Nevyhnutnosť autority v spoločnosti
Jej pôvod je od Boha. Nie je možné dosiahnuť spoločné dobro – cieľ spoločnosti – bez autority, ktorá môže i prinútiť občanov k plneniu občianskych povinností, a zaručuje jednotu v konaní. „Ľudská spoločnosť nemôže byť ani usporiadaná, ani produktívna, ak v nej niet právoplatnej autority, ktorá by udržala spoločenské zriadenie a venovala sa s potrebnou starostlivosťou spoločným záujmom“ (37). Lev XIII. Píše vo svojej encyklike Diuturnum illud, že človek v dejinách sa často chcel vymknúť spod podriadenosti autorite, ale nikdy sa mu nepodarilo neposlúchnuť nikoho (38). Bez autority by sa spoločnosť rozpadla a nedosiahla by svoj cieľ.
V našej dobe je módne učenie, že všetka moc pochádza od ľudu. Podľa katolíckej náuky moc rozkazovať pochádza od Boha („…catholici homines ius imperandi a Deo repetunt“ – Diuturnum illud) (39).
Človek je spoločenský tvor, žije v spoločnosti so sebe podobnými, a hľadá u nich pomoc a oporu. Spoločenský život je teda požiadavkou prírody. Ale spoločnosť sa nemôže udržať , a ani dosiahnuť svoj cieľ bez verejnej moci, a preto aj autorita je požiadavkou prírody. Autorita pochádza od prírody, a skrze prírodu od Boha. Boh stvoril človeka, aby žil v spoločnosti, a podriaďoval sa autorite. Verejná moc teda pochádza od Boha, a kto poslúcha svetských vládcov, plní vôľu Božiu, poslúcha Boha.
Človek ako taký by ani nemohol rozkazovať seberovnému , lebo ľudia sú všetci rovnakí, a nemajú nijakú moc jedny nad druhými. A preto, kto ukladá povinnosti iným, musí byť oprávnený to robiť. Právo ukladať povinnosti vyviera zo samej prirodzenosti spoločnosti- čiže od Boha skrze prírodu. Nositelia verejnej moci sú len tlmočníkmi prírodných požiadaviek spoločného života. Občania preto neposlúchajú nadriadených ako ľudí, ale v rozkazoch predstavených poslúchajú Boha.
Kto neposlúcha svetskú autoritu – keď rozkazuje spravodlivo, podľa prirodzených zákonov – ide proti prírode, proti Tvorcovi prírody – Bohu, pretože Boh zjavuje svoju vôľu v požiadavkách prírody.
Svetská moc má právo zaväzovať občanov k plneniu povinností aj vo svedomí, pretože ich zaväzuje k niečomu, k čomu občania sú povinní samej prírode a skrze prírodu Bohu. Občan nemá hľadieť na osobné čnosti alebo neresti štátnych predstavených, ale má mať na zreteli , či štátna moc ukladá povinnosti vyvierajúce zo samej podstaty spoločnosti alebo nie. V spravodlivých veciach občan je povinný poslúchať . Ak však štátna moc ukladá niečo, čo je v rozpore s prirodzeným zákonom, občan je povinný neposlúchať.
„Keďže autorita je požiadavkou duchovného poriadku, a má svoj pôvod v Bohu, keby štátne vrchnosti vydali zákony alebo nariadenia protiviace sa tomuto poriadku – a teda vôli Božej, takéto zákony alebo splnomocnenia nemôžu viazať občanov vo svedomí, pretože treba viac poslúchať Boha ako ľudí. Ba v tom prípade autorita sa nivočí, a zvrhuje sa na bezprávie, ako učí svätý Tomáš Akvinský. Po druhé treba poukázať na to, že ľudský zákon natoľko má povahu ľudského zákona, nakoľko sa zrovnáva s so zdravým rozumom. I z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. Pokiaľ sa však protiví rozumu, nazýva sa nespravodlivým zákonom, a vtedy nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia“ (40).
37) AAS, LV, 269; Pacem in terris, slovenský preklad, str. 10
38) ASS, XIV, 4-7
39) tamtiež
40) AAS, LV, 271; Pacem in terris, slovenský preklad, str. 11
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: Anton Čulen
