Pán Boh mi dožičil, že za 92 rokov svojho pozemského života som mal šťastie stretnúť mnoho vynikajúcich osobností. Keby som mal spomedzi nich vymenovať desať najobdivuhodnejších, určite by medzi nimi bol Ferdinand Mondok, kňaz-ľudomil, horlivý apoštol katolíckej tlače.
Mnoho hodín sme spolu presedeli v Montreáli, kde prežíval posledné roky svojho života. Obyčajne v pohostinnom prostredí nášho spoločného priateľa Kornela Piačeka sme viedli dlhé rozhovory, v ktorých sa rád vracal do minulosti, spomínal na ľudí, ktorých poznal a na udalosti, ktoré zažil. Pri tom vždy kládol dôraz na Božiu prítomnosť v jeho živote, ako Boh riadil jeho osudy a sprevádzal ho na životnej púti.
Mal naozaj pestrý a bohatý život. Narodil sa 5. mája 1903 v Dolnom Lopašove. Jeho detstvo bolo poznačené osobnou tragédiou; najprv stratil otca a v roku 1914, keď mal 11 rokov, zomrela aj jeho matka. Bol v piatom ročníku základnej školy a jeho túžbou bolo kňazské povolanie. Po strate oboch rodičov sa zdalo, že jeho nádeje na kňazstvo sa rozplynuli. Ale Pán Boh neopustil sirotu.
Osiroteného Ferdiša sa ujal vtedajší pán farár v Lopašove Ferdinand Šandorfy, ktorý spolu s generálnym vikárom Pavlom Jehličkom (rodákom z Lopašova) umiestnil svojho miništranta do sirotinca v Trnave. Tam pod starostlivosťou sestričiek sv. Vincenta zostal štyri roky. Jeho dobrodinci zariadili aj to, aby od roku 1915 mohol navštevovať biskupské gymnázium Trnave. V roku 1919 prešiel zo sirotinca do malého seminára, pokračoval v stredoškolskom štúdiu a maturoval v roku 1922.
Po maturite musel narukovať a odslúžiť si šesť mesiacov vojenčiny. Po splnení tejto „občianskej povinnosti“ sa vrátil do školských lavíc ako poslucháč teológie. Prvý ročník absolvoval v Prahe. Medzitým však bol otvorený kňazský seminár aj v Trnave pre bohoslovcov Trnavskej apoštolskej administratúry. Táto administratúra pozostávala z farností ostrihomskej arcidiecézy, ktoré sa po I. svetovej vojne ocitli na území Česko-Slovenskej republiky.
Vznik nového štátneho útvaru v roku 1918 rozdelil starobylú ostrihomskú arcidiecézu na dve nerovnaké časti. Ostrihom, sídlo arcidiecézy, ostal v Maďarsku, ale takmer dve tretiny územia arcidiecézy ležali na Slovensku. Česko-slovenská vláda nedovolila bohoslovcom zo Slovenska pokračovať v štúdiách na seminári v Ostrihome a tak bol pre nich zriadený seminár v Trnave. Týkalo sa to asi 60 poslucháčov teológie. So sklamaním treba povedať, že mnohí z nich neboli s novovzniklou situáciou nadšení. Čiastočne je to pochopiteľné. Hoci väčšinou išlo o mládencov slovenských rodičov, školská a seminárna výchova v Uhorsku sa niesla v duchu priam šovinistickej maďarizácie. Nezriedka sa stávalo, že slovenskí bohoslovci boli vylúčení zo seminára, keď sa medzi sebou rozprávali po slovensky, alebo keď sa zistilo, že čítajú knihy či noviny písané v slovenčine. V takom prostredí sa nám mnohí mladí ľudia odnárodnili a – bohužiaľ – o niektorých z nich sa dalo povedať, že „Poturčenec je horší od Turka.“
