Denník SME Plus dňa 17.dec.2018 uverejnil článok Petra Gettinga (z 12. okt. 2018) s nadpisom Žiadne vyvrcholenie snáh Slovákov, iba ďalšia hanba s tendenčným podtitulom: Prvé deportácie Židov na jeseň 1938 sa stále zamlčiavajú.
Autor píše:
„Deportácie totiž neprišli až počas vojny. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), četníci a gardisti realizovali už krátko po vyhlásení autonómie prvé deportácie Židov z územia Slovenska. Do novembrovej zimy, na pusté pole za Bratislavou, vyviezli stovky ľudí. Z Viedne prišli Slovákom tajne radiť nacisti s Adolfom Eichmannom. Medzinárodná hanba je dodnes zamlčiavaným úsekom našich dejín…
Okresné úrady na Slovensku dostali 4. novembra príkaz: „Treba upovedomiť okresné a četnícke stanice, ako aj vedúcich jednotiek Hlinkových gárd južného Slovenska, aby zadržali vo svojich obvodoch sa zdržujúcich Židov a postrkovali ich i s ich rodinnými príslušníkmi v hromadných transportoch na nákladných autách najneskoršie do 24 hodiny dňa 4. 11. 1938 cez nové hranice.“ Príkaz ihneď vyplnili. Autonómia bola vyhlásená len pred pár týždňami a noví páni Slovenska neotáľali. Židov chytali po okresoch a deportovali za nové hranice…
Stovky ľudí vyviezli na pole za dedinu Miloslavov. V hraničnom pásme, v krajine nikoho, sa tiesnili celé rodiny vrátane tehotných matiek, batoliat, chorých starcov. V katastrofálnych podmienkach, v provizórnych chatrčiach zo slamy z kukurice, vo vyhrabaných jamách a v priekopách, na rozblatenej pôde, v daždi, zime a mraze….
Kto bol za to zodpovedný? Príkaz podpísal Jozef Tiso. O pol roka nato si ho zavolá Hitler, aby mu poslúžil pri vyhlásení vazalského vojnového štátu a následne sa stane jeho prezidentom. V tejto chvíli je však predsedom autonómnej vlády. Deportácie v novembri 1938 nariadil Jozef Tiso a na ňom leží politická zodpovednosť,“ vyhlásil na minulotýždňovom bratislavskom seminári o autonómii Slovenska historik skúmajúci holokaust, profesor Univerzity Komenského Eduard Nižňanský. „Tiso rozhodoval v podstate sám, keďže v tom období neexistoval žiadny orgán, ktorý by mohol do rozhodovania zasiahnuť. Tiso bol v tom období predsedom autonómnej vlády, ale riadil aj rezort vnútra – slovenský snem bol zvolený až v decembri 1938.“….
„V tábore bolo takmer nemožné dodržiavať hygienu a deportovaní boli väčšinou stále v rovnakom oblečení, v ktorom ich vyviezli z ich domovov. Boli medzi nimi aj chorí ľudia, napríklad muž trpiaci krvácaním do brucha, tehotné ženy, jedna v pôrodných bolestiach, malé deti,“ hovorí pre SME historik Michal Frankl z Masarykovho ústavu a archívu Českej akadémie vied…
„Impulz vyšiel jednoznačne z prostredia autonómnej vlády a Eichmann mal skôr poradnú funkciu. Poskytol Slovákom know-how a tiež im pravdepodobne tlmočil nemecké skúsenosti získané počas masového vyháňania Židov poľskej štátnej príslušnosti z tretej ríše, ktoré sa odohralo necelý týždeň pred príchodom Eichmanna na Slovensko,“ dodáva Schvarc.
Je to hrôzostrašný obraz utrpenia a biedy, ktorý nemožno čítať bez ľútosti, aká lomcuje citlivým ľudským srdcom, keď sa deje krivda a keď trpia nevinné ľudské bytosti.
Je však žiaduce predstaviť túto bolestnú a odsúdenia hodnú udalosť v jej historickom kontexte opraviť faktické chyby a nepresnosti, čí už pochádzajú z nevedomosti, nedbanlivosti alebo zlomyseľnosti .
