„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a seba samého by stratil alebo poškodil?!“ /Lk 9, 23-25/
Roku 326 sv. Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, našla v Jeruzaleme kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus, Boží Syn. Cisár dal v roku 335 na tomto mieste postaviť veľkolepú Baziliku, kde bola umiestnená časť Kristovho kríža. Druhá časť putovala do Carihradu, sídla rímskych cisárov. Cisár Konštantín Veľký si z nej ponechal iba časť a druhú časť kríža poslal do Ríma, kde bola uložená v novopostavenom kostole Svätého kríža.
V roku 614 kráľ Perzie Chosroes II. zničil Mezopotámiu, časť Sýrie a Palestínu a z Jeruzalema ukoristil mnohé poklady Cirkvi, medzi ktorými bola aj časť Kristovho kríža. Keď neskôr syn kráľa Perzie, Cosreosa II., svojho otca zavraždil, požiadal rímskeho cisára Heraklia o mier a vrátil všetky ukoristené poklady Cirkvi. Vrátil aj časť Kristovho kríža, ktorý 14. septembra 629 cisár Heraklius spolu s patriarchom Zachariášom vrátili v Jeruzaleme na jeho pôvodné miesto.
https://www.zivotopisysvatych.sk/povysenie-svateho-kriza/
Kristov kríž, ktorý mu jeho nepriatelia v piatok pred jeho smrťou naložili na plecia, aby s ním vyšiel na Golgotu a tam na ňom zomrel, je hlavným kresťanským symbolom, ktorý si uctievame, jeho znamením sa denne značíme a sprevádza život kresťana celým životom. V cirkevnom kalendári mal pred jeho poslednou reformou dva sviatky, po nej zostal len 14. septembra sviatok Povýšenia sv. kríža. Osobitne v pôste kríž ako symbol umučenia, na ktorom Ježiš Kristus dokončil svoj pozemský život a ako symbol našej spásy, kladie Cirkev do našej pozornosti a pred náš zrak. Po jeho zahalení na 5. pôstnu nedeľu sa vo veľkopiatočnej liturgií odhaľuje a osobitným spôsobom si ho do veľkonočnej liturgie uctievame a kľakáme si pred ním. Vo viacerých kresťanských piesňach o ňom spievame a v našich kostoloch si uctievame relikvie z neho.
Synoptickí evanjelisti píšu o potrebe prijať a niesť kríž a píše o ňom aj Pavol apoštol vo svojich listoch a všetci evanjelisti opisujú Ježišovu smrť na kalvárií, ako o tom počúvame v našich chrámoch vo Veľkom týždni počas čítania pašií. Niektorí by ho možno radi nahradili iným symbolom a odstránili ho zo života kresťanov, alebo ho vôbec nespomínajú, kríž je pre nás kresťanov hlavným symbolom našej kresťanskej identity. Ním sme značení pri prijímaní sviatostí a svätenín, on je na kresťanských oltároch i v našich domácnostiach, naše kresťanské zhromaždenia i modlitby začíname a končíme znakom kríža, kríž je na začiatku našich kresťanských sprievodov, ba i našu štátnu zástavu zdobí kríž a je v našom štátnom znaku.
Život každého človeka bez kríža je nemožný, záleží na každom, ako sa ku krížu postavíme, či ho prijmeme, alebo ním pohrdneme, či ako Mária, Ján apoštol a niekoľko Ježišovi verných budeme s Kristom bdieť pri jeho kríži, alebo pôjdeme s davom tých, ktorý ho chceli umlčať a ukrižovať, ale aj k nášmu krížu, ktorý máme denne brať na svoje plecia a niesť ho a tak kráčať za Kristom, alebo sa mu budeme brániť a pod hlavičkou výhovoriek, klamstiev, podvodov, chvíľkového šťastia ho budeme odmietať, pôjdeme vlastnou cestou tohto sveta prázdnoty a povrchnosti, materiálnych starostí,… na ktorú nás navádzajú mocní a bohatí, či naše okolie a hľadať svoje šťastie tam, kde ho nie je možné nájsť, v bohatstve, sláve, konzume, pôžitkoch, pohodlí, náhražkách… a tam kde nás dav a mocní sveta presviedčajú, že dnes je nová doba, iné pomery, iná situácia…
Ján Pavol II. povedal: „Bez kríža lásku nenájdeš, kríž bez lásky neunesieš.“ Kristov kríž je nástrojom nášho vykúpenia, nie je znamením konca, po ňom nasleduje víťazstvo a oslávenie. Pripomína nám aj to, že utrpenie, bolesť a smrť patria k nášmu životu, ale nie sú jeho cieľom, nie je im možné sa celkom vyhnúť, ale môžu nás posilniť, usmerniť k cieľu, ktorým je naše stretnutie s Bohom vo večnosti. Tento cieľ máme mať na zreteli počas celého života, k nemu smerovať svojim čnostným životom, zachovaním prikázaní, budovaním vzťahu lásky s Bohom i ľuďmi, službou, obetou… Práve pôst je obdobím, kedy si máme viac uvedomovať našu konečnosť na tomto svete a potrebu konať pokánie a žiť podľa Ježišových pravidiel.
Kristus je ten istý včera i dnes a pozýva nás k radostnému životu s ním. Ak chceme byť s Kristom oslávení, musíme prijať aj jeho cestu k nemu a jej súčasťou je aj kríž. Apoštol Pavol napísal: „Veríme, že ak sme zomreli s Kristom, spolu s ním budeme aj žiť.“ /Rim 6,8/ Kríž je aj znamením nášho víťazstva. My vieme, že po Veľkom piatku nasleduje Veľkonočná nedeľa. Nech nás aj tohtoročné Veľkonočné sviatky posilnia a upevnia na našej ceste nesenia kríža vo vedomí, že nič nie je pre nás cennejšie, ako náš naplnený život s Kristom, ktorý vedie k nášmu osláveniu a radosti vo večnosti. V tomto duchu konajme skutky kajúcnosti, zdokonaľujme sa cez modlitbu, pôst a almužnu v pôstnom období, aby sme nielen vo Veľkonočnom období, tu na Zemi, ale aj vo večnosti mohli radostne spievať Aleluja.
Milí priatelia! Prajem Vám radostné a požehnané Veľkonočné sviatky.
Ľudovít Košík
Skalica Veľká noc 2024