V Trnave maďarskí a pomaďarčení bohoslovci žiadali, aby predmety, ktoré sa neprednášali v latinčine (ako napríklad cirkevné dejiny, homiletika), sa prednášali v maďarčine; aby modlitby a spevy pri bohoslužbách a pobožnostiach boli v maďarčine a podobne. Vo svojom vystupovaní boli priam agresívni. O. Mondok nám hovoril: „Predstavení seminára trpeli takéto správanie a to ich iba posmeľovalo. Keď žiadali aby zo seminárnej kaplnky bol vylúčený slovenský spev, vyhoveli im, keď žiadali o maďarskú literárnu školu, aj to im povolili. No náš kalich trpezlivosti pretiekol, keď raz pri jedle sa čítal životopis našich vierozvestcov, sv. Cyrila a Metoda. Naši maďarskí spolužiaci kašľaním, štrnganím pohárov a hrmotom zahlušovali hlas čítajúceho. A po večeri v spoločenskej miestnosti z ničoho nič začali spievať pesničku Nem leszek én republika katonája (Nebudem ja vojakom tejto Republiky..)“
Tu sa ešte patrí poznamenať, že vedúcou osobou tohto maďarónskeho prúdu bol bohoslovec Jozef Lukacsovics/Lukačovič, rodák z Trnavy. Ten sa odrodil nielen národu, ale aj Cirkvi a neskôr v službách komunistického režimu zastával funkciu poslanca SNR, federálneho Národného zhromaždenia a povereníctva pôšt, informácií, techniky, stavebníctva atď.
Keďže vedenie seminára sa nevedelo odhodlať k pevnému postoju v tejto podstatnej veci, ozvali sa slovensky cítiaci bohoslovci na čele s Ferdinandom Mondokom. Z protestu nad nečinnosťou svojich predstavených 24 bohoslovcov oznámili, že odchádzajú z Trnavy a idú do nitrianskeho a banskobystrického seminára, kde vládne slovenský duch. Bola to neslýchaná udalosť a písali o nej všetky noviny v Česko-Slovensku. Hovorilo sa o „štrajku“ seminaristov; niekde sa odchod označoval za „odvážny exodus“, inde za „provokáciu“.
Akciou boli prekvapení aj predstavitelia Cirkvi, ba aj ľudácka tlač v prvých dňoch karhala protestujúcich, obviňovala ich z neposlušnosti a vyčítala im že konajú unáhlene.
Bohoslovci žiadali, aby mohli predložiť dôvody svojho konania na zodpovedných miestach. Ich hovorcom bol Ferdinand Mondok. Najprv sa stretol s apoštolským administrátorom Dr. Pavlom Jantauschom a potom informoval o celej záležitosti pápežského nuncia, msgr. Marmaggiho v Prahe. Cirkevná vrchnosť uznala oprávnenosť ich protestu a výsledok bol, že Dr. Jantausch vymenoval nových predstavených, nariadil výchovu v slovenskom duchu a sľúbil, že slovenským bohoslovcom sa v budúcnosti nijaká krivda robiť nebude. A tak po dvoch týždňoch sa „štrajkujúci“ bohoslovci vrátili do Trnavy.
V slovenských katolíckych kruhoch bolo toto víťazstvo mladých slovenských bohoslovcov prijaté s radostnými pocitmi uspokojenia. Andrej Hlinka poslal Karola Sidora, ako redaktora denníka Slovák, aby sa dozvedel viac o tomto „štrajku bohoslovcov“. Sidor takto opisuje svoje prvé stretnutie s Mondokom (v týždenníku Kanadský Slovák, pri príležitosti 25. výročia Mondokvej kňazskej vysviacky, júni 1952): „Z poverenia msgr. Hlinku zašiel som ako redaktor Slováka do seminára a vyhľadal som teológa Mondoka. Svojou energiou a slovenskou odvahou získal si moje sympatie a po týchto informáciách msgr. Hlinka sa neprestával informovať o osudoch odvážneho študenta, siroty, teológa Mondoka…“
Ferdinad Mondok úspešne pokračoval v štúdiách a 19. júna 1927 ho biskup Pavol Jantausch vysvätil za kňaza. V tom čase jeho meno už bolo známe na celom Slovensku, najmä v radoch národne cítiacej slovenskej pospolitosti.
