Matica slovenská výrazne podporuje slovenskú vedu zo svojho rozpočtu. Na Slovensku sa udomácnil zvyk útočiť na každého, komu v hrudi bije slovenské srdce. Či sú to politici, umelci, vedci alebo žurnalisti.
V ostatnom čase sa objektom záujmu súkromných médií, s ktorými sa, žiaľ, aktuálne stotožnil aj verejnoprávny rozhlas, stal Jozef M. Rydlo. Zámienkou na jeho diskreditáciu bolo udelenie Ceny Daniela Rapanta práve Maticou slovenskou za jeho neoceniteľný prínos pri historickom spracovaní slovenského exilu.Pred vstupom do Zichyho paláca stáli štyria mladí ľudia s ručne vyrobenými transparentmi, na ktorých bolo napísané: „Jozef Rydlo – násilník, zlodej, podvodník, profesor.“ Na otázku, či vedia, proti komu protestujú, jeden z mladíkov odpovedal: „Nemáme radi ľudákov.“ A zrejme ani poslankyňa Národnej rady SR Viera Dubačová, ktorá síce v parlamentných voľbách kandidovala za stranu OĽaNO, no pred voľbami do VÚC odišla z parlamentného klubu strany, lebo „ľuďom sú nezávislí kandidáti sympatickejší“.
Pritom Dubačová sa ani náhodou nepovažuje za populistickú političku, ona len reflexívne reaguje na dopyt. Dubačová patrí do okruhu ľudí súčasného predsedu Banskobystrického kraja (BBSK) Jána Luntera, o ktorých bývalý primátor Banskej Bystrice Ivan Saktor povedal, že ako primátor na vlastnej koži pocítil deštrukčné konanie týchto ľudí.
LIBERÁLNA „DEMOKRACIA“
Na slávnostnom odovzdaní ceny Jozefovi M. Rydlovi sa zúčastnilo viacero významných osobností verejného života, predstaviteľov cirkvi a historickej obce. A práve historici predviedli, aká nesmierna záťaž visí nad Slovenskom. Ani skoro po tridsiatich rokoch sme nedokázali dekomunizovať spoločnosť ‒ v tomto prípade inštitúcie zaoberajúce sa historiografiou. Takže dnes proti sebe stoja historici s marxisticko-leninským videním sveta a historici bez ideologického zaťaženia. A ani po takmer tridsiatich rokoch od odzvonenia štvrtého článku v ústave o vedúcej úlohe strany v spoločnosti prednovembroví titani neopustili pozície v ústavoch, ktoré prezentujú slovenské dejiny. K udeleniu Ceny Daniela Rapanta J. M. Rydlovi sa vyjadroval historik Dušan Kováč, notoricky známy vysvetľovač slovenských dejín podľa prednovembrových komunistických šablón.
Poslankyňa Dubačová zašla oveľa ďalej, keď položila otázku: „Aké je opodstatnenie Matice slovenskej v súčasnosti? Možno je práve načase prehodnotiť jej zmysel a fungovanie.“ K lynču sa pridalo aj vedenie Filozofickej fakulty UK a vo svojom stanovisku uviedlo o. i.: „Považujeme za nevhodné, aby ocenenie pomenované po tejto významnej osobnosti slovenskej vedy získal človek, ktorého vedecké a morálne kvality sú spochybňované…“ Takže vedecká obec používa ako „argument“ mediálne spochybňovanie kvality laureáta. Pochybnosti či polemika sú významným sprievodným javom každej vyspelej demokracie. Ibaže na Slovensku sa už dlhšie presadzuje jediný správny názor, čo veľmi pripomína nedávnu minulosť. Akoby istá vrstva spoločnosti nedokázala slobodne jestvovať. Spoločným znakom týchto názorových uzurpátorov je absencia národného povedomia i hodnotová vyprázdnenosť. Nemožno sa potom čudovať, že nielenže nechápu konzervatívnych intelektuálov a osobnosti pracujúce v prospech svojho národa, ale že sa aj usilujú o ich spoločenskú likvidáciu. Keďže inteligencia sa považuje za svedomie národa, inteligencia bez mravného a národného zakotvenia je iba atrapou bez životodarných funkcií.
