, tento pravoslávny môj brat bol veľmi, veľmi smutný, aj ostatní.
Naše dietky určite sú rady, keď sa môžu šuchnúť pod perinu k svojim rodičom, v nedeľu ráno, keď ešte dlhšie ležia, alebo v sobotu. To aj my sme sa radi šuchli medzi, do manželských postelí, že a tam pod perinou cítili ich vôňu, ich teplo, rodičov. Viete si to predstaviť, v homosexuálnom páre, že by adoptované dieťa takto skočilo k ním do postele? Keby to, nedaj Bože, bol váš vnúčik, pravnučkin, ktorého rodičia zahynuli, a vy nemáte možnosť sa oňho postarať a on by sa stal obeťou tohto rozhodnutia! Ako by ste sa na to dívali? A ešte sa hovorí o slušnom Slovensku, o slušných… Toto je slušné? Toto je to slušné? Človeku naozaj zastane srdce. My sme už starší, pravda, preto možno ešte viac nás trápia tieto veci, určite aj všetkých ostatných, ale proste niekedy keď niečo takéto počujeme, nedivte sa tomu, že sme blízko infarktu, alebo nejakej mozgovej príhode, pretože nás to tak zasiahne takéto správy, takéto hrozné veci.
Alebo na jednej demonštrácii takejto progresívnej, genderovskej, alebo akej, vystúpi katolícky kňaz [Róbert Bezák, pozn. red.] na tribúnu a zakončí svoju reč fraternité, egalité, liberté… bratstvo, rovnosť, sloboda. No, vy páni historici, čo sa vyznáte v histórii: Francúzska revolúcia, poslala desiatky tisíc, asi päťdesiat – šesťdesiat tisíc kňazov, rehoľníkov, sestier pod gilotínu!!! A teraz sa končí jedna demonštrácia fraternité, egalité, liberté?
Naša demonštrácia, aj táto, ktorá je tu, nech sa zakončí tým, viera, nádej, láska,
Kristus cesta, pravda a život. Amen.
Aplauz..
Sv. omša z Kostola sv. Cyrila a Metoda Piešťany, vysielaná na RTVS 2 25. februára 2024
Pripravil: Anton Čulen
Foto zdroj RTVS