Prvú sv. omšu („primície“) slúžil novokňaz Ferdinand Mondok na sviatok sv. Cyrila a Metoda, 5. júla 1927 v rodnej obci, Lopašove. Ako slávnostného kazateľa pri tejto veľkej udalosti si pôvodne vybral špirituála trnavského seminára o. Izidora Holoviča. Ale pár dní pred primíciami prišiel telegram z Ružomberka, v ktorom Andrej Hlinka prekvapenému novokňazovi oznamuje, že tým kazateľom bude on a že o zmene informoval o. Holoviča, ktorý s tým súhlasí. V kázni Hlinka zdôrazňoval dôstojnosť kňazského povolania a zodpovednosť kňaza za duchovné a hmotné potreby veriaceho ľudu. Kázeň zakončil slovami: „Nevidel som krajších primícií za mojich 60 rokov, ako boli primície tejto siroty.“
Boli to veľkolepé primície, ktoré prevýšili všetky očakávania. Za účasti asi 20.000 veriacich z celého okolia a za prítomnosti 35 kňazov novokňaz Mondok slúžil svoju prvú sv. omšu. Po jeho boku bol manuduktor Dr. Tomáš Caban, riaditeľ biskupskej kancelárie v Trnave. Na posedení po primiciách Dr. Caban – podobne ako A. Hlinka v svojej kázni – povedal, že už bol na prvých svätých omšiach mnohých novokňazov, ale tak húfne navštívené primície ešte nevidel. Msgr. Caban pri tom ocenil aj horlivú činnosť novokňaza pri apoštoláte a šírení katolíckej tlače.
Táto činnosť vystúpila do popredia hlavne počas Mondokovej pastoračnej služby, ktorú začal ako kaplán v Holíči. Neslobodno totiž zabúdať, že v dvadsiatych rokoch minulého storočia hlavným komunikačným médiom bola tlač. Noviny a časopisy konali spoločenskú úlohu akú dnes hrá rozhlas, televízia a internet. Pápeži 20. storočia, najmä Pius X. a Pius XI. kládli veľký dôraz na katolícku tlač, ktorej úlohou nemala byť iba obrana katolíckej viery, ale aj učenie a prehlbovanie viery.
Na Slovensku v tom čase vychádzali už početné katolícke časopisy, pôsobili vydavateľstvá. Najznámejšou inštitúciou bol Spolok sv.Vojtecha, ktorý mal centrálu v Trnave. O. Mondok bol jeho horlivým členom a podporovateľom už od svojich študentských rokov. Ako kňaz vyvinul veľké úsilie, aby jeho farníci kupovali a čítali katolícku literatúru, predplácali si katolícke časopisy. Spomínal, že bývalo jeho zvykom zapísať novomanželov pri ich sobáši do Spolku sv. Vojtecha. Zápisné a predplatné na prvé roky im hradil on sám, ako osobný svadobný dar. Už v roku 1928 bol zvolený za člena výkonného a správneho výboru Spolku sv. Vojtecha. Bol medzi nimi najmladší.
Po dvoch rokoch pôsobenia v Holíči bol ďalšie dva roky kaplánom v Piešťanoch. Na oboch pôsobiskách zakladal katolícke spolky a združenia. Pre mužov telocvičnú organizáciu Orol, pre ženy Jednotu katolíckych žien, pre mladých Združenie katolíckej mládeže. V Piešťanoch postavil orlovňu, ktorú prišiel posvätiť jeho priateľ biskup Michal Bubnič a slávnostne ju otvoril Andrej Hlinka.
