Pri príležitosti výročia prezidentovej smrti 18. 4. 1997 arcibiskup Alojz Tkáč mal závažnú homíliu, z ktorej vyberám (celý text je uverejnený v zborníku Dr. Jozef Tiso, 2001).
(z knihy Stanislav Májek – Dr. Jozef Tiso, kňaz a prezident, 2008/2011 –https://www.zachej.sk/produkt/3866/dr-jozef-tiso/ )
Čo je pravda ?
„Táto otázka (položená už Pilátom) sa v týchto dňoch častejšie objavuje v súvislosti s 50. výročím popravy prvého prezidenta Slovenskej republiky z rokov 1939-1945 Dr. Jozefa Tisu. Bola vykonaná 18. apríla 1947 o 5,30 hod. ráno v Bratislave v Justičnom paláci.
Pravda. – Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) o nej hovorí toto: „Človek od prirodzenosti túži po pravde. Má povinnosť ju ctiť‘ a svedčiť‘ o nej.
– Všetci ľudia vzhľadom na svoju dôstojnosť, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední, sú od samej prirodzenosti pobádaní a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu. Taktiež sú povinní poznanú pravdu aj prijať.”
Pokúsim sa dať impulz hľadať pravdu týkajúcu sa i dnešného smutného výročia.
Na konci tridsiatych rokov sa začínala meniť tvár nášho kontinentu. V strede Európy sa nachádzal aj malý slovenský národ. Vo vojnovom čase bolo treba previesť národ a štát cez mnohé nebezpečné úskalia. Išlo dokonca o bytie a nebytie národa! A rozhodovali o nás iní, početnejší a mocnejší. V ťažkej situácii zvolilo sa to najvhodnejšie riešenie. Ako ináč by sa bola mala vtedajšia situácia lepšie riešiť? Bol iný, vhodnejší model? Pohodlnejšie by bolo zutekať, ponechať národ svojmu osudu, odísť do bezpečia za more alebo do východných stepí?
Pred očami a na pamäti máme v týchto súvislostiach aj tragédiu Židov. Katolícka mravouka zaobchádzanie s nimi kvalifikuje ako ťažký zločin. Holokaust bol hrozne neľudský projekt s tragickým výsledkom. Život kohokoľvek je posvätný a nedotknuteľný – nespravodlivo naň siahnuť je zločinom. Avšak vynárajú sa mi aj neodbytné fakty a otázky. – Veď genocída Židov bola vecou takmer celej Európy: zahynulo ich 6 miliónov! A kto mal zabrániť, a nezabránil tomuto hroznému zločinu holokaustu?
– Zahynulo asi 60 tisíc slovenských Židov. Ale počas toho hrozného obdobia ich usmrtili 6 miliónov. – Kto mal chrániť, ale nechránil Židov vo Francúzsku, v Taliansku, v Rumunsku, v Rakúsku, v Maďarsku, v Čechách, na Morave a inde? – A konečne: urobili dosť a všetko pre záchranu svojich súkmeňovcov ich pobratimkovia? Boli bohatí i mocní, žili v bezpečnej vzdialenosti.
Nie je spravodlivé, ani čestné súdiť druhého, keď sami sme neurobili to, za čo sa teraz práve slovenský prezident zatracuje. – Ako sa môžeme a máme dívať na vtedajšie udalosti, dobu i na osobu prvého slovenského prezidenta, aby sme sa aspoň čiastočne dopátrali pravdy a boli spravodliví? Uvedomujeme si pritom svoju ťažkú situáciu: Veď za doterajších 50 rokov sme nič dobré a pekné nepočuli ani o Slovenskom štáte, a preto ani o jeho prezidentovi. No mali by sme sa riadiť múdrym klasickým heslom: „Distingue tempora et evalescunt dijficultates – Správne hodnoťme časy a prestanú ťažkosti“. A tak rozvažujme a pripomeňme si, čo a kto v danom čase o Dr. Jozefovi Tisovi povedal. Svedectvá sú zo vtedajšieho obdobia:
Dr. Karol Kmeťko, nitriansky arcibiskup, ktorý bol i jeho biskupom: „Dr. Jozef Tiso verejnú činnosť nevyvýjal svojvoľne, ale na základe súhlasu svojho cirkevného predstaveného, tj. nitrianskeho biskupa. Sv. stolica, Vatikán, prijal Dr. Jozefa Tisu, kňaza Katolíckej cirkvi, ako prezidenta Slovenského štátu.“
Postoj vtedajších slovenských biskupov vyjadril ten istý nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko vo výpovedi na súdnom procese: „Z Ríma som dostal odpoveď, že Dr. Tiso celkom spokojne môže prijať úrad prezidenta. Bol som prítomný pri voľbe prezidenta. My sme tam prejavili súhlas s voľbou. Katolícki i evanjelickí biskupi sme jeho voľbu s radosťou prijali.“
Treba brať do úvahy aj postoj väčšiny slovenského národa k osobe prezidenta Tisu. Slováci ho rešpektovali ako prezidenta – ba viac: úprimne ho milovali. Prečo tento fakt dnes už zamIčujeme a obchádzame?