CENA RAPANTA
Sólista Opery SND Ivan Ožvát skôr, než odovzdal svoj hudobný pozdrav publiku, sa s ním podelil o svoju čerstvú skúsenosť. Keď odchádzal z divadla, oslovil ho šéf opery a oznámil mu, že dostal e-mail, ktorým ho pisateľ žiadal, aby nevystúpil na odovzdávaní ceny prof. Rydlovi. Umelec nedokázal skryť rozhorčenie nad agresivitou niektorých ľudí.
Pozdrav za Maticu odovzdal aj predseda Dozorného výboru MS Š. Martinkovič.
Daniel Rapant bol v rokoch 1945 ‒ 1948 predsedom Historického odboru Matice slovenskej (HO MS). Matica slovenská udeľuje Cenu Daniela Rapanta od roku 1997. Medzi jej laureátmi sú František Vnuk, Richard Marsina, Ivan Chalupecký, Matúš Kučera, Ján Bobák, Eva Fordinálová, Marta Dobroutková či Anton Hrnko. Cenu tento rok udelil Výbor Historického odboru MS. Členovia výboru sú významné historické vedecké osobnosti slovenského národa: prof. Richard Marsina, prof. PhDr. Róbert Letz, prof. Marta Dobrotková, prof. Martin Homza, prof. Emília Hrabovec, PhDr. Anton Hrnko, PhDr. Martin Lacko, prof. Ján Lukačka, doc. Ivan Mrva, PhDr. Peter Mulík, Mgr. Ivan Petranský, a PhDr. Natália Petranská Rolková.
Jozefovi M. Rydlovi odovzdal cenu predstaviteľ HO MS Róbert Letz. Pozdrav laureátovi od predsedu NR SR Andreja Danka prečítal jeho poradca Lukáš Machala. Danko zablahoželal Rydlovi k udeleniu ceny a poďakoval sa mu za jeho pôsobenie v Ríme, kde ako generálny tajomník Slovenského ústavu dlhé roky rozvíjal a podporoval vedecký život slovenského exilu. Pripomenul, že taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro ocenil jeho výnimočný prínos pre taliansku a európsku kultúru štátnym vyznamenaním. A tiež skutočnosť, že slovenskí vlastenci ho vnímajú ako významného predstaviteľa slovenského národného obrodenia druhej polovice 20. storočia.
DESAŤTISÍCE NA VEDU
Stanovisko Matice slovenskej k udeleniu ceny je jednoznačné: „O udelení Ceny Daniela Rapanta Jozefovi Rydlovi, výlučne ako odborníkovi na tému slovenského exilu, rozhodli dobrovoľní členovia Historického odboru MS ‒ odborníci na slovenskú históriu ‒ vo svojom tajnom hlasovaní bez ovplyvnenia ústredím MS.“ Je zaujímavé, že Matica slovenská prežila časy maďarizácie i komunistického útlaku, ale spochybňovanie jej miesta v živote slovenského národa neprestalo ani po roku 1993, keď Slováci získali vlastnú štátnosť. Istým kruhom veľmi prekáža jej základná povinnosť: pestovať lásku k vlastnému národu. Iná verejnosti neznáma poslankyňa NR SR za SaS Renáta Kaščáková, členka Výboru Národnej rady SR pre kultúru a médiá (SaS), tiež spochybnila ustanovizeň: „Z toho drvivú väčšinu pohltia platy. Na nejakú vedeckú činnosť dokonca vedia dať iba nejakých osemtisíc eur. Čiže, povedzte mi, čo je to za inštitúciu?“
Správca Matice Maroš Smolec v tejto súvislosti zareagoval: „Je to absolútna lož. Číslo vytrhnuté z rozpočtového kontextu Matice. Je to suma, ktorú Matica investuje len do vedeckých projektov dobrovoľných záujmových odborov Matice, teda do práce vedcov, ktorí nie sú zamestnancami MS. Financie smerujúce do profesionálnych vedeckých útvarov ustanovizne sú na úplne inej úrovni. Celkovo sme do matičnej vedy v roku 2018 investovali sumu vyše 250 tisíc eur. V týchto číslach však nie sú zakomponované sumy z vydavateľskej činnosti na vydávanie vedeckých zborníkov a na organizáciu vedeckých konferencií či seminárov, ktoré presahujú hodnotu desaťtisíc eur. Z celkovej štátnej dotácie smerovalo do vedy minimálne šestnásť percent finančných zdrojov, čo pri širokých matičných zákonných úlohách nie je málo.“
Mladí tvrdili, že nemajú radi ľudákov. To by však mali ísť protestovať pred centrálu KDH, Mosta ‒ Híd či kolabujúce SDKÚ-DS. Tieto strany sú totiž členmi Ľudovej strany v Európskom parlamente.
