V čom sú príčiny malého zastúpenia kresťanov vo vrcholnej politike? Sú možnosti ako to zmeniť ? Môže to dokázať aj KDH?
Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) bude mať svoj snem, na ktorom jeho delegáti zvolia svoje vedenie strany. Zrejme budú hovoriť aj o programe, s ktorým pôjdu do všetkých volieb, ktoré nás čakajú a to komunálnych, prezidentských, európskych a parlamentných. Ide o veľmi vážnu dobu a otázku či kresťania budú mať reprezentatívne zastúpenia pri všetkých týchto voľbách.
Politické strany, ktoré dlhodobo pôsobia v politike na Slovensku majú svoju históriu, ktorá v mnohom determinuje ich správanie. Medzi také patrí aj KDH. Pokúsme sa osvetliť aspoň niektoré aspekty, ktoré ho ovplyvňujú z hľadiska možnosti oslovenia čo najväčšieho počtu kresťanských voličov.
Jeden z vážnych vplyvov, ktorý formoval KDH bol proces jeho zakladania.
Kľúčové parametre politického subjektu určujú idey, na ktorých je postavený. Ďalej program, do ktorého sú pretlmočené a ľudia, ktorí ho realizujú.
Hlavná osobnosť prípravy celého založenia KDH bol Ivan Čarnogurský. On určoval štruktúru prípravy a rozhodoval o ľuďoch, ktorí sa na príprave podieľali. Práce sa realizovali v byte na Špitálskej ulici v činžáku oproti dvom levom.
Prvý program KDH sa rodil pod vedením kresťanského filozofa Imricha Sklenku. Program vychádzal s kresťanského sociálneho učenia a obdobných programov kresťanskodemokratických strán Európy.
Na príprave prvých stanov KDH pracovali Ivan Čarnogurský, Bartolomej Kunc a Viliam Oberhauser.
Organizačnú prípravu zakladajúceho snemu KDH mal na starosti Vladimír Horváth.
Už v tejto prvej fáze došlo k niektorým udalostiam, ktoré ovplyvnili ďalší vývoj Slovenska a svojim spôsobom aj KDH. Všetci zúčastnení na príprave boli presvedčení, že KDH bude reprezentovať všetkých kresťanov. Základom boli štruktúry tajnej cirkvi a s ňou spojených spoločenstiev. Ďalší spolupracovníci sa pozývali na základe osobného poznania z radov kresťanov, čím bola zabezpečená ideová jednotnosť.
V kresťanských spoločenstvách sa očakávalo, že všetci kresťanskí disidenti budú postupovať spolu.
Do tohto vývoja zasiahol František Mikloško, ktorý verejne na stretnutí v Dome odborov na Zupkovom námestí odmietol výzvu podieľať sa na tvorbe štruktúr KDH a trval na svojom zotrvaní vo Verejnosti proti násiliu (VPN). Ako kresťan vo VPN sa deklaroval aj Ján Budaj a tak už v tejto fáze sa spochybnila jednota kresťanov v politike. Po čase tiež kresťania maďarskej národnosti ohlásili odchod z KDH a založili si vlastnú stranu Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH).
Ďalšou témou rozdeľujúcou kresťanov bolo štátoprávne usporiadanie vzťahov s Českou republikou.
Už v pripravovanom programe pre zakladajúci snem bola zadefinovaná suverenita Slovenskej republiky a konfederatívne usporiadanie vzťahov s ČR. Zásahom Jána Čarnogurského sa tento návrh z programu vypustil a namiesto toho sa uviedlo federatívne usporiadanie. Na rokovaní zakladajúceho snemu v Nitre zvlášť slovenskí emigranti požadovali dať do programu samostatnosť Slovenska na čo Ján Čarnogurský ostro proti nim vystúpil a vo svojom vystúpení povedal, že oni Slovensko v čase komunistickej totality Slovensko opustili a my sme v ňom museli žiť a preto nemajú právo nám hovoriť do toho, ako si vzťahy s ČR usporiadame. Na to viacerí z nich opustili rokovanie snemu a neskoršie podporili obnovu činnosti Slovenskej národnej strany (SNS). S nimi tam odišli aj viacerí kresťania národovci a oslabili tak ďalej jednotu kresťanov.
Ďalšou kľúčovou témou bol vzťah ku komunistickým funkcionárom.
V KDH bolo nemysliteľné aby komunistickí funkcionári sa podieľali na tvorbe demokratických vládnych štruktúr. Parlamentná kandidátka do prvých slobodných volieb bola v tomto smere dôkladne prelustrovaná.
