Sociálna náuka Cirkvi študuje štátne spoločenstvo pod zorným uhlom morálnych zákonov. V dejinách náuky o štáte sa stretávame s rozličnými teóriami o štátnom spoločenstve, a o jeho zriadení. Náuka Cirkvi bude jasnejšia, ju porovnáme s mylnými teóriami.
Všetky politické chápania štátu sa môžu zhruba zaradiť do 3 základných skupín:
Monistická teória. Podľa tejto teórie je štát fyzickou bytosťou, podstatou a jeho členovia sú iba akési súčiastky štátneho stroja a či bunky jednej živej bytosti. Štát má za cieľ hmotný blahobyt a moc, ktorému sú občania úplne podriadení. V sociálnom živote štát určuje všetku činnosť občanov a potláča súkromné podnikanie.
Liberálna teória. Podľa tejto teórie je štát zhlukom jednotlivcov, ktorí nemajú povinnosť spolupracovať. Štátne spoločenstvo vzniká nie prirodzenou nutnosťou, ale slobodnou dohodou jednotlivcov. Štát má slúžiť jednotlivcom, a má sa obmedziť na obranu slobody občanov.
Organická teória. Katolícka náuka si osvojila teóriu jednotlivcov, podľa ktorej štát nie je ani jedinou fyzickou bytosťou, ani jednoduchým zhlukom jednotlivcov, ale je spoločenstvom- takmer organizmom, v ktorom jednotlivci si zachovajú nezávislosť v určitej oblasti, ale sú povinní spolupracovať pre dosiahnutie spoločného dobra. Štát má korene v prirodzených požiadavkách a konkrétne jestvuje z vôle a súhlasu občanov. Cieľ štátneho spoločenstva je dobro ľudskej osoby. Štát je podriadený ľudskej osobe, ale aj jednotlivci sú podriadení všeobecnému dobru. Úlohou štátu nie je len obrana práv a slobody jednotlivcov, ale aj zaobstaranie všeobecného dobra: nie všetkých dobier, ale len tých, čo jednotlivci nemôžu sami dosiahnuť.
Pius XII. Vo svojom vianočnom rozhlasovom posolstve z roku 1944 zdôrazňuje, že občania nie sú masou, ktorou je možné hýbať len zvonku, ale ľudom, vedomým si svojej zodpovednosti a svojich činov. Anonymná masa sa môže stať v egoistických rukách štátnych vedúcich akýmsi prostriedkom nie k dosiahnutiu všeobecného dobra, ale vlastných záujmov*.
Štátny absolutizmus je odsúdeniahodný, lebo neuznáva morálne zákony a považuje svoju moc za neobmedzenú.
Ani liberalizmus neuznáva morálne zákony a učí, že štát jestvuje len z vôle občanov, a nemá korene v požiadavkách ľudskej prirodzenosti**. Štátne vrchnosti sú podľa neho len strážcami verejného poriadku, bez povinnosti pričiniť sa vlastným podnikaním o spoločné dobro.
Je teda zrejmé, že ani náuka liberalizmu, ani náuka štátneho absolutizmu sa nezrovnáva s katolíckou náukou o štáte.
*AAS, XXXVII, 13-17.
**ASS, XX, 600; encyklika Leva XIII. Libertas
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: Anton Čulen
Slovensko, mentálne, kultúrne a morálne „stavia“ (deklaruje to aj Ústava SR) na kresťanských základoch. Liberalizmus, nakoniec, ako všetko hodnotovo s koreňmi v cudzine, je pre väčšinu Slovákov cudzím ideologickým konštruktom. Ak mnohí presadzujú zahraničný vplyv na úkor slovenských hodnotových úzusov, potom z dôvodu nezakorenosti a je to ich voľba. Potom by skôr mali žiť v štátoch, ktorým je liberalizmus blízky a nesnažiť sa väčšinu prinútiť k zmene hodnôt. Život podľa hesla „lebo chcem“ bez kontinuity vývoja vlastného národa, je anarchiou. Vidieť to na situácii v západných kultúrach, kde stále viac vládne chaos, až anarchia, nihilizmus. Sociálne pnutie a mentálny, či sociálny úpadok, sa viažu podľa mňa… Čítať viac »