Eva ZELENAYOVÁ – Foto: internet
https://snn.sk/news/utoky-na-slovenskych-vlastencov-pokracuju/
Priateľská zdravica k 70. narodeninám Jozefa M. Rydlu
Antický filozof Aristoteles poukazuje, že priateľov si vyberáme spomedzi ľudí, ktorých spoločnosť nám prináša úžitok, radosť, alebo duchovné obohatenie. V zriedkavých prípadoch nám šťastie žičí a získame priateľa, ktorý spĺňa všetky tri predpoklady. V tomto ohľade sa môžem pochváliť, že takého priateľa som našiel v osobe Jozefa Rydlu, ktorý sa narodil v Ružomberku 20. septembra 1948 a ktorý sa v týchto dňoch dožíva svojej sedemdesiatky.
Pri tejto príležitosti mi pripadla vďačná úloha napísať krátku zdravicu k tomuto významnému životnému jubileu. Prvýkrát som sa s ním osobne stretol v Zürichu, v novembri 1975, na vedecko-náučnom seminári o Slovensku. Stál predo mnou usmiaty, urastený 27-ročný mládenec, ktorý mal za sebou 7 rokov emigrácie. Rodnú zem opustil v pohnutom roku 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy vtrhli na Slovensko – ktoré vtedy bolo východnou časťou Česko-Slovenskej socialistickej republiky – aby násilne potlačili obrodný proces, ktorý mal v úmysle dať socializmu ľudskú tvár.
Jožko v tom čase bol už absolventom strednej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave a v školskom roku 1967-1968 začal študovať archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V emigrácii jeho prvotným cieľom bolo dokončiť vysokoškolské štúdium. To ho priviedlo do Padovy, kde vtedy na staroslávnej Štátnej univerzite (Università degli Studi di Padova, založená v roku 1222) pôsobil ako profesor Milan S. Ďurica. Pod jeho vedením Jozef Rydlo pokračoval v prerušenom univerzitnom štúdiu (odbor: literatúra a filozofia). Školenie dokončil v júli 1971 doktorátom z literárno-filozofických vied. Jeho doktorskou dizertačnou prácou bola priekopnícka štúdia „Svet na Trasovisku“ nel l’operalettera ria di Jozef Cíger-Hronský:conun epistolario in edito („Svet na Trasovisku“ v literárnom diele Jozefa Cígra-Hronského : s nevydanou korešpondenciou). Ako sa mi v jednom rozhovore Jožko priznal, keď prišiel do emigrácie o Hronskom nevedel prakticky nič.
Totalitný socialistický režim bol v tomto ohľade voči literárnym pracovníkom v emigrácii neobyčajne krutý. V roku 1946, keď sa v emigrácii nachádzali vrcholní predstavitelia slovenskej literatúry ako bol Jozef Cíger-Hronský, Milo Urban, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Ján Okáľ, Stanislav Mečiar, Ján E. Bor a ďalší, Alexander Matuška s opovržením písal, že takíto nacionalizmom nakazení spisovatelia nebudú nikomu chýbať a že slovenská literatúra bez nich nebude o nič chudobnejšia.