Ináč to bolo vo VPN. Ako sa v súčasnosti v diskusiách s protagonistami novembrových udalostí ukazuje medzi nimi a komunistickými pohlavármi došlo k dohode a to nielen na preklenutí obdobia do slobodných volieb vytvorením tzv. vlád národného porozumenia, ale dohodla sa aj kolaborácia v prvých slobodných voľbách. Vo VPN sa to prejavilo tým, že ich dali aj na svoje kandidátne listiny do parlamentov, ako federálneho, tak aj do Slovenskej národnej rady (SNR).
V KDH to bol Ján Čarnogurský čo navrhoval komunistických funkcionárov do vládnych funkcií.
Ako povedal v nedávnej diskusii osobne poznal Mariána Čalfu, lebo bol jeho spolužiakom na právnickej fakulte v Prahe. Jeho presvedčením bolo, že kresťania nie sú pripravení vykonávať riadiace funkcie v štáte, lebo nemajú skúsenosti. Preto zrejme považoval jeho pôsobenie vo funkcii predsedu federálnej vlády v rokoch 1990-1992 za prínosné. V roku 1990 pri rokovaniach o zastavení prvej demokraticky ustanovenej vlády na Slovensku tiež navrhoval za jej prvého predsedu komunistu Andeja Barčáka, s ktorým bol dovtedy vo federálnej vláde. VPN keďže získalo vo voľbách silnejšie postavenie presadilo za prvého predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara.
Keď dnes zhodnotíme pôsobenie komunistických funkcionárov vo vládach po prvých slobodných voľbách musíme konštatovať, že rozhodujúcou mierou to prispelo k tomu, aby presunom štátneho majetku do svojich rúk získali súčasnú ekonomickú silu, z čoho pramení aj ich dnešná politická sila.
Z uvedeného vyplýva, že už v úvodnom období došlo teda k rozptýleniu kresťanov a takže boli nielen v KDH, ale aj vo VPN a neskoršie v HZDS, MKDH, ďalej v SNS a v Demokratickej strane (DS).
V prvom volebnom období v rokoch 1990-1992 malo KDH v slovenskej vláde 8 členov. Ekonomickí ministri KDH vypracovali vlastný návrh transformácie ekonomiky nakoľko nesúhlasili s procesom, ako ho realizovala federálna vláda. Kompetenčné zákony, ktoré dávali federálnym orgánom nadradené právomoci nedovolili ho však realizovať. Toto viedlo k urýchľovaniu rozhodovania o nutnosti zasadiť sa za slovenskú suverenitu, ktorú garantuje iba vlastný štát.
Ideové a ekonomické odlišnosti v porovnaní s Českom viedli k postupnému presvedčeniu, že politika vedené z Prahy poškodzuje Slovensko. Súbežne tiež prebiehal emancipačný proces kde inteligencia vedená najmä Maticou slovenskou, ale aj ďalšími občianskymi aktivitami ako boli „61 krokov k slovenskej identite“, Korene a Kongres slovenskej inteligencie postupne stále naliehavejšie požadovali slovenskú zvrchovanosť.
Rozdielne názory na usporiadanie vzťahov s ČR postupne viedlo v roku 1992 k rozdeleniu KDH na dva subjekty vyčlenením Slovenského kresťanskodemokratického hnutia (SKDH).
V SKDH sa združili kresťania, ktorí boli za suverenitu Slovenska a boli proti kolaborácii s komunistami. Ich program, aj keď sa vo voľbách 1992 nedostali do SNR, sa naplnil 1.januára 1993 vznikom zvrchovanej Slovenskej republiky. Keďže zostávajúce vedenie KDH stále vystupovalo proti zvrchovanosti a SKDH sa do parlamentu nedostalo vedenie štátu už bolo v procese vzniku štátu bez kresťanských demokratov.
Predčasné parlamentné voľby v roku 1994 vytvorili podmienky pre spojenie rozdeleného KDH.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky a v súvislosti s prípravou volieb v roku 1994 biskup Baláž inicioval stretnutie predstaviteľov KDH a SKDH a argumentoval tým, že už nie je dôvod na existenciu dvoch kresťanskodemokratických strán lebo téma samostatnosti ich už nerozdeľuje. Proti tomu ostro vystúpil František Mikloško, ktorý po zániku VPN vstúpil do KDH, bol členom vedenia a zjednotenie prekazil.
KDH postupne zažilo aj ďalšie odchody.
V roku 1998 to bol odchod liberálov a pragmatikov pod vedením Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka, v roku 2008 konzervatívcov a antikomunistov pod vedením Vladimíra Pálku a Daniela Lipšica. Posledný odchod v roku 2014 bol spojený s menom Radoslava Procházku, ktorý narazil na neochotu realizovať program, ktorý by oslovil voličov a preto odišiel z KDH a založil stranu Sieť. A to bola posledná rana, ktoré viedla k tomu, že sa KDH nedostalo do parlamentu.
Žiadna strana by nevydržala toľko odchodov, ako sa to stalo KDH.
