1. ČSR republika vznikla 28. októbra 1918, teda ešte počas trvania prvej svetovej vojny (28. júl 1914 – 11. november 1918). Vznik 1. ČSR nebol výsledkom demokratického hlasovania poslancov parlamentu, nevznikla ani demokratickým hlasovaním občanov v referende, ale rozhodnutím víťazných mocností 1. svetovej vojny. Skončila zabratím Sudet Nemeckom dňa 1. októbra 1938 na základe Mníchovskej zrady
Pred prevratom.
Najvýznamnejším činom štátneho prevratu na Slovensku nepopierateľne bola „Deklarácia Slovenského Národa“ zo dňa 30. októbra r. 1918. Ona bola počiatkom a základom prevratu. O nej popísalo sa už toľko, že by vyšla z toho kniha. Posledný raz rozpísal sa o nej v Lidových Novinách zo dňa 31. októbra r. 1926, č. 549. univerzitný profesor Václav Chalupecký úvodným článkom „Martinská deklarace“.
Tendencia tohoto článku je príliš priezračná. Pôvodca usiluje sa znížiť význam deklarácie a čo je ešte horšie, medzi riadkami chce vzbudiť dojem, ako by boli Slováci nejakým podmaneným plemenom. Píše takto: „Slovenští vlastenci a politikové, když sjíždeli se do Martina, nevědeli a netušili, že vlastne už bili československými státnimi poddanými (1). O tom bilo rozhodnuto už jinde a dříve. Je proto nesprávné a pochybené, když 30. říjen se vúbec srovnáva s 28. říjnem. Martinská deklarace je pouhá resoluce, manifestace, již bylo by spíše možno postaviti po bok rovněž velmi významnému projevu českých spisovatelú, vlastencú a politikú z máje r. 1917 neb podobným projevúm menifestačním. Její význam je jinde, než v nějaké akci státotvorné…“ A ďalej tvrdí: „Slovensko se však 30. října od Uherska samovolně neodtrhlo, aniž se samo připojilo k zemím českým. Martinskou deklarací nebyly vytvořeny nové státoprávné poměry, nýbrž vysloven jaksi zásadně souhlas s tím vším, co se pro „československý národ“ chystalo v Paříži, v Ženevě a v Praze. Slovenská Národní rada nepodnikla také žádných krokú revolučních, nevládla, aniž se o to pokusila. Vlády nad Slovenskem ujala se československá vláda pražská, která tam vyslala své vojsko a své úřední plnomocníky“.
Takto Chalupecký. Tieto jeho tvrdenia o Deklarácii Slovenského Národa a o Slovenskej Národnej Rade nemôžeme nechať bez zavrátenia.
Zachytávame sa predovšetkým do toho, čo Chalupecký osobitne pripomína, že totiž slovenskí vlastenci a politikovia 30. októbra 1918 nevedeli a netušili, že už boli československými štátnymi „poddanými“.
Otázkou, ktorý deň sa má v medzinárodnom svete úradne považovať ako deň vzniku štátu československého, pre jej chúlostivosť teraz nebudeme rozoberať. Tu poukazujeme len na to, čo sám Chalupecký vo svojom článku uvádza, že totiž: „President Masaryk v svých pamětech klade dosti dúrazú na mínění, jež vyslovil anglický historik mírové konference pařížské Mr. Temperley, že dnem vzniku našého státu je 5. listopad, kdy zástupci domácí vlády (Národního výboru) vešli v přímý styk s vládou zahraniční (2). Tento názor přijíma i Seton Watson a přisuzuje ženevskému setkání domácich a zahraničních našich politikú autoritu státotvornou.“
Áno, nevedeli sme. Nebolo nám známe, čo sa robí v Čechách, ale sme vedeli, že čo sa robí širokom svete zahraničnom. A s tým sme si boli na čistom, že ak príde štátny prevrat a premení sa mapa Európy i v Uhorsku, teda to príde celkom iste jedine a výlučne len víťazstvom Dohody. Preto sme si zraky obrátili na bitevné polia a na zahraničné úkazy diplomatické. Zvláštnou pozornosťou sem si všímali Wilsonovej zásady, o samourčovacom práve národov.
O tom všetko dozvedeli sme sa nielen z maďarských novín, ktoré v tom čase už voľne prinášali nepriaznivé chýry pre monarchiu zo zahraničia, akoby chcejúc pomaly pripraviť maďarské obecenstvo na možné neočakávané skončenie vojny, ale sme sa to dočítali i z jediných v tom čase slovenských, z Národných Novín, ktoré ináč i pri donášaní zahraničných zvestí prísnejšie podliehali cenzúre, než noviny maďarské.