A tak zo slovenskej literatúry boli vyškrtnutí, v učebniciach sa ich mená vôbec nespomínali. Ale tragédia sa tu nezastavila, po niekoľkých rokoch sa vynorila opäť a tentoraz podobný osud stihol tzv. „buržoázno-nacionalistických“ spisovateľov. Obeťami čistiek v slovenskej literatúre sa stali aj sami čističi: Laco Novomeský, Ivan Horváth a v menšej miere aj sám Matuška. Treba však s uznaním pripomenúť, že Matuška neskoršie zo svojho revolučného nadšenia vytriezvel a v roku 1970 publikoval o Hronskom peknú monografiu.
Nevraživosť voči spisovateľom-emigrantom neprestala ani po obrodnom procese a po roku 1968, za tzv. „normalizácie“ pokračovala ďalej. V roku 1984 vyšla na Slovensku dvojzväzková Encyklopédia slovenských spisovateľov pod redakciou Karola Rosenbauma, kde sa opäť zdôrazňuje, že „autori, ktorých reakčné politické postoje, spočívajúce na ideológii ľudáckeho klérofašizmu, antikomunizmu, či pravicového oportunizmu, priviedli k občianskej zrade našej vlasti a k politickej emigrácii, nestali sa predmetom pozornosti Encyklopédie. Títo autori sa sami vyradili zo spoločenstva našej literatúry a kultúry.“
Toto odbočenie od ústrednej témy bolo potrebné na vykreslenie pozadia, a na vysvetlenie smerovania jubilantovho celoživotného diela na kultúrnom a spoločenskom poli. Prípad J. C. Hronského mu ukázal v plnej nahote krutosť a nespravodlivosť komunistického režimu ako aj charakterovú slabosť inak inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorí boli ochotní prepožičať sa na takého podlé služby. V slobodnom svete a pod dohľadom múdrych školiteľov veľmi rýchlo sa prepracoval na prvoradého znalca literárnej a kultúrnej tvorby v emigrácii.
A ešte dôležitejšie je, že svoje znalosti dokázal podať verejnosti vo forme článkov, štúdií, kníh, zborníkov, organizovaním konferencií, sympózií, prednášok. Predpoklady na takúto činnosť mal, pretože ako on sám o sebe píše, už v rodinnom prostredí „dostal som striktnú kresťansko-katolícku výchovu, ktorej kardinálnymi bodmi boli: láska k Bohu, slovenskému národu a Slovensku, obetavá služba pravde, právu a spravodlivosti…“
S doktorským diplomom z Padovskej univerzity prichádza do Ríma na postgraduálne štúdium. Tu sa venoval štúdiu pomocných historických vied na Vatikánskej paleograficko-diplomatickej škole. V roku 1972 absolvoval Vatikánsku archívnu školu a v júni 1973 knihovníctvo na Vatikánskej škole pre knižné vedy. V Ríme mal možnosť stretávať sa s poprednými predstaviteľmi veľmi aktívnej slovenskej katolíckej emigrácie, ktorej strediskom bol Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. Rektor Ústavu msgr. Štefan Náhalka, ktorý bol jeho blízkym krajanom, ochotne podporoval jeho vedecké záujmy a snahy.
