K 80. výročiu vyhlásenia štátnej samostatnosti
Blíži sa 14. marec. Opäť budeme môcť čítať v našich „mienkotvorných“ médiách ošúchané verzie a ideologicky podfarbené nepravdy o udalostiach, ktoré po tisíc rokoch znovu položili Slovensko na mapu Európy ako samostatný štát a národ prebral správu svojich vecí do vlastných rúk. Bola to udalosť takého historického významu, že svojou váhou preváži všetky prípadné nedostatky a chyby krásy, na ktoré tak dotieravo upozorňujú naši protivníci v snahe znehodnotiť jej morálnu hodnotu v živote národa. V tomto príspevku som sa pokúsil v krátkosti zhrnúť udalosti posledných desiatich týždňov pred 14. marcom 1939 a poukázať v akom politickom prostredí a za akých okolností došlo k tomuto významnému medzníku našich dejín.
Mníchovské pokorenie v posledných dňoch septembra 1938 spočiatku citovo zblížilo Slovákov s Čechmi, ale keď rany preboleli, staré konflikty sa vynorili opäť. V českých krajinách sa Mníchov pokladal len a len za národné nešťastie, kým na Slovensku bola táto celoštátna tragédia čiastočne miernená získaním autonómie. Slováci sa z autonómie tešili, zatiaľ čo väčšina Čechov ju postupne začínala chápať ako trpké ovocie Mníchova.
Dvadsaťročná sústavná propaganda, že autonómia bude znamenať zánik republiky, ich naučila mať z autonómie strach, ktorý často prechádzal v nevraživosť voči Slovákom. Ubolenej českej duši lepšie padlo hádzať Slovákov do jedného vreca s nepriateľmi češstva, než pripustiť, že súčasné ťažké položenie si v značnej miere zavinili oni sami.
V oboch častiach sfederalizovanej Česko-Slovenskej republiky boli úprimní politici a verejní činitelia, ktorí si želali pokojný a hojivý vývoj. Na českej strane to bol hlavne novozvolený prezident Dr. Emil Hácha, ministerský predseda Rudolf Beran a niektorí ministri jeho vlády. Medzi nespokojencami boli predovšetkým generáli a vedenie armády. Národ i svedomie im vyčítali, že napriek obrovským nákladom a úsiliu, ktoré mali zaistiť obranu krajiny, dovolili susedom okupovať takmer tretinu štátu, ktorého územnú celistvosť prísažne sľubovali strážiť a chrániť. Hnaní motívom odčiniť hanbu, hľadali cesty a prostriedky, ako pozdvihnúť svoju prestíž. Spojencov našli v byrokratických kruhoch, kde sa postupne začínali spamätúvať z politického otrasu hlavne „staré štruktúry“ odkojené mliekom nekompromisného čechoslovakizmu. Prvé pokušiteľské myšlienky, ktoré sa vkradli do ich hláv boli, ako odbúrať autonómiu a obnoviť českú hegemóniu.
Priatelia, bolo by dobré pripraviť aj konferenciu za účasti historikov a dôstojnú spomienku na tému vzniku Prvej Slovenskej republiky, vytlačiť plagáty, nálepky, vlajky a pod. Podporiť propagáciu môžete TU:BANKOVÉ SPOJENIE IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056
V tom istom čase dochádza aj k zradikalizovaniu niektorých politických skupín na Slovensku. Autonómia prišla sedem týždňov po Hlinkovej smrti. Zomrel vo veľmi kritickom čase bez toho, že by bol určil svojho nástupcu. Vedenie strany prijalo návrh Karola Sidora, aby z úcty k Hlinkovi predsednícke miesto ostalo celý rok neobsadené. V tejto situácii sa vytvorili v radoch strany dve politické zoskupenia: jedno okolo Dr. Jozefa Tisu (Buday, Sivák, Sokol, Mederly a ostatní starší politici) a druhým bola skupina okolo K. Sidora, pozostávajúca prevažne z príslušníkov mladej generácie. Medzi týmito skupinami prebiehal tichý boj o vodcovstvo.
Situácia sa značne zmenila, keď sa vrátil z politického vyhnanstva v Plzni na Slovensko Dr. Vojtech Tuka. V decembri 1938, na veľké znepokojenie starších politikov, slávnostne vtiahol do Bratislavy. Vedenie strany mu navrhlo, aby sa venoval vedeckej práci na univerzite. Tuka spočiatku nebol proti tomu. Ale keď videl, že radikálne krídlo strana a mladá ľudácka generácia je nespokojná s vývojom situácie v Česko-Slovensku a má vyššie ambície než autonómia, rozhodol sa vrátiť na politickú scénu. Obklopil sa mladými politikmi, ktorých nadchol svojím revolučným radikalizmom. Pripomenul im, čo napísal v Slováku ešte v 1924: „Slováci majú všetky prírodné, kultúrne, hospodárske a mravné podmienky k samostatnému životu. Zákon vývinu, logika dejín a sila pravdy je na našej strane.“ Tieto slová im opakoval aj v 1938 s dodatkom, že čas uskutočniť sen štúrovcov už prišiel.