To, že stále KDH existuje dokazuje, že sila kresťanov na Slovensku je stále ešte veľká. Súčasné vedenie sa utešuje, že dosiahlo dobrý výsledok vo voľbách do VUC zvolením predsedu Prešovského kraja a tretím najväčším počtom poslancov po nezávislých a poslancoch Smeru. To však neznamená zvrat vo vývoji, ale iba potvrdenie stále veľkej sily kresťanov. KDH stále nenašlo kľúč k plošnému osloveniu kresťanov a to potvrdzuje aj tá skutočnosť, že množstvo kresťanov kandidovalo z iniciatívy kresťanských spoločenstiev ako nezávislých, prípadne prostredníctvom OĽANO, resp. iných strán.
Určite všetkých úprimných kresťanov mrzí, že nemajú vo vrcholných orgánoch štátu také silné postavenie, aké vyplýva z pomerov pri sčítaní ľudu. Preto si právom kladú otázku či to môžu dosiahnuť prostredníctvom KDH ?
Aby sa dosiahol skutočný zvrat vo vývoji vedenie KDH by sa muselo dištancovať od všetkých minulých negatívnych vecí, s ktorými je spájané. Možno sa aj ospravedlniť. Je síce pravda, že súčasné vedenie nemá nič spoločné so starými chybami, voliči to však tak nevnímajú. Ako hovorí Marián Kufa, mali by z vaničky vyliať špinavú vodu a dieťa (KDH) dať na osušku.
Druhou základnou vecou je obnoviť koncepciu KDH ako hnutia všetkých kresťanov a to nie len deklaratívne, ale zmenou celej koncepcie svojho organizovania a činnosti. KDH tak ako v súčasnosti funguje nie je hnutím, ale politickou stranou iba svojich členov a funkcionárov. K tomu sú prispôsobené stanovy, riadiace orgány a spôsoby rozhodovania.
Kresťania totiž na rozdiel od iných nepotrebujú mať stranícku členskú legitimáciu. Ich preukaz totožnosti je ich spôsob života, členstvo v kresťanských spoločenstvách, farských spoločenstvách, cirkevných zboroch a pod.
V súčasnej dobe už nik nie je v takýchto spoločenstvách s karieristických dôvodov, ako to bolo istý čas po roku 1990. Takže subjekt, ktorý sa hlási ku kresťanstvu by nemal mať obavu, že sa mu do štruktúr infiltrujú ľudia nekompaktibilní s kresťanskými ideami a preto by KDH malo byť otvorené a nie zajaté svojimi straníckymi štruktúrami.
Na záver je to program KDH. Nemal by byť religiózny, ale ani nadbiehajúci liberálom. Mal by sa zamerať na riešenie pre ľudí existenčných otázok. V druhej časti by mali byť riešené existenčné problémy Slovenského štátu a v tretej časti pre odbornú verejnosť by mal mať odpovede na ostatné problémy, o ktorých bežný človek veľa nevie, ale pre spravovanie štátu sú dôležité.
Kresťanstvo v KDH by sa malo prejavovať morálnymi nárokmi na svojich funkcionárov a zástupcov v exekutívach, ktoré riadia a nie na ostatných.
Kresťania odstrašujú od seba iných svojim kádrovaním. Ak by to kádrovanie bolo obrátené iba do vnútra do svojich štruktúr, určite by nepôsobili odstrašujúco. Napríklad pre svojich poslancov a členov exekutívy by malo mať vypracovaný kódex serióznosti s tým, že ten kto ho poruší sa sám vzdá funkcie. Pre volené funkcie by mali všeobecne presadzovať, aby bol vytvorený systém odvolateľnosti volených funkcionárov občanmi počnúc od obce, cez VUC až po parlament. Je potrebné obnoviť koncepciu osobnej zodpovednosti za svoje činy.
KDH s takýmito parametrami by sa pred voľbami nemalo spájať so žiadnymi politickými subjektami a malo by sa oprieť iba o kresťanských voličov. Povolebné koalície sú prirodzené, predvolebné páchnu kompromisom blížiacim sa k zrade vlastných ideí.
Tých riešení, ktorými by revitalizované KDH mohlo osloviť Slovensko je samozrejme veľa. Ak by vedenie KDH malo skutočný záujem určite všetci kresťania, ktorým záleží na podmienkach, v ktorých budú žiť naše deti a vnuci, by priložili ruku k dielu. V opačnom prípade to bude ďalej strana uzavretá do seba s takým nízkym potenciálom, že bude nútená spolupracovať s protikresťanskými silami, ktoré jej nedovolia presadiť zásadné zmeny, ktoré Slovensko potrebuje. To však prinesie jej ďalšie kompromitovanie v očiach skutočných kresťanov.
Viliam Oberhauser
https://blog.postoj.sk/31266/moze-krestanskodemokraticke-hnutie-ziskat-podporu-vacsiny-krestanov