V Ústave pôsobili viacerí vynikajúci kňazi-intelektuáli, ako bol pedagóg a básnik Gorazd Zvonický, literárny vedec Augustín Nádaský, biblista-prekladateľ Anton Botek, spisovateľ Jozef Vavrovič, ilustrátor a redaktor mesačníka Hlasy z Ríma, Andrej Paulíny a ďalší. Zvlášť plodné bolo jeho priateľstvo a spolupráca s prof. Michalom Lackom, vynikajúcim historikom, bibliografom a odborníkom na cyrilo-metodské obdobie. Dalo by sa povedať, že toto boli jubilantove Meisters Lehr jahre – učňovské roky. A že napredoval úspešne, o tom vydávajú svedectvo tí, čo sledovali jeho rozlet. Riaditeľ Katalogizačného oddelenia Vatikánskej bibliotéky, Ignác Zelenka (básnik Eugen Vesnin) sa usiloval získať ho ako knihovníka do Vatikánskej knižnice a formovať ho ako svojho nástupcu.
Dokonca aj mne písal, aby som sa pokúsil prehovoriť ho, aby prijal túto ponuku. Ale ako sa ukázalo, Jožko mal iné plány. V Ríme Dr. J. Rydlo pobudol s kratšími prestávkami až do roku 1975. Počas tohto svojho pobytu úzko spolupracoval so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda, ktorý v tom čase vyvíjal rozsiahlu vydavateľskú činnosť. Popri periodikách ako Hlasy z Ríma a Diakonia, vydavateľstvo Ústavu produkovalo úctyhodné množstvo kníh a brožúr, pôvodných i prekladov nielen pre Slovákov v diaspóre, ale ešte viac pre duchovné a vzdelávacie potreby rodákov pod Tatrami, kde publikačná činnosť bola podriadená komunistickému dozoru a vystavená cenzúre.
Bol pravou rukou msgr. Štefana Vrableca, o. Andreja Paulínyho a ďalších obetavých kňazov, ktorí sa oddane venovali tomuto dôležitému apoštolátu tlače. Jeho najväčšou službou Ústavu bola monografia Vydavateľské dielo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda 1963 – 1988, ktorá vyšla v roku 1989 a v ktorej jubilant odborne spracoval vydavateľskú činnosť Ústavu. Popri tejto práci Jožko príležitostne pomáhal aj prof. Michalovi Lackovi, ktorý v rámci aktivít Slovenského ústavu v Ríme (Slovak Institute, Cleveland/Rome) vydával vedeckú ročenku Slovak Studies. (Pre nezasväteného čitateľa sa tu žiada podať krátke vysvetlenie: Slovenský ústav v Ríme, ustanovizeň slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov neslobodno stotožňovať so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda. Bol osobitnou inštitúciou, ktorá združovala slovenských vedeckých pracovníkov v zahraničí. Jozef Rydlo bol zvolený za jeho riadneho člena v roku 1973 a neskôr pôsobil aj ako generálny tajomník tejto vedeckej ustanovizne).
V roku 1975 sa presťahoval do Švajčiarska. Tam rozšíril a doplnil svoje odborné vzdelanie na univerzite v Lausanne štúdiom moderných dejín (1978) a aplikovanej pedagogiky (1982). Následne pôsobil vo frankofónnej oblasti Švajčiarska ako pedagóg, editor a vedecko-výskumný pracovník. V roku 1985 ho správna rada Strediska pre slovanské štúdiá „William Ritter“, ktoré pomáhal spoluzakladať, menovala za profesora. V určitom období bol aj korešpondentom najstaršieho denníka vychádzajúceho vo francúzštine La feuilled’avis de Neuchâtel, ktorý v súčasnosti vychádza pod názvom L’Express.
Aktívne sa zapojil do spolkovej a náboženskej činnosti slovenskej emigrantskej komunity vo Švajčiarsku. Osobitne treba vyzdvihnúť jeho spoluprácu s o. Martinom Mazákom SDB, misionárom pre Slovákov a Čechov vo frankofónnej zóne Švajčiarska. Po páde komunistického režimu v strednej Európe žil striedavo na Slovensku i vo Švajčiarsku. V roku 1993 sa natrvalo vrátil do rodnej vlasti s úmyslom dať svoje schopnosti a vedomosti do služieb národa, ktorý sa po štyridsiatich rokoch zbavoval nanúteného politického panstva a čelil kritickému prechodu z totality do demokracie, zo socialistického plánovaného hospodárstva do kapitalistického systému voľného trhu.
