Ježiš sa lúči so svojimi milými.
13. nisan (asi 5. apríla) bol posledným dňom, ktorý strávil Ježiš ešte na slobode, v priateľskom kruhu u Lazára v Betánii. Neuvidí už v tomto živote dom, kde ho vždy tak milo privítali. Ako dobre mu bolo, keď si tu po útrapách apoštolovania odpočinul.
Ježiš myslel na to, ale nepoddal sa melanchólii. Hrozivé mračná ho nezlomili. Zavolal domácich i svojich, aby sa s nimi rozlúčil.
Oznamuje im, že nadišiel čas, aby sa vyplnilo všetko to, čo bol predpovedal o svojom utrpení a smrti. Prišiel čas krstu nie vodou, ale krvou. Zúriví nepriatelia nech si s ním už robia, čo len chcú. Všetci zosmutneli a dali sa do plaču. Ale Ježiš ich potešuje, lebo tak to má byť a zakrátko ho opäť uvidia.
Pristupuje k Panne Márii, a dojatý ju chytá za obe ruky, akoby ďakoval za všetko, čo od nej dostal. Ako dobrý syn, prosí matkin súhlas k veľkej ceste: „Matka, prines túto obetu a zriekni sa svojho syna v prospech ľudstva!“ A keď ho svätá Panna poprosila, aby ju vzal so sebou na smrť, nesplňuje jej svätú prosbu, ale dovoľuje, aby v hodinách utrpenia bola pri ňom tak blízko, ako len okolnosti dovolia. Oznámil však, kde sa jej zjaví po zmŕtvychvstaní. Od toho času, vraví Katarína Emmerichová, Panna Mária menej plakala, zostala však smutná a vážna.
Dojatý ďakuje Lazárovi a jeho sestrám za všetko dobré, čo v ich dome zažil. Všetci plakali, najmä Mária Magdaléna, ktorá – podľa K. Emmerichovej – „od bolesti akoby rozum strácala, lebo hoci jej láska bola veľmi čistá, vtedy ešte nebola celkom zbavená pút zmyselnosti“. Ježiš opúšťa tento milý dom, svoj druhý domov, vyprevádzaný smútkom a zármutkom všetkých, a v sprievode svojich učeníkov kráča k Jeruzalemu. Obišli Olivovú horu a bolo už neskoro, keď prišli do údolia Hinon. Pred nimi v súmraku mesto, akoby s hrôzou čakalo…
Bola to smutná cesta, ale Ježišov krok bol rázny a pevný. Cestou poučoval apoštolov, pripravujúc ich na poslednú večeru a jej význam.
Veľmi dojímavé a poučné je Ježišovo lúčenie. Jeho srdce bolo skutočne ľudské a bolesť rozlúčky naň doliehala práve tak bolestne, ako na nás. Aké ťažké to bolo povolanie! Zanechať svojich milých, matku, priateľov a odchádzať medzi nepriateľov, ktorí ho nenávideli a najradšej by ho boli utopili v lyžičke vody.
Ježiš však premáha city svojho srdca a veľkodušne prináša obetu, aby svojim príkladom bol nám na povzbudenie pre tie smutné chvíle, keď sa i my budeme musieť lúčiť s milými, so svojim povolaním. A bude to najneskoršie v hodine smrti. Vtedy nech nám príde na um, že sa za nás obetoval Vykupiteľ, a teraz je rad na nás, aby sme sa odvďačili.
L. Müller S.J., Škola kríža, vytlačila TYP Prešov s povolením prešovského ordinariátu zo dňa 6. 12. 1947
Pripravil: Anton Čulen