Tieto Národnie Noviny v č. 118. z 8. októbra 1918 priniesli úvodník: „Svobodné národy“, kde píšu: „Prvá nôta rakúsko-uhorského ministra o pokoji bola u dohody skutočne odvrhnutá, no prešli len tri týždne, medzitým vo vojne len čo Bulharsko odpadlo od nás, a gróf Burian, už spolu s Nemeckom, vystrojil ku protivnej strane novú nôtu. V nôte Nemecko a Rakúsko – Uhorsko narádzajú uzavrieť hneď prímerie na pevnine, na mori i v povetrí a hneď začať rokovanie o pokoji na základe štrnástich punktov, ktoré prezident Wilson 8. januára 1918-ho predložil kongresu Spojených štátov, i štyroch punktov formulovaných v jeho reči 12. februára, a s povážením jeho výkladov od 27. septembra 1918“. Článok končí sa Hviezdoslavovou básňou: „Svoboda všetkým sveta národom!“
V nasledujúcom čísle 119. z 10. októbra čítame úvodník: „Burianove podmienky mieru“ pod šifrou „-„(3).
V ňom stojí: „No pre nás Slovákov má Burian ponuk nesmierny, v našom živote epochu tvoriaci význam. Tu po prvý raz sa úradne uznalo, naše právo na autonómny vývin (4). Desiaty bod Wilsonových podmienok totiž hovorí: „Žiadajúc zabezpečiť a chrániť miesto rakúsko-uhorských národov medzi národmi, pri najbližšej príležitosti musí im byť daná možnosť k ich autonómnemu vývinu.“ Inými slovy: Wilson žiada, aby sme dostali všetky garancie k tomu, že by sme by sme sa autonómne (5) vyvinovať mohli, že by náš vývin nezávisel od iného národa, ale od nás samých, že by exekutíva našich národných práv bola v našich vlastných rukách, a nie v v rukách cudzieho národa. I Rakúsko- Uhorsko, i Nemecko prijalo túto podmienku za základ vyjednávania o mier, u nás teda prijal ju i kráľ a uhorská vláda (6).
V tom istom čísle, hneď za úvodníkom je článok od M. B. (7) „Čo to len chcú tie mátohy?“ Píše: „Treba myslieť, čo bude po vojne. Jedno je isté, že tak, ako bolo, ostať nesmie“. „Akokoľvek sa usporiadajú štáty, treba zaniesť do nich také poriadky…“ Apostrofujúc veľmi ostro mátohami, Andrássyho, Apponyiho a najmä Tiszu, končí článok: „Páni, pretrite si oči, už svitá, čože chcú ešte také mátohy?“
V ďalšom č. 120. z 12. októbra na úvodnom mieste registruje sa “Wilsonova odpoveď“. Čítame: „Odpoveď, daná Nemecku, formálne je hladká, obsahom hodne tvrdá“. V tom čísle je i článok: „Ako zmýšľajú uhorskí Rumuni“. „…Jednako Rumuni horia túžbou a snahou premeniť čím skorej toto neudržateľné položenie a sú presvedčení, že náprava je len v skutočne demokratickom pretvorení Uhorska na spolok štátov, podobný severo-americkej Únii, a na základe už prijatého princípu samourčenia národov“.
Tu už prvý raz z národov Uhorska hodila sa verejnosti túžba po štáte.
To isté číslo prináša v Kronike zvestí: „Uhorskí Slovinci sa tiež hlásia k životu“. „Juhoslovania si ustanovili „národnú radu“. „Naša národná pieseň „Hej Slováci“ sa teraz medzi Slovincami vychytenou“.
Tak sa dvíhala a stupňovala nálada. Medzi mnohými povzbudzoval i „Ž“ (8) článok „Naše otázky“ v č. 123. z 19. októbra takto: „Uhorskí Rumuni, Srbi, a Slovinci už povedali, že chcú jednotne pokračovať. Len my Slováci sme zaostali“.
„My vieme, že sa pri rokovaní o pokoji ani na nás nezabudne“.
Dr. Jur Janoška, Z historie prevratu, Tlačou kníhtlačiarne G. A. Bežu 1927
1) V demokratických štátoch, najmä v republikách, štátoveda nahradzuje pochop „poddaný“ pojmom štátneho občana. Dr. J. J.
2) Tučne tlačené v pôvodine.
3) Dr. Milan Ivanka
4) Tučne tlačené v pôvodine
5) Tučne tlačené v pôvodine
6) Tučne tlačené v pôvodine
7) Michal Bodický
Pripravil: Anton Čulen
Článok končí sa Hviezdoslavovou básňou: „Svoboda všetkým sveta národom!“ 🤣🤣🤣🤣🤣