Jeho prvým pôsobiskom bola Slovenská národná knižnica, ktorá v tom čase patrila pod správu Matice slovenskej. Ako námestník riaditeľa knižnice bol poverený vypracovať koncepciu knižnice na záchranu a spoznávanie slovenského kultúrneho dedičstva v zahraničí. Súčasne sa stal členom redakčnej rady Slovenských pohľadov. V tejto činnosti pokračoval až do roku 1996. Nasledujúce roky pôsobil ako bibliograf v Univerzitnej knižnici v Bratislave. V snahe priblížiť mladej generácii rozvoj slovenskej literatúry, umenia a vzdelanosti v slobodnom prostredí, t.j. v prostredí západnej kultúry, prednášal dejiny Švajčiarska a dejiny slovenského politického exilu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášal aj na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave (cirkevné dejiny) a na Univerzite Konštantína-Filozofa v Nitre (kultúra a civilizácia slovenských krajanov v zahraničí).
V rámci svojho zamestnania rozvinul aj pozoruhodnú organizačnú aktivitu v podobe vedeckých konferencií, seminárov a ľudovýchovných stretnutí. Nie je možné a ani potrebné vymenovať ich všetky, ale patrí sa spomenúť aspoň niektoré. Z jeho iniciatívy sa dňa 8. júla 1994 konal v Martine seminár o živote a diele slovenského diplomata, historika a politického vedca Dr. Jozefa Mikuša. Prednášky a diskusie, ktoré pri tejto príležitosti odzneli vyšli neskôr aj v knižnej forme: Jozef A. Mikuš osemdesiatpäťročný; Zborník materiálov zo seminára o živote a diele univerzitného profesora JUDr. Jozefa A. Mikuša, Martin 8. júla 1994 (Martin 1996).
Podobne v decembri 2013 sa konala v aule bratislavského seminára medzinárodná vedecká konferencia na tému Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda 1963 – 2013. Cieľom konferencie bolo vyhodnotiť a verejnosti predstaviť päťdesiatročnú činnosť Ústavu vybudovaného s úsilím a podporou slovenskej emigrácie. V októbri 1996 bol zvolený za predsedu Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska. Únia bola pokračovateľkou Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande.
Od roku 1956 jej tlačovým orgánom bol časopis Most, štvrťročník pre slovenskú kultúru a novozvolený predseda Jozef Rydlo bol jeho redaktorom-zostavovateľom až do jeho zániku. V roku 2001 založil a doteraz rediguje edíciu LIBRI HISTORIAE SLOVACIAE, ktorá sa člení na päť sérií: Scriptores, Monographiae, Memoriae, Artes et Litterae, Ecclesia. V edícii doteraz vyšlo takmer päťdesiat hodnotných knižných publikácií domácich i zahraničných autorov.
Vo všeobecných voľbách v roku 2006 bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky ako jeden z kandidátov Slovenskej národnej strany. Parlamentná pôda mu poskytla nový priestor presadzovať a obhajovať kresťanské a slovenské záujmy. Ako politik, ktorý prežil tri štvrtiny svojho dospelého života na Západe, mohol do svojich prejavov a aktivít vložiť svoje bohaté skúsenosti, široký rozhľad, znalosť svetových jazykov a cit rodolásky, aký vie v duši človeka rozpáliť iba nedobrovoľný pobyt v cudzine.
