„Americký historik židovského Gerald Reitlinger neskôr v jednej zo svojich zásadných prác k holokaustu napísal, že Slovensko bolo prvým politickým subjektom, ktorý sa v tejto otázke vzoprel Hitlerovi“
Foto: Archív TASR
Dňa 14. marca 2016 som bol spolu s ďalšími priateľmi, zišlo sa nás tam asi tridsať, na symbolickom hrobe pána prezidenta Tisu na Martinskom cintoríne. Hovorím symbolickom, lebo v roku 2007 bol hrob pána prezidenta otvorený, telo bolo exhumované a najväčšia časť jeho telesných pozostatkov bola slávnostne pochovaná v Nitre. Tu v Bratislave je len menšia časť uložená v urne, v obnovenom hrobe s novým pamätníkom. Okrem modlitby som tam vtedy prítomným povedal, že „dnes musí mať človek odvahu, aby sa hlásil k slovenskému národu“. Na okraj hymny prvej Slovenskej republiky Hej, Slováci som poznamenal, že toto je naša skutočná hymna.
Boli tam aj nejaký novinári a pred zapnutými kamerami kládli provokatívne otázky týkajúce sa deportácií slovenských Židov. Keď som im povedal, že to bolo inak, ako sa píše, že výklad našej histórie je prekrútený komunistickými historikmi, nepáčilo sa im to. Podali na mňa trestné oznámenie a spravili pohon v médiách. A predstavte si, 8. apríla 2016 som bol predvolaný na policajné riaditeľstvo k povestným Dvom levom. Len preto, že som sa bol modliť na hrobe pána prezidenta a že som prítomným novinárom odporúčal študovať knihy profesora Ďuricu a Vnuka. Vyšetroval ma nadporučík Mgr. Marián Kušnier.
Zápisnicu z toho výsluchu nemám, lebo mi ju nedali, ale pánovi vyšetrovateľovi som vtedy povedal približne toto:
„Keď v roku 1939 zaniklo Česko – Slovensko, stalo sa tak nielen v dôsledku vonkajších zahraničných tlakov, ale aj vinou dlhodobo neriešených , ba ignorovaných národných problémov štátu. Hoci vznik Slovenskej republiky , ktorú vyhlásil Slovenský snem 14. marca 1939, bol nepochybne ovplyvnený zahraničnopolitickými udalosťami, faktom je aj to, že Slováci v nej videli uskutočnenie svojej historickej túžby po národnom samourčení a vlastnom štáte. Preto si slovenský národ každoročne pripomína toto výročie ako spomienku na prvú modernú národnú štátnosť vo svojich dejinách.
Dominantnou mocnosťou v celej strednej Európe bolo v tom čase Nemecko. Mocenský vplyv tretej ríše bol taký silný, že sa mu nevedeli vzoprieť ani veľmoci, nieto maličké Slovensko. Priznali to napokon aj samotné západné veľmoci (Veľká Británia, Francúzsko), keď sa už pri Viedenskej arbitráži v jesni 1938 úplne stiahli zo strednej Európy a jej stvárnenie prenechali v Hitlerovej réžii.
,Riešenie, židovskej otázky bolo pre Hitlera a národnosocialistické Nemecko zásadnou otázkou ideologického programu, v ktorej odmietalo akékoľvek ústupky či kompromisy a ktorú presadzovalo ua každú cenu. V tomto zmysle robili Nemci nátlak aj vo všetkých štátoch, ktoré sa ocitli vo sfére ich vplyvu. ,Riešenie, židovskej otázky preto tvrdo požadovali aj od Slovenska.
