Jeden z najtalentovanejších a zároveň najplodnejších slovenských novinárov a publicistov, znalec dejín amerických a kanadských Slovákov, povojnový exulant. Pripomíname si 120. výročie jeho narodenia.
Konštantín Čulen sa narodil v obci Brodské na Záhorí a záhoráckou tvrdohlavosťou sa vyznačoval celý život. Nenechal sa znechutiť, keď mu po skončení gymnaziálneho štúdia československé úrady pri hľadaní zamestnania vyše päťdesiatkrát odpovedali: „Nelze vyhověti.“ Bol členom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a patril k prívržencom Karola Sidora. Krátky čas pôsobil ako kultúrny atašé na česko-slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, stal sa poslancom Slovenského snemu a pol roka viedol tlačový úrad predsedníctva vlády, kým bol v dôsledku salzburských udalostí v lete 1940 donútený vzdať sa na nátlak Berlína politických funkcií.
Pred skončením druhej svetovej vojny sa začlenil do dlhého radu utečencov a jeho prvé kroky smerovali spolu so zvyškami slovenskej vlády a prezidentom Tisom do benediktínskeho kláštora v Kremsmünstri, kde očakával príchod amerických vojsk. V danom období naivne veril v ideály americkej demokracie. K vytriezveniu z predstáv o spravodlivom zaobchádzaní s povojnovými utečencami však došlo veľmi rýchlo. Stal sa väzňom v niekoľkých amerických zaisťovacích táboroch a dovedna v nich strávil desať mesiacov. O tejto otrasnej skúsenosti si posťažoval v denníku: „Tieto riadky vznikli v koncentračných táboroch. Nie v diktátorsko-nacisticko-fašisticko-komunistických, ale v demokratických amerických. Nás dali do koncentračného tábora. Oni, ktorí tak ostro kritizovali nemecké tábory, razom schválili, vybudovali nové, a používali v nich spôsoby, ktoré sú a zostanú hanbou demokracie.“
Po prepustení sa istý čas zdržiaval v Mníchove a Linzi, bol však vystavený vysokému riziku repatriácie, či dokonca únosu zo strany repatriačných dôstojníkov, ktorí pátrali po tzv. vojnových zločincoch. Rozhodol sa teda urýchlene opustiť americké okupačné zóny Nemecka a Rakúska a presídliť do Ríma. V Ríme sa mu dostalo srdečného privítania zo strany Karola Sidora, ktorý na poslednú chvíľu vytiahol Čulenovu manželku a dcéru Evu z vlaku a zachránil ich tak pred repatriáciou. Rodina Čulenovcov sa tak po dlhej dobe mohla stretnúť na pôde Večného mesta. Čulen mal na Rím krásne spomienky. Taliansko a jeho srdečných obyvateľov si veľmi obľúbil. Ako písal: „Krásne je tu a nad to, niet nad Talianov. To sú ľudia, ktorí majú srdce. Najlepší ľudia, s akými som sa v živote stretol.“
V Ríme obnovil bohatú publikačnú činnosť a publikoval najmä v americko-slovenskej krajanskej tlači. Z Ríma pochádza jeho známa úvaha o pomere medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi s názvom Kain, kde je tvoj brat Ábel. V nej sa ostrým perom vysporiadal s nepomerom pri obsadzovaní úradníckych kresiel evanjelikmi a ich uprednostňovaní pred katolíkmi, retribučným súdnictvom a likvidáciou katolíckych elít v povojnovom Československu. V rímskom exile pozorne sledoval proces s Jozefom Tisom a z materiálu, ktorý sa mu z procesu podarilo získať, napísal knihu so životopisným úvodom. Bola to prvá kniha, ktorú Čulen napísal v Ríme, vyšla napokon vo vydavateľstve Slovenskej ligy v Amerike v Middletowne v roku 1947 pod názvom Po Svätoplukovi druhá naša hlava.
V lete 1949 Čulen emigroval do kanadského Montrealu, ktorý sa po príchode ďalších prominentných emigrantov stal centrom slovenského exilu. Prijal miesto redaktora v orgáne Kanadskej slovenskej ligy Kanadský Slovák, urobil z neho popredný slovenský časopis v diaspóre s hlavným cieľom zápasu za oslobodenie Slovenska. Redaktorom časopisu bol sedem rokov a v tejto pozícii zotrval až do leta 1956.