Podľa úradných záznamov počas svojho pôsobenia má za sebou 32 vystúpení v rozpravách k rozličným parlamentným aktom, bol predkladateľom piatich legislatívnych iniciatív návrhov zákonov a päť interpelácií. Ako oficiálny predstaviteľ zastupoval Slovenskú národnú stranu na mnohých verejných akciách a podujatiach. Vo funkcii podpredsedu Zahraničného výboru NR SR podnikol 13 ciest do zahraničia a zúčastnil sa dvoch medzinárodných konferencií. Jeho parlamentné prejavy, ktoré vyšli knižne v roku 2016, sú výrečným svedectvom jeho pracovitosti, obetavosti a zápalu za všeobecné dobro slovenskej pospolitosti. Krátka politická kariéra bola akoby zavŕšením jeho verejného pôsobenia. Neznamenala však koniec jeho pôsobeniu na kultúrnom poli. Skôr naopak.
Plnou silou sa venuje literárnohistorickej činnosti, ktorej ťažiskom je problematika slovenskej emigrantskej tvorby. K monografiám, v ktorých predstavuje a vyhodnocuje životné osudy a diela už spomínaných autorov (J. C. Hronský a J. A. Mikuš), treba pripočítať ďalšie práce tohto žánru ako je, napríklad, zborník venovaný prof. Milanovi S. Ďuricovi (Studi in onore di Milan S. Ďurica, 1995), básnikovi Andrejovi Žarnovovi (Andrej Žarnov; zborník o živote a diele univ. profesora MUDr. Františka Šubíka, 2008), básnikovi Rudolfovi Dilongovi (Zborník o živote a diele k básnikovej storočnici, 2009), historikovi Františkovi Vnukovi (Fidei et patriae; jubilejník na počesť 80. narodenín Františka Vnuka, 2008). Podobnej pocty a pozornosti sa dostalo aj ďalším svetlým postavám slovenskej emigrácie, ako je Jozef Tomko, Štefan Vragaš, Štefan Náhalka, Gorazd Zvonický, Ján Doránsky, Jozef Zvonár-Tieň a ďalší.
Mimoriadnym počinom je päťzväzkový výber z celoživotného diela historika Milana S. Ďuricu Scripsivobis. Najnovšou, ale dúfajme, že nie poslednou, monografiou tohto druhu je zborník venovaný jednému z našich najtalentovanejších jazykovedcov H. Bartekovi (Henrich Bartek v slovenskej jazykovede a kultúre, 2018).
Jeho rozsiahla a mnohovrstevná činnosť sa stretla s uznaním a ocenením skôr v cudzine než doma. Ako by sa aj na neho mali vzťahovať slová Evanjelia,že „nikto nie je prorokom v svojej vlasti“ (Nemo propheta in patria sua, cf. Mt 13,57). Je nositeľom talianskeho štátneho vyznamenania Ordineal merito della Repubblica Italiana, ktoré mu v roku 1997 udelil prezident Talianskej republiky za zásluhy o prehĺbenie slovensko-talianskych vzťahov. V júni 2018 mu Historický odbor Matice slovenskej udelil Cenu Daniela Rapanta za jeho príspevok do pokladnice slovenskej historiografie.
Toto je v letmý pohľad na životnú dráhu a literárnu tvorbu priateľa, ktorý sa v týchto dňoch dožíva svojej sedemdesiatky. A náš obdiv k vykonanému dielu musí ešte vzrásť, keď sa tu pripomenie menej známa skutočnosť, že toto všetko vytvoril aj napriek chorobe, s ktorou zápasí už takmer 30 rokov. Boh ho totiž zahrnul mnohými štedrými darmi ducha, ale neobdaril ho v plnej miere dobrým zdravím.
Od roku 1990 je na invalidnom dôchodku a v poslednom čase ho morí trojklaný nerv, ktorý mu spôsobuje nepríjemné bolesti, obmedzuje jeho mobilitu a spomaľuje tempo práce. V posledných dvoch či troch rokoch podstúpil štyri operácie a piata ho čaká… Za takýchto okolností jubilejná zdravica musí končiť predovšetkým želaním dobrého zdravia, alebo aspoň zlepšenia zdravotného stavu do takej miery, aby sa mohol vrátiť k pracovnému stolu a bezbolestne pokračovať v práci, ktorú tak statočne a obetavo koná.
Ad multos felices que annos!
František Vnuk