V roku 1931 ho biskup Jantausch ustanovil za správcu fary v Senici nad Myjavou. Bola to jedna z najnáročnejších farností v Trnavskom biskupstve. Pozostávala z obce Senica a filiálok Čačov, Kunov a Rovensko. Na jeho plecia doľahla starosť o duševné potreby asi 4.500 katolíkov, ktorí tam spolunažívali s 2.400 evanjelikmi. Jeho predchodcom bol známy národovec Jozef Závodský, priateľ A. Hlinku, F. Jurigu, P. Blahu a iných známych predvojnových kňazov a buditeľov. Za svoje národné povedomie bol väznený vo Vacove. Závodský bol pobožný a horlivý kňaz, ale chýbali mu praktické hospodárske vedomosti a skúsenosti, takže farnosť zaťažil nadmernou dlžobou. A tak popri duchovnej starostlivosti prvou úlohou nového pána farára bolo zlikvidovať dlžobu. Trvalo mu to 13 rokov. Súčasne budoval farnosť aj materiálne: postavil cirkevnú školu, opravil kostol a zrenovoval jeho historickú vežu. Organizoval ľudovýchovné prednášky, šíril katolícku tlač. Denne až 6 hodín vyučoval katechizmus vo všetkých ročníkoch. Takto v nábožensko-národnom duchu odchoval jednu celú generáciu Seničanov.
V roku 1937 Spolok sv. Vojtecha na žiadosť Združenia slovenských katolíkov vyslal do Spojených štátov osobitnú delegáciu, ktorej cieľom bolo „utužiť a povzniesť silu slovenského a katolíckeho slova v radoch slovenských rodákov, v ich cirkevných osadách, v školách, v rodinnom živote na česť slovenského národa a na večnú spásu nesmrteľných duší“. A pravda, aj získať nových členov. Delegácia pobudla v USA od 7. júla do 12. novembra 1937. Viedol ju správca Spolku msgr. Ján Pӧstényi a jej členmi boli: Dr. Karol Kӧrper, Dr. Jozef Tiso, Dr. Tomáš Caban a Ferdinand Mondok. Cestu a pracovné stretnutia podrobne opisuje člen delegácie Dr. Karol Kӧrper v knihe Z Bratislavy do Chicaga. A tam čítame: „Mondok, z nás delegátov najmladší, bol najusilovnejší a nazbieral viac pre Spolok sv. Vojtecha, ako my štyria dohromady.“
Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938, Slovensko dostalo vlastný snem a v decembri sa konali prvé voľby. Ferdinand Mondok, ako známy bojovník za autonómiu, bol jedným z kandidátov. Ako nám rozprával, on po funkcii netúžil. Keď mu ponúkli kandidatúru, ohradzoval sa, že za Cirkev a národ môže užitočne pracovať aj bez poslaneckého mandátu. A okrem toho, keby tú poslaneckú funkciu mal, bolo by to na úkor jeho farských povinností, ktoré by potom musel obmedziť. Napokon sa však nechal prehovoriť, keď mu sľúbili, že zariadia, aby mu biskup Jantausch dal na výpomoc kaplána, ktorý by ho čiastočne odbremenil od pastoračnej práce. Ako poslanec zúčastnil sa na historickom zasadaní Slovenského snemu, ktorý 14. marca 1939 hlasoval za štátnu samostatnosť Slovenska. V roku 1943 sa poslaneckej funkcie vzdal.
Obdobie samostatnosti predstavuje najaktívnejšiu fázu jeho života. Kultúrny a náboženský život, na rozvoji ktorého on sám mal priamy podiel, ho naplňoval potešením. Ale od roku 1944 sa začali sťahovať nad Slovenskom mračná neistoty o budúcnosť. Vypuklo povstanie namierené proti existencii samostatného štátu. Aj cez Senicu prechádzali kolóny utečencov z Ukrajiny a iných oblastí Sovietskeho zväzu. Mondok im pomáhal, ako sa dalo a keď sa ich pýtal, prečo utekajú do neznámeho a nehostinného sveta, obyčajne dostal odpoveď, že pre človeka milujúceho slobodu a pravdu nemôže byť nič horšieho, ako život pod komunizmom.