Dr. Tuka vniesol do slovenského politického života revolučný impulz. Jeho argumenty, že politicky vyspelý národ sa nemôže uspokojiť s autonómiou, ale musí cieliť vyššie, na samostatnosť, padali na úrodnú pôdu. Nedá sa povedať, že by bol mal veľa stúpencov, ale čo im chýbalo v počte, vedeli doplniť svojou mladíckou energiou a revolučným radikalizmom.
Tuka ďalej argumentoval, že takmer nijaký národ nezískal samostatnosť bez pomoci veľmocí: Spojené štáty americké by sa neboli zbavili koloniálneho postavenia bez pomoci Francúzska, Česko-Slovensko a pobaltské štáty by neboli vznikli a Poľsko by nebolo obnovené bez pomoci Veľkej Británie, USA a hlavne Francúzska – a teda aj Slovensko musí hľadieť získať si sympatie veľmocí. A pretože v tom čase rozhodujúcou veľmocou v Európe bolo Nemecko, jeho kroky viedli tam.
Nadviazal styky s viedenskými Nemcami (Rakúsko bolo totiž od marca 1938 čiastkou Nemeckej ríše) a tí mu sprostredkovali stretnutie s vedúcimi nemeckými osobnosťami, ako s maršalom Göringom, ba i so samým Führerom.
Tuka navštívil Hitlera 12. februára 1939. Hoci tu išlo o stretnutie dvoch úplne odlišných politických typov, obaja našli spoločného menovateľa v jednom bode: v nevraživosti voči Čechom. V rozhovore Hitler naznačil Tukovi, že české krajiny budú v krátkom čase prechádzať ďalšou krízou. Mal tým na mysli likvidáciu „zvyškov Česko-Slovenska“ (Rest- Tschechoslowakei), ako to bol rozhodol v dvoch direktívach vydaných nemeckej brannej moci 21. októbra a 17. decembra 1938. A dodal: „Ak Slováci v čase tejto krízy vyhlásia svoju samostatnosť… budeme garantovať hranice Slovenska.“ V tejto blahosklonnej Führerovej pripomienke Tuka videl pokyn k osamostatneniu.
Tomuto Tukovmu stretnutiu s Hitlerom sa často pripisuje oveľa viacej dôležitosti, než si zasluhuje. V podstate tu však išlo iba o neoficiálnu, polo-súkromnú návštevu, ktorá – keď sa vývoj situácii má posudzovať reálne – do vývoja na Slovensku zasiahla iba okrajovo. V tom čase Tuka a jeho „spolubojovníci“ nehrali nijakú významnú úlohu vo verejnom živote. Tuka nebol ani členom vlády, ba ani poslancom slovenského snemu. Ako dlhoročný väzeň Prahy mal určité sympatie medzi pospolitým ľudom, bol politickou i vedeckou autoritou v radoch mladej ľudáckej generácie, ale to nestačilo, aby strhol za sebou čo len jedného spomedzi serióznych tvorcov vtedajšej slovenskej politiky. Jeho akcie nielen že nemali podporu a súhlas vedenia Ľudovej strany, ale boli ako „Tukove extratúry“ často kritizované a odsudzované. Spôsobili síce nepríjemné starosti autonómnej vláde, ale nemožno o nich povedať, že by boli ovplyvňovali činnosť slovenskej vlády a už určite nie plány A. Hitlera.
Tu treba pripomenúť, že Hitler vydal pokyny na likvidáciu Česko-Slovenska už tri týždne po Mníchovskej dohode. Od januára 1939 hľadal iba na vhodnú príležitosť, aby mohol svoj zásah predstaviť domácej i svetovej verejnosti ako nemecký príspevok k zabezpečeniu mieru v strednej Európe. Túto príležitosť mu poskytli českí politici a generáli, ktorý sa nevedeli zmieriť so stratou svojho nadradeného postavenia v štáte a už koncom roka 1938 vypracovali plán na odbúranie autonómie. Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť, lebo je kľúčovou udalosťou, ktorá dala do pohybu lavínu známu pod menom „marcová kríza“.