JUDr. Ernest Žabkay, obhajca Dr. Tisu, poznal obrovské množstvo dokumentačného materiálu, preto si mohol utvoriť objektívny a najpravdivejší obraz o ňom. V decembri 1988 napísal: „V procese s Dr. Jozefom Tisom som dôsledne plnil povinnosti obhajcu. Vychádzal som z toho, že obžalovaný Tiso nemal z trestnoprávneho hľadiska vinu na činoch, z ktorých ho žalovali. Konal totiž v krajnej núdzi v záujme záchrany malého a málo rozvinutého národa pod hrozbou a tlakmi, ktoré bezprostredne ohrozovali jeho národnú existenciu – Krajná núdza vylučuje vinu.
Išlo o prežitie … Išlo o o bytie a nebytie národa…“
Usilujme sa poznať celú pravdu! Nedajme sa manipulovať! Nech prestane hanebná a neoprávnená potupa, že Dr. Jozef Tiso je vojnový zločinec! Jeho pamiatka nesmie byť poškvrnená výmyslami a prívlastkom, ktorý mu nikdy nedal slovenský národ. Tak ho chcú potupiť iba tí, čo nesú zodpovednosť za jeho smrť.
18. apríl 1947 sa nemal stat‘, tento deň nemal byt‘ poznačený násilnou a potupnou smrťou slovenského prezidenta! A dovolím si tvrdiť, že keby Dr. Jozef Tiso nebol katolíckym kňazom, nebol by ani dnes tak tupený. V týchto časoch mnohí už nedokážu nezaujato hodnotiť ani udalosti, ani ľudí a ich konanie, hoci je už odvtedy vyše 50 rokov.
Neberme ľahostajne na vedomie smrť Dr. Jozefa Tisu! Popravili nielen Tisu človeka a kňaza, ale popravili najvyššieho predstaviteľa Slovenského štátu! Svojho prezidenta a svojich prezidentov by sme si vždy mali chrániť. Ved‘ nemusíme s nimi vždy súhlasiť, ale vždy by sme ich mali mat‘ v úcte, lebo prezident je zosobnením národa!
Sv. Otec Ján Pavol II. navštívil i Sarajevo. Stretol sa s mládežou i dospelými. Prišiel do krajiny, kde v nezmyselnej vojne zahynulo vyše 200 000 nevinných ľudí, kde niet rodiny, ktorá by nebola stratila niekoho najbližšieho. Prišiel k nim ako apoštol odpustenia a zmierenia. A preto ich vyzýval: „Odpustite si!“
Dvadsaťšesť ráz použil slovo „odpustenie“.
Vás, ktorí máte zábrany prijať argumenty, ktorí nedokážete pochopiť udalosti vtedajších ťažkých rokov, vás, ktorým bolo aj ukrivdené, ktorí ste stratili svojich priateľov – Židov, vás, ktorí máte svoje argumenty, tiež o toto prosím! Tým skôr, ak sme kresťania a ešte viac, ak sme katolíci. – Ak sa v rodine odohrá tragická udalosť, práve tá ju zjednotí, upevní. Tak by to malo byt‘ aj v národe. Nech Boh dá, aby sa to stalo i s nami. Amen! „
arcibiskup Alojz Tkáč
Košice 18. apríla 1997