O Vianociach, o Štedrom dni myslím – ani niet tmy na svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.
Za detstva celý rok som čakával na utiereň, týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí o Vianociach – teda aj my – niesli sme lampáš, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa naširoko usmieval. Ale to tak muselo byť.
Veď naširoko roztekala sa pieseň. Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa … radujme sa!
Akože mohlo byť ináč?!
Zdalo sa mi za oných čias, akoby hviezdy boli poschodili do našich dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako na oblohe.
Myslím, tma nikomu na um neprišla, tak ako by tmy na svete ani nebolo. Kostolné obloky žiarili, vo vnútri plno bolo svetla a ľudia mali v zraku mnoho veselosti…
Mnoho veselosti, mnoho svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte viac.
Ale prešli roky a cez mnohé roky všelijaké Vianoce prišli. Veru dotisla sa neraz aj čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu, mokré chumáče snehu bičovali tvár, lenže jednak sme len šli na polnočnú, azda sme cítili, že treba sa nám nabrať svetla čo najviac: aj pre zajtrajšok a pre ďalšie roky …
Tma je vždy na stráži. Hneď sa dotisne, len čo sa trochu pozabudneš myslieť na jas, pozabudneš zažať svetielko.
Raz o Vianociach chorý bol brat.
Raz o Vianociach chýbala nám matka…
Lebo míňali sa roky.
Raz na bojisku v zákopoch mali sme iba jednu sviečku o Štedrom večeri. Ktosi ju zachoval pre tento večer, tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme ju chodili pozerať.
Roku 1944 tanky nám chodili popod obloky o Štedrom večeri, svetielka sa triasli na vianočnej jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami, mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho úzkostí, mnohí sme už vedeli, že sú nám to posledné Vianoce na Slovensku, keďže boli už blízko i také svetlá, že horeli celé dediny…
A jednak sme sa premáhali tento večer i skusovali spievať: Radujme sa … veseľme sa …
Lenže to nebola radosť toho večera, to nebola sila toho Štedrého dňa, to bolo inšie.
To boli všetko svetielka v nás z predošlých Vianoc, to boli piesne, čo v našich dušiach usalašili sa za oných radostných dní, to boli Otčenáše, čo nám matky hlboko zaštepili do srdca, to bola viera vo Vykúpení, viera v Spasiteľovi, viera v Kristovi, to boli staré, dávne svetielka, čo nás teraz chránili, aby nás nepridusila tma, to boli dávno zažaté nádeje, že prežijeme aj tieto úzkosti …
To boli najvzácnejšie dary, čo nám ostali po rodičoch a rád by som mal teraz taký hlas, čo by som mohol volať na všetky strany a na všetky matky, na všetkých otcov:
— Lepšie je zažínať svetielka včas! …Včas zažínajte v dušiach vašich detí svetielka o Jezuliatku, o veľkom dare Betlehema, svetielka viery, svetielka lásky a nádejí, lebo na každého kdesi číha tma, ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať …
Už som dávno šedivý, ale tak sa mi teraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem, kade sa hnúť.
Jozef Cíger Hronský
Jozef Cíger Hronský je jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov 20. storočia. V roku 1945, aby uchránil svoju umeleckú dušu pred ničivou silou nastupujúcej komunistickej ideológie, opustil svoju vlasť a cez Rakúsko, Bavorsko a Taliansko odišiel do Argentíny. Pseudonym Hronský je odvodený od rieky Hron, na brehoch ktorej rímsky cisár Markus Aurelius začal písať svoje Pamäti a ktorá preteká cez mesto Zvolen, kde sa Jozef Cíger v roku 1896 narodil. Pred svojím odchodom zo Slovenska bol správcom Matice slovenskej, ktorú hospodársky i kultúrne priviedol do najväčšieho rozkvetu. Zomrel predčasne v Lujan (Buenos Aires) v roku 1960. Spĺňajúc jeho vrúcne želanie, ktoré v exile viac ráz vyjadril, jeho telesné pozostatky boli v lete 1993 prevezené na Slovensko a uložené na Národnom cintoríne v Turčianskom Svätom Martine.
Pripravil J. M. Rydlo