V Ríme sme sa 25. júla zúčastnili na procesii, keď Svätý Otec Pius XI. po šesťdesiatich rokoch dobrovoľného väzenia pápežov prvý raz vyšiel z Vatikánu. Pohľad na spontánne nadšenie obrovského davu na svätopeterskom námestí bol úchvatný.
Biskupi, kňazi, bohoslovci, veriaci rozličných rás a národov, stavov a jazykov. Tu človek mohol zažiť, precítiť univerzalizmus Cirkvi. Všetci svorne kráčali za Kristom vo Sviatosti Oltárnej v nádhernej monštrancii a za nástupcom sv. Petra, za rímskym biskupom.
Bol som v tejto chvíli mimoriadne vďačný Bohu, že patrím do veľkej katolíckej rodiny. Prišiel mi na um profesor Jirák z trenčianskeho gymnázia, husita. Ako štvrtákom nám rozprával, že pápeži nenasledujú chudobného Krista, nechodia pešo, ale oblečení v nádherných rúchach dávajú sa nosiť. Bývajú v palácoch s tisícimi izbami, obklopení stovkami sluhov a strážcov. Ľudia si musia pred nimi kľaknúť a bozkávať im nohy, ako bôžikom. Zbierajú na nich haliere chudobných, aby mali miliónové bohatstvá.
Presvedčil som sa, ako je dobré, že Svätého Otca nesú. Keby šiel pešo, z toho množstva ľudí iba niekoľkí by ho uvideli. A všetci pútnici predsa túžili vidieť ho. Aj stráž bola potrebná, veď udržať poriadok pri procesii v bazilike, alebo vo vatikánskych múzeách nie je maličkosť.
Kľakali sme pred Svätým Otcom, lebo niesol Sviatosť Oltárnu, a to robíme aj pred obyčajným kňazom. Táto úcta patrí nie jemu, lež Bohu. Kľačali sme aj pri audiencii 22. a 24. júla, keď žehnal prítomných. Aj doma pokľakneme pred rodičmi, keď nám dávajú požehnanie pred odchodom na sobáš, na vojnu, alebo pred prvou svätou spoveďou. Nohu mu nikto nemusel pobozkať, ale kto chcel, pobozkal mu ruku (prsteň), ako nášmu spoločnému duchovnému otcovi.
Mal pekné rúcho. Vyžaduje to úcta k Ježišovi, prítomnému vo Sviatosti Oltárnej. Z úcty k Bohu si oblieka pápež a kňazi tie najkrajšie rúcha, takisto, ako z úcty k Sviatostnému Spasiteľovi vznikali nádherné monštrancie a monumentálne katedrály. Husiti, a iní, ktorí neveria vo Sviatosť Oltárnu, potom omylom a zlomyseľne tvrdia, že táto nádhera je určená osobe pápeža, biskupa, alebo kňaza.
Aj vatikánske paláce sú pekné, ale nie sú majetkom pápeža, lež celej Cirkvi. A bolo by aj hanbou pre 800 miliónov katolíkov sveta, keby ich najvyšší duchovný otec býval v ošarpanej chalupe, a chodil otrhaný. Ani tie tisíce izieb vo Vatikáne nie sú pre jeho osobnú potrebu, ale slúžia na administratívne účely.
V sprievode sme videli niekoľko tisíc klerikov, svetských aj rehoľných, ktorí z cirkevných peňazí dostávajú zaopatrenie a môžu študovať, aby splnili poslednú vôľu Pána Ježiša „Iďte a učte všetky národy“. Cirkev financuje na celom svet obrovské množstvo škôl, od najnižších až po univerzity, vydržiava nemocnice, sirotince, starobince atď. Toto nám úž profesor Jirák nepovedal, len pápeža tupil, že má miliónové bohatstvo.
Mnoho pápežov, hlavne v posledných storočiach, viedlo až hrdinsky skromný život. Nádheru a lesk užívali len na oslavu Boha, alebo na privítanie predstaviteľa niektorého národa. V súkromnom živote konali veľké skutky seba záporu. Nevystavovali ich na obdiv sveta, a len kedy – tedy sa verejnosť od pápežovho okolia dozvedela, koľko sa Svätý Otec postí, ako veľa pracuje, aké tvrdé je jeho lôžko, aké drsné je jeho kajúce rúcho pod jemným a pekným vrchným odevom.
ThDr. Štefan Hlaváč: Kľakali sme pred Svätým Otcom, lebo niesol Sviatosť Oltárnu, a to robíme aj pred obyčajným kňazom Štefan Hlaváč, Po priamych cestách, vydal SSV 1990
Pripravil: Anton Čulen