Homília vdp. J. Košiara: Tento morálny relativizmus, bezbrehá tolerancia i extrémna politická korektnosť, ktorá povyšuje zlo na roveň zákona a zakazuje zlo označiť ako zlo, toto je pohanstvo našich čias

„Kresťan bez akéhokoľvek adjektíva musí byť predsa svedkom živého Ježiša Krista a ten nesmie byť na okraji spoločnosti, ale musí ju robiť lepšou a spravodlivejšou. A preto sa kresťania musia angažovať v politike, to znamená v správe veci verejných“

Drahí bratia a sestry,

V dnešnom evanjeliu na sviatok apoštolov Šimona a Júdu máme mená dvanástich apoštolov. Peter, Jakub, Ján, Andrej, Filip, Bartolomej, Matúš, Tomáš, Jakub mladší alebo Alfejov, Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš, to sú ich mená. Hovorí sa taký vtip, že pri svojom druhom príchode Pán Ježiš obdivuje Námestie sv. Petra vo Vatikáne, vidí všetky cirkevné inštitúcie, u nás ešte aj plné kostoly a povie si, no ja som založil spolok dvanástich rybárov a ono to funguje dodnes.

Slovo apoštol pochádza z gréčtiny (apóstolos – poslaný, posol; zo slovesa apostéllo – poslať, vyslať), ale má korene v hebrejskom výraze šaluah – poslaný. Apoštol v prvotnom význame nie je ani misionár, ani človek Ducha, ba ani svedok, ale je to určitý emisár, povereník, vyslanec, ktorý mal poverenie niekoho zastupovať alebo konať v jeho mene a s jeho právomocou.

Teda v Novom zákone sa termínom apoštol v plnom zmysle slova nazýva ten, ktorého si Ježiš Kristus, pozemský i zmŕtvychvstalý, sám vyvolil a poslal, aby ohlasoval evanjeliové posolstvo. Apoštoli sú základom nového Izraela, oni ho budú aj súdiť a preto je ich 12, lebo bolo aj 12 kmeňov Izraela. A biskupi sú ich nástupcovia až do dnešných čias.

Pán Ježiš na inom mieste hovorí, kde sú dvaja alebo traja zídení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi (Mt 18,20), kde sú už štyria a viac, tam sa už vytvárajú medzi sebou súperiace skupiny, traja proti dvom a dvaja proti trom (Lk 12,52) no a kde je 12-členná skupina, tak tam sa už jeden zradca vždy nájde. Je to tak od čias Pán Ježiša, tak proste funguje svet, a nie je tomu ináč ani v našich časoch aj u nás v Slovenskej republike.

Naša nejednota a nesvornosť žiaľ, sprevádza naše dejiny minimálne od čias Svätoplukových prútov. Až po dnešné, keď sme po novembri 89 od Západu preberáme nekriticky všetko dobré i zlé. Sto politických strán, a pritom parlament chce riešiť veci, ktoré nemôžu byť nikdy v jeho kompetencii. Nikdy! Otázka života a smrti – kedy život začína a kedy konči, predsa nikdy nemôže byť predmetom demokratického hlasovania. Prečo? Lebo život pochádza od Boha.

K našim kresťanským koreňom sa my musíme hlásiť vždy, aj keď naše okolie spieva Hossana, aj keď kričí Ukrižuj. Lebo Boh bude mať posledné slovo. Milí moji, ak cyrilometodská tradícia v Ústave SR nemá byť iba prázdnou frázou, tak si musíme uvedomiť, že tu ide o kresťanstvo ako také: že je to vlastne uznanie Boha za Stvoriteľa, Ježiša Krista za Božieho Syna, a Ducha Svätého, ktorý, ako sa modlíme v Kréde, vychádza z Otca i Syna, za tú silu, ktorá nám umožní hlásiť sa k nášmu presvedčeniu vždy a všade. Nielen v osobnej rovine, ale aj v spoločenskej.

Dnešné novopohanstvo sa dnes šíri oveľa záludnejšie a predstavuje vážne nebezpečenstvo, myslieť si, že hriech a zlo vlastne neexistuje. Koľko úsilia sa dnes vynakladá v masmédiách, aby človeka presvedčilo, že staré dobré zásady vyjadrené v Desatore sú smiešne a nemoderné! Desatoro, milí moji, je zapísané v každom ľudskom srdci. To nevymysleli vo Vatikáne. Skutky, ktorých sa v minulosti, milí priatelia, ľudia báli, alebo ich aspoň pokladali za nesprávne a hriešne, sa dnes definujú ako prejav slobody človeka. Tento morálny relativizmus, bezbrehá tolerancia i extrémna politická korektnosť, ktorá povyšuje zlo na roveň zákona a zakazuje zlo označiť ako zlo, toto je pohanstvo našich čias.

Dnes sa s nami nikto nebude hádať, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť, dnes už nikto seriózny nepochybuje. Poprieť jeho existenciu v čase by znamenalo poprieť aj Aristotela a Platóna, či Homéra a mnohých ďalších ľudí z antiky. Celý svet predsa počíta roky pred Kristom a po Kristovi, kedysi sme hovorili „nášho letopočtu“ a „pred našim letopočtom“, lebo sme sa báli priznať, že príchodom Krista, jeho pôsobením, smrťou na kríži, ale hlavne zmŕtvychvstaním, sa totálne zmenil beh sveta.

