V hornej časti mesta, na Sione, vyhľadal Pán krásnu miestnosť, ktorú prenajal, aby tam v spoločnosti apoštolov slávil veľkonočnú večeru. Presne dodržali obrady, predpísané zákonom a tradíciou.
Rozostavili sa v cestovnom obleku, s palicami v rukách okolo stola. Ježiš tu bol hlavou rodiny. On začal modlitbu, vysvetľoval význam veľkonočného baránka. On ďakoval Bohu za dobrodenie, ktoré táto večera Židom pripomína. On podáva kalich, horké zeliny i nekvasený chlieb, ako pamiatky na vyslobodenie z Egypta a na 40- ročné putovanie po púšti.
Potom zjedli baránka, ktorý upečený v celosti, s nepolámanými kosťami a dvoma drevenými latami krížom prebodnutý, bol predobrazom ukrižovaného Krista. Kristus jasne predvída svoju smrť a utrpenie a tieto predstavy ho celkom ovládli. Hovorí akoby ustatý, pritom je však pri vykonaní svätých obradov presný, spokojný a vznešený.
V tomto melancholickom ovzduší vykonáva Ježiš dielo najvzácnejšej lásky, umývanie nôh a založenie Oltárnej sviatosti. Za takých okolností drží svoju nádhernú arcipastiersku reč na rozlúčku. Ten, ktorý bol na útechu najviac odkázaný, roní útechu, povzbudenie a silu.
I my sme už boli smutní. Vieme teda, aké ťažké je byť za takých okolností pozorným, mať súcit k blížnemu, zabúdať na seba, a byť veľkodušným. Vieme teda oceniť čnosti, ktoré nám Ježiš pri poslednej večeri dal ako príklad.
V teplom a bezprostrednom rozhovore s Pánom prosím o milosti, aby som starostlivosť a bratskú lásku vedel preukazovať predovšetkým svojim podriadeným, a to vtedy, keď sa ma niečo dotklo a nie som v dobrej nálade. S takým predsavzatím dokončím toto rozjímanie.
Umývanie nôh
Miestom poslednej večere, kde podľa videní A. K. Emmerichovej, vykonal Ježiš aj umývanie nôh, bola rozsiahla miestnosť v starodávnej budove na úpätí hory Sion. Učeníci sedia v polkruhu na svojich stoličkách. Ježiš je dojímavo láskavý a priateľský. Umývanie nôh nerobí ako obrad, ale ako účinok lásky. Prosím si milosti, aby som mohol Ježiša aj po tejto stránke dobre poznať, milovať a nasledovať jeho príklad.
Kedy Ježiš umýva svojim apoštolom nohy? Keď mu „prišla hodina odísť s tohto sveta k Otcovi“. Vo vážnej chvíli lúčenia.
Ide tu teda o náuku, majúcu význam a hodnotu poslednej vôle. Umývanie nôh vykonal Ježiš vtedy, keď plamene lásky v jeho srdci zaplápolali najviac, „keďže miloval svojich, ktorí boli na tomto svete“. Láska je tou vzpruhou, ktorá mu hýbe údmi, ktorá mu vkladá do úst všetko, čo vtedy povedal.
Umývanie nôh bolo po večeri, po tej poslednej úteche v dome plaču a tak Ježiš i jeho učeníci boli celkom pod dojmom lúčenia. Ježišov zármutok zväčšuje tiež skutočnosť, že medzi svojimi vernými vidí Judáša, ktorému „diabol už bol vnukol do srdca…, aby ho zradil“.
Mohol Ježiš zvoliť dojímavejší a vhodnejší okamih?
L. Müller S.J., Škola kríža, vytlačila TYP Prešov s povolením prešovského ordinariátu zo dňa 6. 12. 1947
Pripravil: Anton Čulen