V jeseni 1938 Slovensko prechádzalo jednou z najpohnutejších fáz svojej histórie. Po dvadsiatich rokoch boja o uplatnenie národných práv sa konečne dočkalo sľúbenej a zmluvne zaručenej autonómie. Ale ešte skôr než sa politický a spoločenský život mohol v nových podmienkach rozvinúť, vystúpili s územnými nárokmi susedia: Nemci, Poliaci, ale hlavne Maďari. Najhrabivejší boli naši južní susedia, ktorí si robil nároky keď nie na celé Slovensko (v ich terminológii: Horné Uhorsko, Felvidék), tak aspoň na tretinu jeho územia, vrátane miest ako Bratislava, Nitra, Košice…
Proti týmto nárokom sa jednomyseľne staval takmer celý národ. Výnimku tvorila iba židovská menšina, ktorá sa nikdy nevedela stotožniť s túžbami a životnými potrebami národa a práve v týchto kritických dňoch sa otvorene postavila na stranu našich nežičlivcov. Aby sa mi nevyčítala nacionalistická zaujatosť odcitujem, ako vtedajšie slovensko-židovské vzťahy vykreslil americký diplomat a historik George F. Kennan (1904-2005), ktorý bol v rokoch 1938-1939 tajomníkom amerického vyslanectva v Prahe.
Vo svojej diplomatickej správe zo 17. februára 1939 takto opisuje slovensko-židovský pomer na autonómnom Slovensku: “Zo strany slovenského obyvateľstva sú židia objektom rozšírenej neľúbosti. Ich spôsob obliekania, vystupovania a ich všeobecné správanie sú v slovenskom prostredí nápadné a pre mnohých Slovákov urážlivé. Ako som už spomínal v predošlých hláseniach, slovenský dedinčan prichádza s nimi do styku v podobe bankárov, fiškálov, krčmárov, lekárnikov, obchodníkov atď. Vo väčších mestách židia tvoria bohatú vrstvu obyvateľstva, ktorá predstavuje značnú časť vzdelancov a ovláda veľkú časť kapitálu na Slovensku. Mnohí židia s vyšším vzdelaním sa rozprávajú medzi sebou iba po maďarsky a vždy hľadia na Budapešť ako prameň svojich kultúrnych inšpirácií. Menšia, ale nezanedbateľná časť židov, sa orientuje na nemeckú kultúru. Takto sa potom dá pochopiť aj to, že v širokých slovenských kruhoch vládne presvedčenie, že židia stáli a stoja na strane utláčateľov slovenského národa a proti domácemu obyvateľstvu.”
George F. Kennan ďalej spomína udalosť, ktorá veľmi pobúrila slovenskú verejnosť v prvých dňoch novembra 1938, keď územná celistvosť Slovenska bola nebezpečne ohrozená prehnanými maďarskými nárokmi. „V tomto kritickom čase – referuje G. F. Kennan – reprezentácia 15 000 bratislavských židov sa obrátila na maďarské úradné miesta so žiadosťou, aby pri územnej zmene, ktorá sa v tom čase očakávala (t.j. rozhodnutie Viedenskej arbitráže – FV), Bratislava bola prisúdená Maďarsku. Tento krok sa v očiach Slovákov pokladal za ďalší dôkaz nelojálneho postoja židov.” (George F. Kennan, From Prague after Munich; Diplomatic Papers 1938-1940, Princeton, NJ 1968, s. 50 a 53).
Podrobnejšie sa o tejto agitácie sa pripojenie Bratislavy Maďarsku hovorí v správe Prezídia policajného riaditeľstva v Bratislave (č. 20948/38). Bola to provokačná demonštrácia, ktorá sa v policajnej správe charakterizuje ako “židovská akcia proti samostatnosti Slovenska a pre jeho pripojenie k Maďarsku”.
V správe sa ďalej uvádza: „Dňa 1. novembra 1938 boli po Bratislave rozširované letáky poburujúceho obsahu, v ktorých sa vyzývali židovskí občania slovenského hlavného mesta, aby prišli manifestovať svoju oddanosť Maďarsku. V letáku sa proklamovalo: “Maďari veľmi dobre poznajú oddanosť židov voči Maďarsku. A preto, židia, všetci späť do Maďarska!” (Magyaroknagyomjólismerik a zidóság huségét Magyarországhoz. Épenezért, zidók, mindenkivissza Maggyarországhoz!). Demonštranti “zhluknuvši sa v očakávaní, že v Carltone práve v tom čase sa nachádza maďarská delimitačná komisia, povyťahovali si skryté a pre tento účel už dopredu pripravené zástavky v maďarských národných farbách, počali týmito mávať a spievali pri tom maďarskú hymnu a pieseň Kossuth Lajos aztuzente… Na miesto demonštrácie bola okamžite vyslaná uniformovaná stráž, ktorá pomocou striekacieho auta demonštrujúcich rozohnala…”
Toto sa odohralo 1. novembra 1938. Nasledujúceho dňa sa vo Viedni konala tzv. Viedenská arbitráž, kde rozhodnutím Nemecka a Talianska (reprezentovanými ich zahraničnými ministrami J. von Ribbentropom a G. Cianom) Slovensko bolo prinútené odstúpiť Maďarsku takmer štvrtinu svojho územia: 10 423 štvorcových kilometrov, na ktorých žilo 859 885 obyvateľov, z toho 276 287 Slovákov.