Kresťan bez akéhokoľvek adjektíva musí byť predsa svedkom živého Ježiša Krista a ten nesmie byť na okraji spoločnosti, ale musí ju robiť lepšou a spravodlivejšou. A preto sa kresťania musia angažovať v politike, to znamená v správe veci verejných.

Pápež sv. Ján Pavol II. napísal: „Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich aj odvolávať. Nemôže preto schvaľovať utváranie úzkych vládnucich skupín, ktoré pre vlastné stranícke záujmy alebo ideologické ciele strhávajú na seba štátnu moc. Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte… Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus (po slovensky neverectvo) a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a postoj, ktorý zodpovedá demokratickým formám politiky, že pravdu určuje väčšina, prípadne, že sa mení podľa politickej situácie. V tejto súvislosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná Pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorenú, alebo skrytú totalitu.“ (Encyklika Centesimus Annus – Stý rok, 1991, č. 46.)

Sv. Pavol ešte v Liste Rimanom napísal: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha…“
Po skúsenostiach celého sveta i v Slovenskej republike môžeme dodať, že niekedy je to od Pána Boha požehnanie, a niekedy dopustenie… Dnes žijeme v demokracii, kde základom systému bol a je človek, ktorý deleguje svoje právomoci na druhého svojim slobodným rozhodnutím. Má to len jednu chybu, že veľa ľudí to nezaujíma a je im to jedno a k voľbám nechodia. Takí nemajú potom právo sa sťažovať. Samotné slovo demokracia sa skladá z dvoch slov demos – ľud a kratos – vláda, teda vláda ľudu. Len niekedy nevieme, či je to genitív, alebo datív, či je to ľud, ktorý vládne, alebo sú tu ľuďmi volené elity, ktoré potom vládnu ľudu aj tak, že sa nám to vôbec nepáči.
Pápež sv. Ján Pavol II. nám odkázal, že „Slovensko má veľkú úlohu pre budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte: Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokoju európskeho kontinentu svojim tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými svedkami svojich nových generácií.“

Pamätáme si ešte tieto slová? Vzali sme si ich k srdcu? Alebo tento veľký pápež vkladal do nás svoju nádej zbytočne? Donedávna som bol v tej veci dosť pesimistický, že možno niekedy o sto alebo i dvesto rokov, možno, veď tretie tisícročie je ešte len v prvej stovke. Ale teraz, po správe MUDr. Petra Kotlára o covidiáde to vidím lepšie, optimisticky a určite nie som sám. Čítal som na túto tému už blog Mariána Tkáča, kde o i. vyzdvihuje postoj MUDr. Kotlára na konferencii WHO vo Švajčiarsku kde sa MUDr. Kotlár vyjadril tak, že bol za zachovanie slovenskej zvrchovanosti vo veci zdravotníckych postupov a liečenia, čo sa celému WHO nepáčilo.

Ako dnes čelíme hrozbám, ktoré k nám prichádzajú najmä z Bruselu a žiadajú od nás, aby sme si nechali postupne, krok za krokom odkrajovať z našej kultúrnej, duchovnej, a napokon príde, že aj z politickej samostatnosti?

Čo nám priniesla Európska únia bohatých krajín, z ktorej sme si koncom 20. storočia robili idol blahobytu? Čo nám priniesla bohatá Európa, ktorá sa dnes bezmocne prizerá na (či dokonca ju víta) prisťahovaleckú vlnu moslimského a afrického sveta? Čo je to za Európa, ktorej parlamenty uzákonili manželstvá homosexuálov a legalizovali eutanáziu?

Naša slovenská tradičná kresťanská rodina mala vždy ľudský život v úcte, a preto sme prežili až do dnešných čias. Nedopusťme, aby sa Slovensko, podobne ako skoro už celý západný svet, stalo Sodomou a Gomorou. Prečítajte si v Biblii, za aký hriech zahynuli ich obyvatelia. A prečo sa more, kde tie mestá boli, volá Mŕtve? Lebo nie je v ňom život. Ani jedna ryba ani jedna rastlina.

Dnes, v roku 2024, toto naozaj už nie je Európa, ktorej tvár zmenilo kresťanstvo. Tvár Európy sa mení pred našimi očami. Blahobyt, ľudské práva a náboženská sloboda, to, čo tu dnes ešte máme, ak sa nespamätáme a nezvolíme si do parlamentu ľudí, ktorí sú odhodlaní postaviť sa za Boha a národ, budú len spomienkou, ako dobre nám bolo…

Milí priatelia, slovenskí katolíci, bratia a sestry, želám vám i sebe, aby sme sa ešte dožili lepších čias. Aby sme odolali tlaku, ktorý tu presadzujú isté skupiny zo zahraničia spolu ich slovenskými miestodržiteľmi, aby otvorili oči a pochopili aspoň pravdu o človeku, ak už odmietajú pravdu o Bohu.

Vdp. Ján Košiar