Dňa 12. februára 1938 (teda v ten istý deň, keď Tuka navštívil Hitlera) zišli sa v Nouzovských lesoch v Unhošti českí členovia federálnej vlády: gen. Eliáš, Havelka, Feierabend, Klumpár, Šádek, Kalfus a Krejčí. Stretnutie podrobne opisuje jeden z jeho účastníkov, Dr. Ladislav Feierabend, minister poľnohospodárstva, vo svojich pamätiach (Ve vládách Druhé republiky, Washington 1961). Na schôdzke gen. Eliáš podal výklad o vývoji situácie na Slovensku podľa hlásení agentov vojenskej rozviedky. Vraj je tam už pripravené „osamostatnění Slovenska, které bude presentováno světu jako přání celého národa. Hlinkova garda s pomocí nacistů se již postará, aby pravá vůle národa nemohla být zjištěna. Československo se rozpadne a svět bude věřit, že se tak stalo z vůle lidu.
Tomuto vývoji možno zabránit, ale nutno jednat rychle. President Hácha musí odvolať Tisovu vládu a ústavně jmenovat jinou. Předsednictví slovenského sněmu, které presidentovi navrhuje slovenskou vládu, je ve své většine československého zaměření a po vyložení situace uzná důvody, proč se změna děje. Nutno ovšem zajistit, aby se Hlinkova garda nepostavila za Tisa a neprovedla státní převrat. V tom směru se možno spolehnout na československé vojsko na Slovensku, stane-li se změna před koncem února, dokud nebudou demobilizovány další ročníky.
Eliáš nám zdělil, že s pomocí zemského vojenského velitele na Slovensku, generála Vojty, učinil všechny přípravy, aby změna režimu mohla být provedena bezpečně a klidně. Ujistil nás, že se ani gardisté, ani slovenští Němci neopováží něco podniknout proti československé vojenské síle, ježto se sesazení Tisova režimu potká se souhlasem velké většiny Slováků a bude pozdraveno s radostí. (Ladislav K. Feierabend: Ve vládách Druhé republiky, Washington 1961, s. 138).
Keď niektorí účastníci schôdzky poukazovali, že takýto rázny zákrok Prahy môže vyvolať neželateľnú reakciu v Berlíne, Eliáš odpovedal, že s touto eventualitou možno počítať. Ale vraj „Hitlerův zákrok a jeho možný důsledek – konec Československa zahraničným zásahem – je výhodnější než konec Československa vnitřním rozkladem“. Vnútorný rozklad by mohol hrať do rúk „nacistickej propagandy, že … Československo je umelým útvarem neschopným života a je obava, že stratíme sympatie svobodného světa.“ (ib. s. 139).
Bol to plán, aký sa môže zrodiť len v hlavách politických zúfalcov, založený na vonkoncom falošných predpokladoch a posudzujúci situáciu z úzkeho česko-nacionalistického zorného uhla. Očakávať, že zosadenie „Tisova režimu“ príjme slovenská pospolitosť bez protestu a rozhorčenia, ba dokonca so súhlasom a radosťou, to mohol len človek tak oslepený svojou fixnou ideou, že nevedel rozoznať poludnie od polnoci. Plán je odrazom nielen vierolomnosti českých politikov a generálov voči Slovákom, ale aj hriešnej ľahkomyseľnosti a hazardovania s osudom spoločného štátu.
Tri dni po tejto schôdzke sa konalo tajné zasadnutie česko-slovenskej vlády, ale bez jej slovenských členov. Tu sa znovu debatovalo o prevedení tohto likvidačného plánu. Ministerský predseda Rudolf Beran predbežne s plánom nesúhlasil. Neskôr si ho však osvojil a už dňa 9. marca 1939 požiadal gen. Eliáša, aby plán uskutočnil.
Akcia gen. Eliáša bola technickej stránke ozaj dobre pripravená. Začala 10. marca zosadením Tisovej vlády a vyhlásením stanného práva.
Na uliciach slovenských miest a mestečiek sa objavili ozbrojené vojenské hliadky, vedúci aktivisti podozrievaní zo „separatizmu“ (medzi nimi aj Dr. V. Tuka, Alexander Mach, Matúš Černák a ďalší) boli zaistení a deportovaní na Moravu a do Čiech. Tieto vojenské a civilné opatrenia prešli do dejín pod menom Homolov puč, pretože stanné právo vyhlásil a vojenskú vládu zaviedol gen. Bedřich Homola, veliteľ pozemného vojska na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici.