V roku 1950 sa otvára významná kapitola v dejinách exilu s eminentne antikomunistickým programom. Zmenou zahraničnopolitickej stratégie vlády USA a nástupom radikálneho antikomunizmu sa do popredia dostáva aj otázka tzv. bielej propagandy, zmyslom ktorej bolo čeliť komunistickej propagande. Dôkazom nového kurzu vlády USA bolo založenie Rádia Slobodná Európa. Čulen sa zapojil do debaty k vzniku nového média, pretože si uvedomoval, že rozhlas môže zohrať v zápasoch o oslobodenie Slovenska dôležitú úlohu. Jeho sklamanie z obsahu prvých vysielaní československej redakcie – samostatná slovenská redakcia vznikla napriek mnohým naliehaniam slovenského exilu až po rozdelení Československa v roku 1993 – bolo však značné. Bol presvedčený, že vysielanie Slobodnej Európy až príliš kopírovalo české postoje, bolo v rukách českých pofebruárových exulantov, ktorí na pôde Národného frontu kolaborovali s komunistami, slovenský hlas bol takmer neprítomný a nedostatočná bola aj nízka reprezentácia slovenských katolíkov.
Naďalej pokračoval v publikačnej činnosti a zoznam jeho publikácií je vskutku obdivuhodný. V období jeho redaktorstva v Kanadskom Slovákovi vydal deväť knižných publikácií. Spolu so Sidorom inicioval založenie edície Prameň: malá knižnica Slovenskej národnej rady v zahraničí, v ktorej cyklostylovane vyšlo dielo Prečo Slováci nechcú ísť s Čechmi. Publikácia obsahuje štatistiky, ktoré sú dôkazom nízkeho zastúpenia Slovákov v štátnych a iných orgánoch medzivojnového Československa.
Koncom leta 1956 sa presťahoval z Winnipegu do Clevelandu, kde ho zastihla nečaká smrť riaditeľa Slovenského ústavu v Clevelande, historika Františka Hrušovského. Čulen po zosnulom Hrušovskom prevzal vedenie ústavu. Na jeho pôde usporiadal a doplnil bohatú knižnicu, ktorá tam sídli dodnes. V roku 1957 pri príležitosti 50. jubilea založenia Slovenskej ligy v Amerike zorganizoval pozoruhodnú výstavu o Slovákoch v Amerike, ktorá vzbudila veľký záujem, a zaslúžil sa aj o obnovenie udeľovania putovnej ceny Hlinkovho pokála.
Prežil tu však aj jedno z najturbulentnejších a zároveň najtragickejších období v jeho emigrantskom živote. Čulenovo ostré novinárske pero a jeho niekedy nediplomatické slovné útoky mu časom vyrobili hŕstku vplyvných nepriateľov v americko-slovenských krajanských organizáciách. Označovali ho za „prišelca“, ktorý sa „vpašoval“ do americko-slovenského krajanského života, útočil na zaslúžilých pracovníkov Ligy. Za týchto okolností bol opát benediktínskeho opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, ktorý zastrešoval Slovenský ústav, donútený, dať Čulenovi výpoveď.
Ako prominentný emigrant sa ocitol v hľadáčiku československej Štátnej bezpečnosti. Rezidentúra československej rozviedky v Montreale podnikla v päťdesiatych rokoch kroky s cieľom získania Čulena a jeho dcéry Evy k spolupráci, čo však neviedlo k úspechu. Dôvodom mal byť „chýbajúci motív“. ŠtB mala aj podstatný podiel na vyostrení sporu medzi Čulenom a niektorými vysokopostavenými funkcionármi krajanských organizácií. Svedčí o tom dokument vypracovaný rozviedčikom newyorskej rezidentúry s krycím menom „Marold“. V správe sa doslovne písalo, že konflikt „bychom mohli využít k docílení ještě větších rozporů a zmatku v řadách slovenských separatistů“. Rozvratná akcia z dielne ŠtB sa mala docieliť pomocou sfalšovaných listov, ktoré mali dokázať, že Čulen začal spolupracovať s komunistami, aby sa mohol vrátiť na Slovensko.
Jeho možný záujem o návrat na Slovensko sa však úplne vylúčiť nedá. Trpko sklamaný stratou zamestnania bez prísľubu nového s veľkými finančnými ťažkosťami a sklamaný neochotou priateľov pomôcť v núdzi, písal Jozefovi Kirschbaumovi v marci 1959: „Ak sa nič nepodarí, podám si 1. augusta žiadosť o milosť, vízum a idem. Božka a Evka odmietli, ale ja pôjdem i tak. Niet sporu, že mi milosť dajú a surovší, než sú tunajší ani oni nemôžu veľmi byť.“ Je to smutné svedectvo Čulenovho neutešeného položenia, v ktorom sa až do svojej predčasnej smrti nachádzal. Zomrel v New Yorku po dovŕšení šesťdesiatich narodenín 7. apríla 1964 po krátkej chorobe. Pochovaný bol na newyorskom cintoríne, začiatkom júna 1965 boli jeho telesné pozostatky prenesené na slovenský cintorín Panny Márie v New Jersey a v roku 2003 napokon prevezené na Slovensko a pochované na Národnom cintoríne v Martine.
Beáta Katrebová Blehová
Článok vyšiel pôvodne v denníku Štandard 26.2. 2024