„Je nutné pripomínať túto požiadavku, lebo veľké zástupy pracujúcich v početných krajinách dostávajú zárobok, ktorý núti ich samých a ich rodiny žiť v podmienkach nedôstojných človeka“
Ako uzáver môžeme určiť nasledujúce kritéria sociálnej náuky Cirkvi, podľa ktorých sa má určiť spravodlivá mzda.
1) mzda má umožniť robotníkom viesť život dôstojný človeka a plniť svoje rodinné povinnosti;
2) pri určení mzdy treba brať ohľad na hospodársky stav podnikov.
3) treba brať ohľad na požiadavky celonárodného spoločného dobra a
4) na efektívny prínos pracujúcich, „lebo by bolo vonkoncom pomýlené pripisovať jedine kapitálu alebo jedine práci to, čo sa dosahuje spoločným pričinením oboch; a bolo by naozaj nespravodlivé, keby si jedna strana, popierajúc účinnosť druhej, robila nárok na všetko, čo sa uskutočnilo“ (225).
Ak podnik prosperuje „a to pomocou autofinancie… v tom prípade možno tvrdiť, že takéto podniky majú svojim zamestnancom uznať nárok na úver, najmä ak ich odmena nepresahuje minimálnu mzdovú hladinu“ (226).
5) Treba umožniť robotníkovi zadovážiť si nejaké súkromné vlastníctvo.
Kvôli jasnosti je potrebné obšírnejšie sa rozhovoriť o týchto kritériách.
1) Mzda má byť rodinná.
Je nutné pripomínať túto požiadavku, lebo veľké zástupy pracujúcich v početných krajinách dostávajú zárobok, ktorý núti ich samých a ich rodiny žiť v podmienkach nedôstojných človeka. Jestvuje v mnohých krajinách krikľavý kontrast medzi krajnou biedou širokých vrstiev a hýrivým blahobytom hŕstky privilegovaných. V iných štátoch je terajšia generácia prinútená k neľudskému strádaniu, aby zvýšila účinnosť národného hospodárstva v takom neúmerne krátkom čase, že to odporuje požiadavkám spravodlivosti a ľudskosti. Obrovské položky idú na zbrojenie.
Pápeži učia, že práca robotníka má takú ekonomickú hodnotu, ktorá sa rovná veciam potrebným k slušnému živobytiu. Človek má totiž život od Boha a má si ho zachovať. Okrem toho sa stáva zdrojom nového života v manželstve. Na zachovanie svojho života a svojej rodiny potrebuje veľa vecí, ktoré si zaobstaráva vlastnou prácou. Teda práca každého človeka z ekonomického hľadiska má takú cenu, ktorá sa rovná hodnote všetkých vecí potrebných k životu. Keď teda niekto dáva svoju prácu iným, (majiteľom podniku), výmenná spravodlivosť vyžaduje, aby dostal za prácu odmenu rovnú jej hodnote, určenej hodnotou všetkých vecí potrebných k životu.
Mzda, dostatočná na živobytie robotníka a jeho rodiny, je požiadavkou výmennej spravodlivosti (iustitia, commutativa).
Tento výraz „iustitia, commutativa“ vo vzťahu ku mzde sa nenachádza v pápežských encyklikách . Ale Pius XI. hlavne v encyklike Divini Redemptoris používa také výrazy, ako napr. „debetur e districta iustitia“ (227), že sociológovia z nich uzatvárajú povinnosť výmennej spravodlivosti.
2) Treba brať ohľad na hospodársky stav podnikov.
Keď hospodárske možnosti podnikov nedovoľujú, aby zamestnávatelia odmenili prácu podľa jej hodnoty, a dali robotníkom rodinnú mzdu, nikto nemôže obviňovať zamestnávateľov z nespravodlivosti. Keby zamestnávatelia sami zavinili biedny stav podniku, nemali by právo znižovať mzdu. Keď však podnik je v zlej ekonomickej situácii pre nepriaznivý stav celonárodnej ekonómie, robotníci aj zamestnávatelia musia niesť spolu jej následky. V žiadnom prípade zamestnávatelia nemôžu hľadať svoj zisk na úkor mzdy robotníkov (238).
3) Treba brať do ohľadu požiadavky celonárodného spoločného dobra.
„Hospodárske bohatstvo hociktorého národa nie je podmienené iba celkovým množstvom majetku, ale skôr jeho skutočným rozdelením podľa zásad spravodlivosti…. (229).
Keď teda niektoré podniky prosperujú, ale pritom ešte veľký počet robotníkov je nezamestnaných, prosperujúce podniky namiesto vysokých pracovných odmien by mali investovať a dať možnosť práce nezamestnaným. Treba okrem toho zachovávať rovnováhu medzi odmenami práce v rozličných odvetviach hospodárstva, lebo mzdové rozdiely vzbudzujú nespokojnosť medzi robotníkmi a to neprispieva k spoločnému dobru.
„Treba brať do úvahy spoločné dobro v celonárodnom meradle: dať zamestnanie čím väčšiemu počtu pracujúcich; dbať na to, aby sa neutvárali privilegované kategórie, a to ani medzi pracujúcimi“ (230).
4) Treba brať ohľad na efektívny prínos pracujúcich.
Prosperita podniku sa dosahuje spoločným pričinením kapitálu a práce.
Sociálna spravodlivosť teda vyžaduje, aby bohatstvo podniku bolo úmerne rozdelené medzi zamestnávateľmi a medzi zamestnancami aspoň v tom zmysle, že budú zvýšené mzdy, ak sa zvýši výrobnosť a zisk podniku. Ale ak sa výrobnosť a zisk podniku zníži, robotníci sa musia uspokojiť aj s nižšou mzdou.
Podniky, ktoré pomocou autofinancie rýchle dosahujú obrovskú výrobnú kapacitu, majú podľa Jána XXIII. uznať svojim zamestnancom nárok na úver, najmä, ak ich odmena nepresahuje minimálnu hladinu (231).
Ján XXIII., ako aj jeho predchodcovia Pius XI. a Pius XII. (232), vyjadruje svoje želanie, aby robotníci a zriadenci mali určití podiel na zisku (233).
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: Anton Čulen
Foto zdroj: Internet
(225) AAS, LIII, 420; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 21.
(226) AAS, LIII, 420; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 22.
(227) AAS, XXIX, 80; „Quae merces opificibus ex districta iustitia debetur“.
(228) AAS, XXIII, 201; encyklika Quadragesimo anno.
(229) AAS, LIII, 420; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 20.
(230) AAS, LIII, 421; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 21.
(231) AAS, LIII, 420; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 20 -21.
(232) Porovnaj encykliku Pia XI. Quadragesimo anno, (AAS, XXIII. 199)
a rozhlasový prejav Pia XII. Z 1. 9. 1944 (AAS, XXXVI, 254).
(233) AAS, LIII, 420; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 21.