Bol veľkonočný pondelok, 2. apríla 1945, keď počas bohoslužieb nad Senicou preleteli sovietske lietadlá, guľometom ostreľovali kostol a jedna bomba zasiahla aj farskú budovu. V kostole nastala panika. O. Mondok tíšil veriacich a dal im generálne rozhrešenie. Potom im povedal, že sa rozhodol odísť. Lúči sa s nimi a nech si vezmú z fary čo chcú, prv než na to kradmou rukou siahne nepriateľ. Vzal so sebou len tie najnutnejšie veci, a pravda, breviár a priehrštie slovenskej pôdy. Po nebezpečnom trojdňovom putovaní zakotvil medzi slovenskými politickými utečencami v Kremsmünstri. Tu ho zastihol koniec vojny.
Utíchli zbrane na bojiskách, ale pre slovenských utečencov nenastal pokoj. Kremsmünster sa ocitol v americkej okupačnej zóne Rakúska. V chaotickom povojnovom období prebiehala honba na nacistov, fašistov, vojnových previnilcov a iných skutočných i domnelých nepriateľov víťazných mocností. Platila zásada „Beda premoženým!“ a k premoženým boli pripočítaní aj slovenskí utečenci. V júni 1945 prišli do Kremsmünstra agenti americkej spravodajskej služby (CIC), s menoslovom 15 slovenských utečencov a odvliekli ich do tzv. zaisťovacieho tábora v Peierbachu, odkiaľ ich neskôr premiestnili do Glasenbachu. Menoslov dodala Praha a nachádzal sa medzi nimi aj Ferdinand Mondok.
V amerických zaisťovacích táboroch („detention camps“) strávil o. Mondok dva roky. Jeho spoluväzeň, spisovateľ Konštantín Čulen, v svojich denníkoch opisuje, akou duchovnou posilou bol Mondok nielen pre Slovákov ale pre všetkých zaistencov. Bol v tábore jediným kňazom a aj keď mu spočiatku odmietali dať povolenie konať bohoslužby, bol zdrojom a poskytovateľom útechy. Jeho prostredníctvom stovky nevercov a inovercov sa navrátilo do lona Cirkvi a uprostred tej ľudskej biedy našli svetlo viery. (K. Čulen, V amerických zaisťovacích táboroch, Martin 2008, s. 49 a 53). S oprávnenou hrdosťou nám hovoril: „Nech to neznie ako samochvála, ale behom tých dvoch rokov som tam prijal do Cirkvi vyše 1200 odpadlíkov a inovercov rozličných národností, vzdelania a povolania, čo môžem dokázať certifikátmi od viacerých cirkevných vrchností.“
Na obyvateľov tábora osobitne zapôsobila Mondokova skromnosť a jeho úplné stotožnenie sa s ostatnými spoločníkmi v utrpení. Nielen že si nenárokoval na nijaké privilégiá, ale ich aj odmietal, keď mu vzhľadom na jeho postavenie niečo takého ponúkali. Dňa 3. septembra 1945 mu veliteľ tábora oznámil, že on nemusí nastupovať k dennému raportu. Mondok odpovedal, že kým čo len jeden zaistenec musí nastúpiť k raportu, on chce tam stáť vedľa neho. (K. Čulen, cit.d., s. 64).
V auguste 1947 bol z tábora prepustený. Celé dva roky bol pozbavený osobnej slobody. Ako mu nikto nepovedal, prečo ho zaistili a prečo ho tam držia, tak mu nikto nepovedal, prečo ho prepustili. A keď už bol ako-tak na slobode, jeho cesta viedla do Ríma, k svojmu priateľovi, niekdajšiemu vyslancovi Slovenskej republike pri Sv. Stolici, Karolovi Sidorovi.
