„Aj keď slobodné Slovensko vzniklo na základe nacistického vydierania, vyšlo z dlhodobej a hlbokej túžby ľudu po osamostatnení. Preto nešlo o umelý štát“
Drahí bratia a sestry, milí priatelia,
Dnešné evanjelium nám približuje jednu diskusiu pána Ježiša s jeho súčasníkmi a centrálnou témou je otázka, či mu oni veria. V čo vlastne mal človek, Ježišov súčasník uveriť? Z toho dialógu to je dosť jasné. Ide tam o to, či bol Ježiš Kristus Boží Syn.
A to je otázka viery ľudí aj v našich časoch. Dnes v dobe televízie a internetu sa všetky informácie šíria neuveriteľne rýchlo prakticky všade. A aj informácie o Bohu a jeho synovi sa dostali prakticky všade. Len ten nepočul nič o Ježišovi Kristovi, ktorý to nechce vedieť, lebo ho to nezaujíma. Totiž dnešný človek túži po samostatnosti, bezhraničnej slobode a všetko chce rozhodnúť sám.
Pána Ježiša dnes síce my nevidíme svojimi telesnými očami, ale to neznamená, že nejestvuje. Ani vzduch, ktorý dýchame nechytíme do ruky, ani tie internetové a iné vlny, cez ktoré sa šíria informácie nevidíme, nemôžeme chytiť do ruky, a predsa existujú a sú potrebné. Ešte viac to platí o medziľudských vzťahoch: láska a nenávisť. Sú nehmotné a predsa ich nemôžeme poprieť.
V skutočnosti je to Boh, Ježiš Kristus, kto nás pobáda k odvážnemu životu z viery; On sa nám prihovára cez naše svedomie; s Ním sa rozprávame, keď sa modlíme; s Ním sa stretávame v Božom slove, vo sviatostiach, v našich srdciach.
„Nebojte sa!“ Ježiš aj nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli, ale aby sme mu dôverovali vo všetkých ťažkých situáciách. On predsa zvíťazil nad smrťou, vrátil sa na tretí deň do normálneho života, to bol väčší zázrak ako chodenie po hladine vody.
„Nebojte sa!“ Týmito slovami začal aj svoj pontifikát sv. pápež Ján Pavol II. v roku 1978. Tiež už dosť dávno „Nebojte sa, otvorte brány Vykupiteľovi, otvorte hranice štátov a politických systémov, otvorte srdcia Kristovi!“
Nebál sa smrti ani veľký syn slovenského národa, prezident Jozef Tiso, na ktorého myslíme aj dnes, keď je 85 rokov od vyhlásenia Slovenského štátu. Dnes bolo ráno v rádiu v správach, že čo si dnes Slováci myslia Slovenskom štáte z roku 1939. 20 percent opýtaných to vníma pozitívne, ale až 14 percent nevedelo, kto bol jeho prezidentom.
Totiž dnešné masmédiá píšu a hovoria o ňom a o dobe, v ktorej žili naši rodičia a starí rodičia prakticky skoro rovnako ako pred rokom 1989 vo svetle komunistickej historiografie. Existujú však aj výnimky a nájdu sa aj historici v cudzine, ktorí nezaujato len podľa dokumentov hodnotia pána prezidenta a našu prvú slovenskú štátnosť v 20. storočí. Našich historikov, ktorí bohato zdokumentovali toto obdobie, poznáte: mám na mysli Františka Vnuka a nedávno zosnulého Milana Ďuricu.
Z tých zahraničných spomeniem tu dvoch, jeden z nich je Talian a druhý Nemec. A myslím aj na jedného talianskeho poslanca a senátora, Oreste Tofaniho, už je nebohý sedem rokov, ktorý mi povedal, keby nebol Slovenskej republiky 39 – 45, nebol by Západ uznal ani tú v roku 1993.
Svetoznámy taliansky katolícky autor, konvertita z ateizmu Vittorio Messori, napísal v roku 2006 knihu Emporio cattolico – po slovensky Katolícke fórum. Okrem iného nájdeme tam článok Jozef Tiso, slovenský mučeník, kde popisuje popravu pána prezidenta Tisu a spomína aj články vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano, kde vtedy písali, že tým, čo ho odsúdili, nešlo o zadosťučinenie spravodlivosti, ale o politickú pomstu. Messori ďalej pokračuje: Hovoríme tu o Tisovi preto, lebo tých pár zbežných riadkov, ktoré sú mu venované v nielen talianskych historických publikáciách, robia z tohto kňaza nacistu, horlivého Hitlerovho spolupracovníka, akúsi bezmocnú bábku na čele rovnako bezmocného štátu, ktorý úplne ovládalo Nemecko. Podľa komunistickej propagandy, ale v podstate aj podľa propagandy „ľavice“, ak už nemáme hovoriť o takzvanom „dospelom katolicizme“, prítomnosť kňaza, ktorého cirkevná hierarchia neodvrhla, na vrchole vedenia podobnej krajiny potvrdzuje solidaritu, ak nie rovno symbiózu medzi katolicizmom a národným socializmom.
