Chlapčenský rozhovor. Stalo sa to pred štyristo rokmi. V Ríme, na ihrisku pred jezuitským domom, hralo sa niekoľko chlapcov kolky. Náhle jednému z nich prišla na um myšlienka. Spýtal sa priateľov, čo by urobili, keby sa dozvedeli, že o pol hodiny všetci zomrú.
Chlapci, len čo počuli otázku, prerušili hru, chvíľu sa zamysleli a začali hovoriť.
Jeden odpovedal, že by okamžite išiel do kostola, aby sa vyspovedal. Iný zase povedal: „Išiel by som pred oltár a tam, blízko Pána Ježiša, by som čakal na smrť.“ Boli ešte aj iné odpovede. Nakoniec zaznela, zdá sa, najoriginálnejšia odpoveď: „Ďalej by som hral kolky!“
Ktorá z tých odpovedí bola najlepšia?
Zdá sa, že všetky boli dobré. Ten, ktorému svedomie vyčítalo nejaké hriechy, myslel na spoveď. A dobre robil. Chlapec, ktorému svedomie nevyčítalo nijaký vážnejší hriech, túžil pripraviť sa na stretnutie s Bohom modlitbou pred oltárom. Tiež správna odpoveď.
A posledná? Chlapec, ktorý ju vyslovil, snažil sa vždy žiť v priateľstve s Pánom Ježišom, vždy byť pripravený na smrť. Preto mohol úplne pokojne povedať: „Hral by som ďalej!“ Hoci prvé odpovede boli dobré a správne, táto bola najkrajšia.
Veď či môže byť krajší život, ako keď v každom dni, v každej chvíľke dňa, či noci, v práci i pri hre je človek pripravený na stretnutie s Pánom Ježišom?
Stanislav Klimaszewski MIC, Evanjelium v živote dieťaťa, Vydalo vydavateľstvo Alfa Bratislava
Pripravil: Anton Čulen