V Taliansku, po krátkom oddychu, na radu a s pomocou K. Sidora, vstúpil do služieb Pápežskej sociálnej pomoci (Pontificia Comissione Assistenza). Jeho úlohou bolo navštevovať utečenecké strediská v strednom a južnom Taliansku, ktorých v tom čase bolo neúmerne mnoho. Žili a živorili v nich najmä utečenci z Balkánu a strednej Európy. O. Mondok im poskytoval duchovnú útechu a pomáhal praktickými radami. Počas Svätého roka 1950 z poverenia Sv. Stolice organizoval púte do Ríma. Každá taká výprava pozostávala z asi sto osôb z rozličných národností. Pútnici navštívili nielen štyri predpísané bazilika (Sv. Petra, Sv. Pavla za hradbami, Lateránska bazilika a Bazilika St. Maria Maggiore), ale aj iné posvätné a pamätné miesta v Ríme. Vrcholom pútí bývala štvrtková audiencia, kde pápež Pius XII. osobitne požehnal utečeneckú skupinu. Výdavky spojené s púťou hradila Sv. Stolica a katolícke charitatívne organizácie.
Celkove o. Mondok zorganizoval 18 takýchto pútnických zájazdov.
Počas týchto aktivít sa zoznámil aj s rektorom Kanadského pápežského kolégia, msgr. Emilom Légerom. Keď bol msgr. Léger vymenovaný za biskupa do Montréalu, o. Mondok ho požiadal o prijatie do montréalskej diecézy. Msgr. Léger to ochotne prisľúbil a tak v jeseni 1950 sa pastoračným pôsobiskom o. Mondoka stáva Kanada. Do Montréalu prišiel 22. októbra 1950.
Jeho prvým pracoviskom bol Seminár Rodiny sv. apoštolov v Montréal Nord. Predstaveným seminára bol o. Eusebe H. Menard OFM, zakladateľ spoločnosti Rodina sv. Apoštolov (Société des Saints-Apôtres) a známa duchovná osobnosť katolíckej Kanady. O. Mondok však čoskoro zistil, že oveľa potrebnejšia a užitočnejšia je misionárska činnosť medzi prisťahovalcami z Európy, ktorí po vojne masovo prichádzali do Kanady.
V tom čase ani početná slovenská emigrácia v Kanade nemala dosť kňazov, ktorí by mohli uspokojiť ich duchovné potreby. A tak sa stal putujúcim misionárom Slovákov roztratených po celom rozsiahlom území Kanady. Navštevoval všetky významnejšie miesta, kde žili Slováci, všade pobudol krátku dobu, krstil, sobášil, kázal, spovedal. Takto pôsobil 17 rokov a za ten čas niekoľkokrát precestoval celú Kanadu „od mora k moru“, od Atlantiku po Pacifik. Túto jeho činnosť ocenili nielen cirkevné úrady, ale aj ministerstvo emigrácie a dňa 23. februára 1973 mu minister Jean Bienvenu udelil diplom uznania, Certificat de Merit.
Ani počas tohto misijného putovania neprestával byť horliteľom katolíckej a národnej tlače. Kamkoľvek prišiel, všade šíril slovenské tlačené slovo – knihy a časopisy – tak usilovne, ako to robil kedysi na Slovensku.
V roku 1969 odchádza „na odpočinok“. Znamenalo to však iba toľko, že jeho dušpastierska činnosť nadobudla novú formu. Utiahol sa do kláštora Dcér sv. Františka (Les Petites Filles de St. Francis) v Montréali, kde bol pôsobil ako duchovný tejto náboženskej komunity.
S pribúdaním rokov ubúdalo síl a aj naše styky sa stávali zriedkavejšie. V jednom z posledných listov, ktorý mi poslal v januári 1993, s nostalgiou píše, že po smrti Paľka Čarnogurského on je ostatným z poslancov, ktorí 14. marca 1939 sa jednohlasne vyslovili za samostatný slovenský štát… Nebol ním dlho. Zomrel pred 25 rokmi, 17. februára 1994.
Nech mu je ľahká zem jeho adoptovanej vlasti a večná česť jeho pamiatke!
František Vnuk