Je to ďalší dôvod, vďaka ktorému možno obviniť Katolícku cirkev Pia XII. z napomáhania hitlerovskému režimu aj preto, lebo pápež Pacelli ho pri príležitosti zvolenia za slovenského prezidenta poctil pápežským Breve. Máme teda dobré dôvody na to, aby sme sa zamysleli nad tým, ako to v skutočnosti bolo: nejde predsa o nejakú sekundárnu udalosť, ktorá sa stala v nejakej vzdialenej krajine, ale o hľadanie pravdy a spravodlivosti na tej stránke histórie, ktorú desaťročia účelovo zneužívala proti katolicizmu.
Keď Hitler ničil Česko-Slovensko, dal si Jozefa Tisu predvolať a navrhol mu tri možnosti: buď nacisti obsadia aj Slovensko a urobia z neho protektorát, alebo si ho rozdelia medzi sebou jeho susedia, alebo okamžite vyhlási nezávislosť, ktorú bude Nemecko rešpektovať. Nemcov totiž toto chudobné územie bez priemyslu nezaujímalo; navyše bolo osídlené slovanským obyvateľstvom, ktorým nemeckí árijskí rasisti pohŕdali.
Monsignor Tiso predniesol tieto Hitlerove alternatívy slovenskej vláde a snemu a zhromaždenie jednohlasne schválilo nezávislosť. Urobili to veľmi rýchlo, lebo nemecké vojnové lode na Dunaji mierili delami na bratislavské verejné budovy… Aj keď slobodné Slovensko vzniklo na základe nacistického vydierania, vyšlo z dlhodobej a hlbokej túžby ľudu po osamostatnení. Preto nešlo o umelý štát. To dokazuje aj fakt, že zakrátko jeho existenciu uznalo mnoho štátov sveta vrátane Svätej stolice a Sovietskeho zväzu, a že v Ústave schválenej parlamentom sa už v prvom článku zakotvovala Božia zvrchovanosť, vernosť katolicizmu a dodržiavanie ľudských práv.
V hlavnom meste Bratislave, boli na dennom poriadku sťažnosti nemeckej ambasády na miestnu politiku, ktorú veľvyslanectvo považovalo za „ústupčivú a slabú“. Nacistom sa podarilo postaviť proti kňazovi a prezidentovi republiky jeho vlastných ministrov, ktorí sa správali ako infiltrovaní ľudia požívajúci dôveru hitlerovského režimu. Tiso potom musel čeliť nielen vnútornej klike kolaborantov, ale aj veľkej a vplyvnej nemeckej menšine, ktorá už stáročia žila na slovenských hraniciach a ktorá jasne prešla na stranu nacizmu… Keby nebola vyhlásená nezávislosť Slovenska, z tohto štátu by sa stal na protektorát Ríše tak, ako Česko a Morava. V Protektoráte bola možnosť úniku pre Židov nulová a deportovalo sa prakticky všetko židovské obyvateľstvo. V republike, kde bol na čele msgr. Tiso, bola situácia iná. Ešte v roku 1942 sa stanovilo, že za „Židov“ nemožno považovať tých, ktorí požiadali o krst pred rokom 1939, a tým pádom ich nemožno deportovať.
Toto rozhodnutie priamo protirečilo nemeckej rasovej politike. Podľa nej bolo židovstvo nezmývateľným biľagom, ktorý nemohla odstrániť ani krstná voda. Preto sa diskriminácia a perzekúcia vzťahovala na každého, kto mal židovských predkov. Zákon msgr. Tisu však išiel ešte ďalej: nielenže vynímal z každého perzekučného opatrenia pokrstených Židov, ale aj členov ich rodín – manželov, manželky, potomkov, rodičov, aj keď sa nestali kresťanmi. Tak sa zachraňovali aj Židia, ktorí uzavreli zmiešané manželstvo: aj tu vidno jasný rozdiel medzi Slovenskom a Nemeckom.