V úradnej správe sa tento protiústavný krok vysvetľoval ako potrebné opatrenie vynútené nezodpovedným počínaním slovenskej vlády. Vraj slovenskí ministri chodia za chrbtom ústrednej vlády vyjednávať do Berlína, vraj Tiso a jeho vláda nemôžu alebo nechcú kontrolovať podvratné sily, atď.
Boli to viac-menej vykonštruované dôvody, aké má každý agresor v svojom arzenáli. Skutočným cieľom Homolovho puču bola demontáž autonómie a reštaurácia pražského centralizmu. Pripravovatelia puču konali v plnom vedomí nezákonnosti a tragických dôsledkov svojho činu. Zdá sa, že ich viedla myšlienka, že radšej nech zanikne Česko-Slovenská republika, ako by mal v nej byť Slovák zrovnoprávnený s Čechom! Ozaj, koho chcú bohovia potrestať, pomútia mu rozum.
Vojenský a politický zásah pražskej vlády na Slovensku (a len krátko predtým na Podkarpatskej Ukrajine) poskytol Hitlerovi zámienku, na akú práve čakal. Teraz už bude môcť vyhlásiť: hľa, Česi sa opäť ukázali ako rušivý element v strednej Európe a preto treba zlikvidovať toto semenisko konfliktov, aby sa niečo podobného už nemohlo opakovať. Hneď nariadil prevedenie svojho likvidačného plánu:
Hitlerov plán likvidácie Č-SR sa mal previesť v troch etapách:
1. obsadenie Podkarpatskej Ukrajiny Maďarmi,
2. vyhlásením samostatnosti Slovenska,
3. pripojením Česka a Moravy k Nemeckej ríši.
V ranných hodinách 12. marca Hitler si dal zavolať maďarského vyslanca v Berlíne D. Sztójayho a dôverne mu poradil, aby Maďarsko obsadilo Podkarpatskú Ukrajinu. Nemecko mu poskytne podporu, ak bude treba. Ak sa Česi postavia na odpor, zariadi, aby Česko bolo hneď rozmlátené (die Tschechei sofort zerschlagen würde). Predbežne nech Maďari nejdú ďalej než slovensko-rusínska hranica. „K slovenskej otázke sa budeme môcť vrátiť neskoršie“, dodal tajuplne.
V noci 11./12. marca Hitler poslal do Bratislavy svojho osobitného emisára Wilhelma Kepplera, aby prehovoril nového predsedu vlády Karola Sidora vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Na veľké prekvapenie Nemcov a mnohých Slovákov, Sidor Hitlerovu ponuku odmietol.
Z nepochopiteľných príčin Hitler sa rozhodol poskytnúť Slovákom ešte jednu príležitosť, aby sa k jeho ponuke vyjadrili. A tak dňa 13. marca pozval do Berlína zosadeného predsedu vlády Dr. Jozefa Tisu. Dr. Tiso – po porade s členmi Sidorovej vlády a s vedením Ľudovej strany – pozvanie prijal. Odcestoval do Viedne, kde sa k nemu pridal ďalší zosadený minister slovenskej vlády, Dr. Ferdinand Ďurčanský, a odtiaľ odleteli do Berlína.
Stretnutie Tisu s Hitlerom sa odohrávalo pondelok večer, 13. marca. Hitler stroho predložil Tisovi a Ďurčanskému svoj pohľad na súčasnú situáciu. Explicitne im zdôraznil, že je rozhodnutý pripojiť české krajiny k Nemecku a že v tomto smere jeho rozhodnutie je nemeniteľné.
Podľa úradnej zápisnice, ktorá bez pátosu zaregistrovala priebeh tejto konfrontácie, Hitler povedal Tisovi:
„Nemecko obsadí české krajiny, ale nemá záujem o územie východne od Karpát (t.j. o Slovensko). Je mu ľahostajné, čo sa tam stane. Vynára sa otázka, či si Slovensko želá samostatnú existenciu, alebo nie. On nechce od Slovenska nič… (ale) chcel by počuť, aké je skutočné želanie Slovákov. Nechce totiž, aby mu Maďari vyčítali, že udržuje pri živote niečo, čo samo nechce žiť…
Ako sa už bol vyjadril, ak Slovensko chce byť samostatné, on mu poskytne podporu, dokonca i záruku v tomto smere. V prípade, že Slovensko sa jasne osvedčí, že chce byť samostatné, on svoj sľub dodrží. Ale ak Slovensko bude váhať, alebo ak odmietne odlúčiť sa od Prahy, tak potom prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré on už nebude zodpovedný“.