V tejto atmosfére národného smútku sa židovská demonštrácia pred bratislavským hotelom Carlton nijako nemohla pokladať za prejav vďačnosti a súcitu so smútiacim národom, uprostred ktorého židovská menšina žila. Udalosť rozbúrila vášne a city v každom slovensky cítiacom srdci. Kým väčšina ľudí sa pozerala na tento prejav nevďaku viac s ľútosťou než v hneve, hŕstka radikálov a nespokojencov prejavila svoje rozjatrené pocity v drastickej forme. A pretože hnev je zlý radca a unáhlenosť nebezpečný spojenec, ich kroky boli nepotrebne kruté.
Dňa 4. nov. 1938 bolo na okresné úrady doručené nariadenie, ktoré autor uvádza v svojom príspevku citovanom vyššie. V dôsledku tohto nariadenia došlo v dňoch 4. a 5. novembra 1938 k vysídleniu asi 7000 židov na územie Žitného ostrova neďaleko Bratislavy, ktoré v nasledujúcich dňoch malo obsadiť maďarské vojsko. Rozhorčení aktivisti sa riadili zásadou: „Keď je vám tak strašne clivo po živote pod Maďarmi, nuž pomôžeme vám odísť, kam vás srdce tiahne!“ Opakujem, to bola akcia niekoľkých horúcich hláv, ktoré v pomýlenom zápale si mysleli, že konajú službu národu.
Ako presvedčivo poukazuje Stanislav Májek v príspevku ktorý uverejnil v dvojtýždenníku Kultúra, Dr. Tiso nijaké také nariadenie nevydal, ani nepodpísal
V súvislosti s týmto násilným vysťahovaním autor tvrdí, že nariadenie vydal predseda autonómnej slovenskej vlády Dr. J. Tiso. Ale ako presvedčivo poukazuje Stanislav Májek v príspevku ktorý uverejnil v dvojtýždenníku Kultúra, Dr. Tiso nijaké také nariadenie nevydal, ani nepodpísal (Pozri: Kultúra, č. 8/2009). Celá akcia bola záležitosťou niekoľkých pomýlených radikálov, ktorí pri tom zneužili Tisovo meno. Keď sa Dr. Tiso dozvedel, že nariadenie bolo vydané bez jeho vedomia a súhlasu, nariadenie zrušil (7. nov. 1938) a odsunutí židia sa eventuálne mohli vrátiť na Slovensko. Teda, ak Dr. Tiso mal niečo s celou akciou do činenia, tak to bolo, že ju zrušil, len čo sa o nej dozvedel. A preto je nezodpovedné a podlé obviňovať ho ako pôvodcu tohto poľutovania hodného zákroku.
V nasledujúcich dňoch obsadzovali odstúpené územie maďarskí vojaci a správu preberali maďarské úrady. Dňa 12. novembra 1938 maďarský parlament slávnostne odhlasoval zákon č. 34/1938, v ktorom sa „ďakuje Božej Prozreteľnosti, že po 20 rokoch odlúčenia, strádania a heroickému odporu cudzej nadvláde sa pod Svätoštefanskú korunu navrátila časť Horno-uhorského územia.“
V praxi to znamenalo, že po prvom novembrovom týždni bol osud odsunutých židov úplne v rukách maďarských vládnych orgánov.
Za všetky príkoria a útrapy, ktoré museli znášať, už nesú zodpovednosť hlavne a predovšetkým maďarské vládne orgány a maďarská armáda.
To nie je môj názor, to je názor človeka, ktorý s bôľom sledoval ťažké položenie svojich súkmeňovcov a snažil sa im pomôcť. V britských archívoch sa nachádza telegram, ktorý poslal britskému ministrovi zahraničia (Sir Samuel Hoare) a hlave anglikánskej cirkvi Canterburskému arcibiskupovi, známy nitriansky rabín Chaim Michael Dov Weissmandl. V telegrame sa obracia na britských predstaviteľov svetskej a cirkevnej moci slovami: „In the last few days Hungarian authorities have expelled thousands of Jews with great cruelty, in rain and darkness to the no man´s landalong the Slovakian border. In our great trouble I be seech Your Excellency to intervene.“ (V posledných niekoľkých dňoch maďarské úrady s veľkou krutosťou, v daždi a v noci, vyhnali tisíce židov na územie nikoho, ktoré sa tiahne pozdĺž maďarsko-slovenskej hranice. V tomto našom ťažkom položení úpenlivo prosím Vašu Excelenciu o pomocný zásah. – FO 371/21587/C14581).
