(Z archivu) Bratia a sestry. Božie Slovo, ktoré sme dnes počuli, nám hovorí o mimoriadnych udalostiach, ktoré sa odohrali z Božej vôle v prospech ľudí: „Poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom“ (Gal 4, 4).
Prví svedkovia tejto skutočnosti boli pastieri, ktorí sa ponáhľali do Betlehema a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach (Lk 2, 16). Stalo sa to preto, že uverili slovám anjela.
Uverili, drahí bratia a sestry, a nepomýlili ich ani jasle, ani dieťa zavinuté do plienok a uložené v jasliach. A táto viera ich naplnila vďačnosťou za veľký dar, ktorý nebo dalo tejto zemi. Evanjelista Lukáš hovorí doslova: Potom sa vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané o tomto dieťati (Lk 2, 20).
A takúto vieru mali aj naši predkovia. A k čomu ich viedla? K šťastiu, k peknému manželskému a rodinnému životu, k opravdivej radosti, k zodpovednosti, k pekným medziľudským vzťahom, k úcte dobrého mena blížnych, k ochrane majetku. Viedla ich k skutočnému šťastiu a spokojnosti, napriek mnohým problémom a ťažkostiam. Zbavení strachu prežívali každý okamih svojho života v dôvere v Pána Boha. A viera poznačovala aj politikov. Viedla ich k čestnosti, charakternosti, mravnosti a nezištnosti.
My sme sa tu dnes, v prvý deň občianskeho roku, zišli, aby sme sa zamysleli a hlbšie a lepšie si uvedomili dary, ktoré aj nám dalo nebo a po ktorých sme v celých svojich dejinách túžili.
Je to aj vznik samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie. Vyhlásil ju 30. decembra 1977 pápež Pavol VI. bulami Praescriptionum sacrosancti a Qui divino. Je to už 25 rokov. Zdá sa mi, že napriek tomu, že sme po nej túžili, sme si hodnotu tohto daru dostatočne neuvedomili, čo pokladám za veľkú chybu. Jej slávnostné vyhlásenie sťažili okolnosti, v akých vtedy žila Cirkev na Slovensku, ale jej vyhlásenie sa predsa len uskutočnilo. Bolo by bývalo dôstojné, primerané a správne, keby sa po 30. decembri 1977 boli na Slovensku rozozvučali zvony a keby sa z kazateľníc, na pútiach, ba aj na námestiach bolo ozývalo radostné: Habemus! Máme! Konečne po tisíc a sto rokoch máme samostatnú cirkevnú provinciu.
Tento dokument medzinárodnej platnosti je potvrdením toho, že sme osobitným spoločenstvom a že nás iné spoločenstvá vezmú konečne na vedomie. Že sme kultúrnym etnikom, osobitným autentickým celkom, ktorý má právo organizovať si svoj náboženský život v duchu vlastných tradícií.
Zdá sa, že aj význam tohto daru len pomaly preniká do našich hláv a sŕdc.
Kto si na Slovensku dnes uvedomuje, že Svätá Stolica legalizovala našu suverenitu, keď ustanovila, aby ani kúsok slovenského územia nespadal viac pod cirkevnú právomoc susedných štátov ?
Druhou skutočnosťou, ktorá nás priviedla do tohto historického chrámu je, ďakovať Pánu Bohu za desiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nesmieme zabudnúť, či sa to niekomu páči alebo nie, že to bol pre nás Boží dar.
K získaniu týchto darov — provincie i samostatnosti — viedla ťažká a tŕnistá cesta. Bolo treba prekonať veľa problémov a ťažkostí, kým tieto Božie dary našli uplatnenie v našich dejinách. Preto by sa mali dnes naše srdcia naplniť zdravým náboženským a národným sebavedomím. Nie nacionalizmom, ale patriotizmom, ktorý nám bohužiaľ chýba. Mať zdravú hrdosť, to by malo rezonovať v každom jednom z nás. Veď koľkí predpovedali, že sa samostatné Slovensko neudrží a zanikne!
Dnes teda chcem z hĺbky srdca vysloviť slová: „Nech je pochválený, zvelebený a oslávený Trojjediný Boh Otec, i Syn i Duch Svätý za všetky dary, ktoré sme z Jeho milosti a dobroty dostali.“
Práve preto sme prišli nielen ďakovať ale i prosiť. A to predovšetkým o odpustenie za všetky naše omyly a chyby, ktorých sme sa dopustili za desať rokov našej štátnosti. Odprosiť Boha za verejné i osobné urážky kresťanov, ale aj iných spoluobčanov. Za snahu rozleptať kresťanské a všeľudské etické normy formou rôznych rafinovaných praktík, ale aj tendencií scestnej privatizácie ovocia poctivej práce miliónov čestných ľudí formou rozkrádania spoločného dobra a netrestania týchto skutočných zločinov, znižovania rodinných prídavkov mladým rodinám, neriešenia sociálnych a bytových podmienok mladých ľudí. Prišli sme odprosiť za neúctu voči rodine a životu, za egoizmus, sebectvo, dôsledkom ktorého je sociálna nespravodlivosť, za rastúce sociálne rozdiely medzi najbohatšími a tými, ktorým sa sociálna situácia stala neľahkým a čoraz zložitejším problémom.
Úlohou novej vlády je chrániť hodnoty národa a najmä starosť o rodinu, školstvo a zdravotníctvo.
Nik, kto má vnímavé srdce a otvorené oči, nepochybuje, že ľudstvo sa nachádza vo veľmi zlom stave. Vojna je takmer predo dvermi. Ba mnohí hovoria, že už začala. Veď nieto pokoja, niet istoty takmer nikde na tejto zemi. A to všetko prináša strach do ľudských sŕdc. Preto tu treba niečo robiť.
Zaiste sa ma spýtate, čo? Odpovedať možno jednoducho. Vrátiť sa k Pánu Bohu. Naplniť sa pocitom zodpovednosti pred ním a žiť podľa Jeho požiadaviek. Ale ako ťažko dnes verí človek tomu, čomu dáva istotu len viera. Radšej verí mágii, horoskopom, vešteniam, … tomu, čo sa aj primerane propaguje. Iní sa snažia riešiť problémy našej doby svojím spôsobom bez Pána Boha.
Ale je isté, že len Boh môže uzdraviť ľudstvo, že len On môže dať pokoj, ktorý ohlasovali anjeli pri narodení Pána Ježiša Krista: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14).
Preto na slávnosť Panny Márie Bohorodičky, uprime svoje zraky na Ježišovu a našu Matku Máriu, ktorá chránila v dejinách vieru v srdciach ľudu tejto krajiny pod Tatrami. Nauč nás, Matka, že našou úlohou je znova začať od Krista, že našou jedinou perspektívou je nasledovať Tvojho Syna. Nauč nás umeniu modlitby, aby sme aj my, ako Ty, zachovávali udalosti Kristovho života vo svojom srdci a premýšľali o nich. Pomôž nám, aby sa ľud tejto krajiny vrátil k dodržiavaniu Božích a cirkevných prikázaní, čo bude viesť k opravdivému šťastiu, pokoju a radosti.
J. CH. kardinál Korec, príhovor v konkatedrále 1. 1. 2002