Podľa toho, ako zmýšľam o Bohu a o večnom treste, podľa toho súdim i svoj hriech.
Ak je Boh starý dobrosrdečný penzista, žijúci bezstarostne na zaslúženom odpočinku hore v oblakoch, ak je peklo iba strašiak, ktorý má síce veľký pedagogický význam, ale malú pravdepodobnosť jestvovania, prečo by som sa mal báť hriechu? Prečo by som si ho nemohol dovoliť hoci stokrát za deň, keď ma baví a neoberá nikoho priamo ani o majetok, ani o zdravie, ani o silu?
Ale ja viem, že Boh je viac, ako si o ňom myslia ľudia. I peklo je hroznejšie, ako nám ho predstavuje básnikova fantázia, a preto je aj hriech hroznejší.
Boh, môj stvoriteľ i Udržiavateľ. Od neho mám všetko, svoj vznik i svoje pokračovanie. Boh, môj Otec, ktorý nenávidí môj hriech, ale mňa pritom nesmierne miluje, je zhovievavý, čaká, odpúšťa, pomáha, teší a posilňuje. Boh, môj budúci Sudca, ktorého súd bude práve taký nemilosrdný, aké milosrdné je teraz jeho čakanie.
A peklo? Do nekonečna vystupňovaná bolesť, bolesť bez konca, bez útechy, bez sústrasti, bez nádeje, bez zásluhy, bolesť bez Boha.
Kým žijem, Boh je ku mne nekonečne dobrý. Keď zomriem, bude nekonečne spravodlivý. A preto je každý môj hriech taký strašný.
Ján Augustín Beňo, Deň čo deň
Pripravil: A. Čulen