Ďalším významným cieľom mojej moskovskej cesty v októbri 1991 bolo získať informácie o existencii ďalších archívnych slovacík v sovietských archívoch.
Veľmi zaujímavou, pravda pre verejnosť neznámou je udalosť, ktorá sa prihodila v r. 1941 v Kyjeve počas návštevy prezidenta Slovenskej republiky Dr. J. Tisu, ktorý tu bol na inšpekčnej ceste medzi slovenskými poľnými jednotkami.
Čo sa stalo v Kyjevsko –Pečorskej Laure?
Počas rokovania s Anatolijom Stepanovičom Prokopenkom, námestníkom Výboru komitétu pre archívne záležitosti RSFR a vedúcim jeho oddelenia pre medzinárodné vzťahy Vladimírom Petrovičom Tarasovom, som sa dozvedel, že v sovietskych archívoch sa nachádza dokumentácia o vypočúvaní oberguppenführera SS a polície- veliteľa východných oblastí (Ostland), ktorý sa okrem iného zmienil, aj o demolácii Kyjevsko –Pečorskej Laury a neúspešnom pokuse o atentát na Dr. Jozefa Tisu.
Keďže môj pobyt v Moskve bol bol časovo obmedzený, požiadal som nášho veľvyslaneckého radcu, Dr. Milana Tokára, aby sa pre náš archív pokúsil kópiu tejto výpovede získať. Dostali sme ju v roku 1994. Jej obsah je mimoriadne zaujímavý. Fridrich Eckelman vo svojej výpovedi zástupcovi náčelníka 2. Správy NKGB majorovi Cvetajevovi objasnil okrem iného i tajné poslanie špeciálnych jednotiek SS, určených na ničenie a rabovanie kultúrnych a umeleckých pamiatok ruského národa. Podrobne popísal rôzne udalosti najmä v pobaltských krajinách a na Ukrajine. Zmienil sa aj o role Rosenberga, Himmlera, Göeringa, Keitla a ďalších na prípravách zničenia Moskvy, Kyjeva, Leningradu a Petrodvorca. No najmä podrobne opísal prípravu demolácie Kyjevsko – Pečorskej Laury. Demoláciu mal pod dohľadom stermbaunnführer SS Döner z osobného štábu ríšskeho vedúceho Himmlera. Samotným jeho vykonaním bol poverený náčelník oddelenia I -a SD a Gestapa, ktoré pôsobilo v zostave armádneho zoskupenia JUH.
Eckelman uviedol, že keď sa v dňoch 28. – 29. Októbra 1941 vrátil zo služobnej cesty z Pobaltska do Kyjeva, stretol sa s Domerom, ktorý sa mu zdôveril, že demolácia Kyjevsko Pečorskej Laury je už pripravená a má sa vykonať v čase ohlásenej návštevy prezidenta Slovenskej republiky Dr. J. Tisu.
Ďalej udáva, že k deštrukcii Kyjevsko Pečorskej Laury prišlo 3. alebo 4. novembra 1941, asi 30 minút po odchode prezidenta Slovenskej republiky z tejto svätyne. Okamžite potom bola vydaná falošná správa, podľa ktorej Kyjevsko – Pečorskú Lauru vyhodili do vzduchu samotní Rusi s cieľom spáchať atentát na prezidenta Slovenskej republiky Dr. J. Tisu.
Dve muchy jednou ranou
Z podobných správ vieme i to, že Dr. J. Tiso si akoby zázrakom skrátil pobyt v Kyjevsko – Pečorskej Laure a tak sa vyhol atentátu. Eckelman priamo neuvádza vo svojej výpovedi, že cieľom demolácie bol aj atentát na Dr. J. Tisu. Ak však posudzujeme všetky okolnosti v prísnej logickej nadväznosti, Himmler zrejme chcel zabiť dve muchy jednou ranou, chcel vykonať Hitlerov príkaz zničiť symbol ukrajinského nacionalizmu a pravoslávia a súčasne sa zbaviť nepríjemného klerikála Tisu, ktorý na Slovensku pôsobil ako posledná silná autorita, brániaca plnú nacifikáciu verejného života. Veď využitie prítomnosti spojeneckého štátu v objekte podmínovanom metrákmi dynamitu v čase plánovanej demolácie je prinajmenšom z hľadiska právnej kvalifikácie „dolus eventualis“ (nepriamy úmysel). Táto skutočnosť stavia osobu Dr. J. Tisu do clekom odlišného svetla, než oficiálne hodnotenia historikov, vychádzajúce z ideologizujúcich premís ostatných 40 rokov.
Záhada listov
Počas rokovania v Historicko- diplomatickom archíve MZV Félixom Nikolajevičom Kovalevom sa udiala iná zaujímavá vec. Kovalev sa domnieval, že mojím skutočným poslaním v Moskve je získať tzv. pozývacie listiny k invázii Varšavského paktu z roku 1968. Na stole mal nie veľmi objemný spisový obal, pričom poznamenal, že to je dokumentácia k vstupu spojeneckých vojsk do ČSSR. Keď sme sa ho však s Dr. Tokárom opýtali, kto z najvyšších politických činiteľov z ČSSR pozýval spojenecké vojská, rozhodne odpovedal: takých niet. Pozývateľmi boli vraj len riaditelia takých významných štátnych inštitúcií, ako bol rozhlas, televízia, ideologické ústavy a podobne. Dodnes nie som si istý, či Kovalev skutočne mal všetky pozývacie listiny, alebo len tie, ktoré sa predkladali diplomatickou cestou – cez veľvyslanectvá. Udalosti totiž neskôr ukázali, že tzv. pozývacích listov bolo v skutočnosti viac.
Dárius Rusnák
MUDr. G. Hoffmann, Zamlčaná pravda o Slovensku, Garmond
1996