Keď nadišiel koniec, kňaza Tisu všetci zradili, a ako prví ho zradili Američania: Tiso odišiel s vládou do Rakúska kvôli postupu Červenej armády, ktorej samotní Američania povolili okupáciu strednej Európy podľa dohody so Stalinom. Tisu nakoniec zatkla americká armáda a odovzdala ho Rusom…. Tiso bol postavený pred „ľudový súd“ v Bratislave a ukončil svoj duchovný testament slovami, že zomiera ako svedok prirodzeného zákona, ktorý dal Boh každému národu, aby sa usiloval žiť slobodne, a ako obranca kresťanskej civilizácie pred komunizmom.“ Tak to je mienka známeho talianskeho spisovateľa a novinára Vittoria Messoriho. Svojho času to bolo publikované v časopise Kultúra, ktorý už zanikol.
Druhý pán, ktorého tu spomeniem, je významný nemecký žijúci historik, kardinál Walter Brandmüller, emeritný predseda pápežského komitétu historických vied. Jeho kniha Šoa na Slovensku a Katolícka cirkev vyšla aj u nás v roku 2013. Vyšla najprv v nemčine (2003) i v taliančine (2004). Slovenské vydanie, ktoré podporila aj KBS, je určite jedinečným príspevkom z cudzieho prostredia k odbornej diskusii a lepšiemu poznaniu okolností tragédie židovského obyvateľstva a vôbec dejín prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. Stále sa dá myslím kúpiť. V tejto knihe máte prvýkrát spolu publikované oficiálne texty vtedajších slovenských biskupov. Z týchto zdrojov vychádza, okrem iného, veľmi odlišné zhodnotenie úlohy, ktorú v prezident Slovenskej republiky, Dr. Jozef Tiso, katolícky kňaz, mal v tomto kontexte.
Kniha kardinála Brandmüllera prispieva k vyvráteniu všetkých falošných obvinení a zákerných podozrení, ktoré pretrvávajú do dnešných dní.
Drahí bratia a sestry, hovoria nám dnes niečo slová láska k národu? Už len pri vyslovení týchto slov mnohí naši súčasníci zostanú prekvapení až zarazení, ba možno aj ustrašení, ak nie priam pohoršení. Skoro všetci hovoria len o „tejto krajine“. Lebo po polstoročí systematického otravovania duší „jediným vedeckým svetonázorom“, po ktorom nastúpila, žiaľ naša súčasnosť, ešte rafinovanejšieho otravovania myslí genderizmom, konzumistickým materializmom a individualizmom: Užívaj tu a teraz, po latinsky Carpe diem.
Platí to dnes, a nielen o pohrobkoch bývalého systému, ktorí si vychovali svojich nástupcov, ale neraz aj o tých, ktorí by podľa svojho povolania mali byť učiteľmi ľudu. Kňaz Jozef Tiso našu dobu priam prorocky predpovedal už v roku 1941:
„Z liberalizmu vyšlá degenerovaná demokracia rozpútala v slovenskej mentalite, skoro s anarchiou hraničiacu ľubovôľu každého jednotlivca, lebo sa musela uchádzať o priazeň každého. Keďže spôsob získania si jednotlivcov a tried nemohol byť vzhľadom na rozdiely rozumové a charakterové vždy otvorený a správny, musela sa uchyľovať i k metódam zavádzania. Preto bolo, že politika sa stala panským huncútstvom a pomer ľudu ku vláde i štátu bol pomerom pudového odporu proti krotiteľským pokusom ovládateľa. Štát sa ponímal ako činiteľ, ktorý je tu na to, aby dával výhody a podpory pre tých, ktorým sa práve podarilo dostať do rúk štátnu správu. Preto využiť danú situáciu vo svoj prospech bolo heslom politickej múdrosti tak jednotlivcov, ako i tried.“ (Slovák, 1941, č. 237)
Drahí bratia a sestry, ak nepoznáme svoje dejiny, tak zanedbávame jeden z našich podstatných rozpoznávacích znakov svojej ľudskosti. Kto to vedome robí, pohŕda alebo dokonca falšuje dejiny svojho národa, ten nielenže znevažuje svoj národ, ale prekáža jeho historickému vývoju a ponižuje seba samého vo svojej dôstojnosti ako človeka, ktorý od Boha Stvoriteľa dostal rozum a slobodnú vôľu.
A aby som nezabudol, ďakujem za svedectvo života prvého občana Slovenského štátu, pánovi Jozefovi Mikušovi, ktorý je tu medzi nami a dnes oslavuje pri plnom zdraví svojich požehnaných 85 rokov.
Moji milí, bratia a sestry, o smrti, prirodzenej, či násilnej, je predsa večnosť. Toto je naša nádej, a živý pán Ježiš Kristus, je naša istota. Naša cesta, naša pravda, náš život.
Vdp. Ján Košiar 14. 3. 2024