A aby konkrétnejšie naznačil, akým udalostiam by osud Slovenska mohol byť prenechaný, Hitler prečítal Tisovi telegram (ktorý mu práve priniesol minister zahraničia Joachim von Ribbentrop) o pochode maďarského vojska k slovenským hraniciam. Slovensko sa teda musí bleskurýchlo (blitzschnell) rozhodnúť, či vyhlási samostatnosť, alebo nie.
Tiso pozorne a vzrušene počúval Hitlerov monológ. Poďakoval mu za porozumenie, ktoré prejavil voči Slovensku. Nijaké záväzne vyhlásenie však neurobil, pretože takéto dôležité rozhodnutie môže právoplatne urobiť iba slovenský snem.
Po stretnutí s Hitlerom Tiso hneď telefonoval česko-slovenskému prezidentovi Háchovi, aby ako príslušný ústavný činiteľ zvolal mimoriadne zasadanie slovenského snemu na 14. marca 1939. S tou istou žiadosťou sa obrátil na Háchu aj predseda vlády Karol Sidor. Ako vidno, slovenskí politici priam škrupulózne dbali na to, aby ich postup bol po každej stránke – ústavne, právne i protokolárne – korektný.
Ráno 14. marca sa Tiso a Ďurčanský vrátili z Berlína a išli priamo na zasadanie snemu. Tu Tiso zreferoval zhromaždeným poslancom o priebehu svojho stretnutia s Hitlerom a svoju reč zakončil slovami:
„Slávny snem! Skladám tu pred vami sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte!“
Slovenskí poslanci svojím jednohlasným rozhodnutím sa vyslovili za samostatnosť. Uvedomovali si, že byť je viac ako nebyť a že samostatnosť – i keď vzniká za mimoriadnych okolností – je nekonečne viacej ako rozdelenie Slovenska medzi jeho nežičlivých susedov.
V danej situácii to bolo jediné možné a jediné správne rozhodnutie. Nijaké iné stanovisko slovenského snemu nemohlo zachrániť Česko-Slovensko pred zánikom a české krajiny pred nemeckým protektorátom. Za tento svoj záslužný čin sa nemusia Slováci nikomu ospravedlňovať, ani nikomu nič vysvetľovať. Je hroznou obžalobou krutej doby, že po r. 1945 sa čelní predstavitelia národa museli zodpovedať pred „Národným“ súdom za to, že v marci 1939 statočne konali svoju povinnosť.
Národ, ktorý sledoval dramatické udalosti s veľkým napätím, prijal vyhlásenie štátnej samostatnosti s uľahčením a keď si plne uvedomil význam a dôležitosť tohto skutku, s prejavmi všeobecnej radosti. Rozzvučali sa zvony, rozjasali srdcia a slovenský ľud ďakoval Prozreteľnosti, ktorá – v slovách Hviezdoslava – v tejto chvíli „v ňom našla svoje zaľúbenie.“
Dr. Tiso v svojej obhajobnej reči nazval 14. marec 1939 „dňom veľkého odhodlania“. Pokladal ho – a všetci roduverní Slováci s ním – za viditeľný prejav Božej priazne voči národu, ktorý aj napriek biede a utrpeniu ostával verný svojmu cyrilo-metodskému dedičstvu. Hovoril: „Vývojom určitých politických pomerov slovenský národ bol postavený pred voľbu: Buďto sa dať rozdeliť na dvoje, troje, buďto nastúpiť cestu k samostatnosti. A keďže pre národ tak malý, ako je slovenský, rozdelene na troje znamenalo by rýchlejší zánik, ako odhodlanie nastúpiť samostatný život, rozhodli sa zákonití predstavitelia národa – snem slovenský – nastúpiť cestu samostatnosti. 14. marec 1939 bol dňom veľkého odhodlania slovenského národa uniknúť okamžite životnému nebezpečenstvu. Podujať sa na samostatný život i za akýchkoľvek ťažkostí a obetí znamenalo riskovať. Zákonití slovenskí predstavitelia, verili, že Boh, ktorý riadi osudy národov, i keď dá trpieť národu, zahynúť mu ale nedá, lebo sám sa bráni pred zahynutím.“ (Dr. Jozef Tiso o sebe, Passaic 1954, s. 61).
Štrnásty marec ostáva veľkým aj napriek všetkej zlobe, aj napriek všetkej špine, ktorou by ho chceli obhádzať nepriatelia slovenskej štátnej samostatnosti. Predstavuje ideu, za ktorú bojovali trpeli a umierali najlepší synovia a dcéry národa; v biblickej terminológii je ona vzácnou perlou veľkej ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pritom nepremenný;
buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil… (P. O. Hviezdoslav, Letorosty III)
František Vnuk