Britské úradné miesta, ktorým bol telegram predložený na vyjadrenie, radili, aby sa telegram ignoroval, aby sa naň ani neodpovedalo, pretože otázka židov nebola do Mníchovskej dohody vôbec zahrnutá. A tak sa aj stalo. Takže napokon to boli Slováci, ktorí krivdu napravili a židov do svojej územne okyptenej krajiny prijali.
Na záver iba krátka pripomienka. Vzájomné vzťahy medzi Slovákmi a židmi neboli v roku 1938 na úrovni, aká by sa bola v týchto kritických časoch vyžadovala. Nebola to však len vina Slovákov. Ani Židia sa v minulosti nesprávali voči Slovákom ako hostia voči hostiteľom. Žili na Slovensku, ale vždy im bol milší Maďar, Nemec, Čech… než Slovák. O tom by sa dali písať bachanty. Na ukážku len jedna skutočnosť, ktorá sa nepriamo viaže k udalostiam v jeseni 1938.
Ako zaznamenáva a štatisticky dokladá sociológ, politik a rektor Univerzity Komenského v rokoch 1945-1949, Anton Štefánek, pro-maďarská orientácia židovského obyvateľstva na Slovensku ostala prakticky nezmenená aj po 20 rokoch života v Česko-Slovenskej republike. Poukazuje, že na území južného Slovenska, ktoré v novembri 1938 obsadili Maďari v r. 1930 žilo 53 692 židov. Z nich 18,8 % sa hlásilo za Maďarov, 28,3 % za Nemcov, 5,4 % za Slovákov a 47,2 % k národnosti židovskej. Ale pri sčítaní, ktoré robili Maďari 15. decembra 1938, za Maďarov sa prihlásilo 93,1 % židov, za Nemcov 2,7 % židov a za Slovákov iba 0,8 % židov, t. j. 422 osôb. (Anton Štefánek, Základy sociografie Slovenska /Slovenská vlastiveda/, Bratislava 1945, s. 95).
A ako len boli židia hrdí na túto svoju vernosť! V roku 1939 vyšla v Budapešti publikácia Spravodlivosť voči židom, kde si židia sebavedome pripisujú za zásluhy aj to, že „židovské náboženské obce si aj za cenu hmotných obetí vydržiavali židovské školy, aby si zachovali maďarský charakter a to i napriek tomu, že im česko-slovenský štát sľuboval štátnu subvenciu v prípade poslovenčenia …. Za najúprimnejšie citové vyznanie hornovidieckeho židovstva možno považovať skutočnosť, že počas dvadsaťročného útlaku nenájdete na židovských cintorínoch náhrobný kameň s iným nápisom než v reči maďarskej, alebo hebrejskej. Nikdy v reči slovenskej .“
Autor Peter Getting v svojom výklade udalostí z jesene 1938 si prizval na pomoc niekoľkých pomocníkov, rovnakého zmýšľania ako on.
Tí mu na všetko ochotne prikývli a občas pridali aj svoje doplnky, aby obraz vyzeral ešte šerednejšie. Napríklad profesor Univerzity Komenského E. Nižňanský „spresnil“ výklad tvrdením, že „deportácie nariadil Jozef Tiso a na ňom leží politická zodpovednosť.“ Rovnako sa vyjadril aj historik zo Slovenskej akadémie vied Michal Schvarc.
Najtrápnejšie však vyznieva „uzatváranie“ riaditeľa Dokumentačného strediska holokaustu Jána Hlavinku: „To, že dnes niektorí nacionalisti zamlčiavajú a prekrúcajú historické fakty o období autonómie Slovenska, ma neprekvapuje… Je však dôležité, aby sme o dejinách hovorili bez zamlčiavania faktov alebo ich účelového výkladu. Iba tak ich môžeme pochopiť.“
Pri opise „prvých deportácií Židov“, ako ich podáva Peter Getting a spol., sa priam núka otázka: „Kto tu zamlčiava fakty? Kto ich účelovo vykladá?“
Medice, cura te ipsum! – Lekár, vylieč seba samého!
František Vnuk