Slovenská politika nebola úplne jednotná. Dominantný vplyv malo konzervatívne kresťanské krídlo okolo prezidenta Jozefa Tisu, väčšiny ministrov a funkcionárov HSĽS/SSNJ. Oproti ním stálo podstatne slabšie , ale hlasné a radikálne pronemecké zoskupenie okolo ministerského predsedu Vojtecha Tuku. Pochopiteľne, Nemci favorizovali pronemecké krídlo a mocenským zásahom proti slovenskej suverenite v júli 1940 v Salzburgu si vynútili odvolanie niektorých ministrov a prestavbu slovenskej vlády, v ktorej kľúčové posty prevzali ich sympatizanti Vojtech Tuka a Alexandr Mach. Táto nová vláda si v septembri 1940 nechala v sneme odhlasovať na rok plné moci, na základe ktorých v septembri 1941 prijla tvrdé protižidovské zákonné opatrenie tzv. Židovský kódex, proti ktorému veľmi kriticky vystúpili aj slovenskí katolícki biskupi a ktorý prezident Tiso nikdy nepodpísal, hoci bol na neho v tomto zmysle vyvíjaný nátlak.
Začiatkom roka 1941 predostrelo Nemecko slovenskej vláde požiadavku na poskytnutie ďalšieho niekoľkotisícového kontingentu pracovných síl na územie Nemeckej ríše. Slovenská vláda napokon vyrokovala vysťahovanie židovského obyvateľstva ako pracovných síl, ktoré mali byť podľa nemeckých záruk usadené na časti okupovaného poľského štátu, konkrétne v Generálnom gubernáte.
Deportované obyvateľstvo bolo pozbavené štátneho občianstva a majetkovej podstaty, čo boli nesmierne vážne a z pohľadu katolíckej morálky neakceptovateľné zásahy, ktoré treba zásadným spôsobom odsúdiť. Treba však dodať, že nikde na Slovensku, ako napokon ani inde v Európe, či vo svete, vtedy netušili, že deportované židovské obyvateľstvo nebolo vysielané na osídlenie území v Generálnom gubernáte a pracovné nasadenie, ale do vyhladzovacích táborov. Rovnako treba dodať, že prezident republiky si vymohol osobitný paragraf v tzv. Židovskom kódexe, ako aj v následnom zákone o vysťahovaní, podľa ktorého udeľoval prezidentské výnimky a ktoré chránil nielen konkrétneho žiadateľa, ale celú jeho rodinu.
Hoci historický výskum o ich počte nie je dosiaľ uzavretý, predpokladá sa, že ich bolo udelených asi desaťtisíc. Prezident Tiso ako katolícky kňaz viackrát zvažoval svoju demisiu. Vplyvné cirkevné kruhy, ako aj zástupcovia samotného židovského obyvateľstva ho však výslovne prosili, aby tak nerobil, pretože jeho odchod by uvoľnil priestor pre radikálne sily, presadzujúce rázne opatrenia proti židovskému obyvateľstvu.
Prvá správa o tragickom osude židovského obyvateľstva deportovaného zo Slovenska od marca 1942 prenikla na Slovenska na jeseň roku 1942. Vtedy sa z koncentračného tábora pri Lubline podarilo utiecť jednému väzňovi, ktorý sa dostal na Spiš a ktorého správa o vyvražďovaní židovského obyvateľstva bola sprostredkovaná spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. Ten okamžite intervenoval u ministra vnútra Alexandra Macha a vláda ďalšie deportácie pozastavila s tým, že budú obnovené iba pod podmienkou, keď Nemecko umožní nezávislej slovenskej komisii navštíviť územia, na ktoré mali byť Židia vysťahovaní. Keďže Nemecko, pochopiteľne, vycestovanie takejto komisie dovoliť nemohlo, neboli zo slovenskej strany deportácie obnovené.
Americký historik židovského Gerald Reitlinger neskôr v jednej zo svojich zásadných prác k holokaustu napísal, že Slovensko bolo prvým politickým subjektom, ktorý sa v tejto otázke vzoprel Hitlerovi. *
*Gerald Reitlinger: The Final Solution: the Attempt to Exterminate the Jews of Europe 1939 – 1945. London: Vallentine, Mitchell, 1953, s. 385
Vojtech Zeman: Saleziánsky svetobežník- Zo spomienok deväťdesiatročného kňaza. PV ZPKO 2024
Pripravil: Anton Čulen