V knihe máme pohľad do duše človeka v službách cirkvi na rôznych postoch a miestach, ktorý dosiahol obdivuhodnú kariéru, povedal cirkevný historik Peter Zubko.
Bratislava 14. marca (TASR) – Životný príbeh arcibiskupa Dominika Hrušovského dokumentuje kniha jeho spomienok s názvom Roztratených zhromažďovať a podtitulom Rozprávanie o mojom živote.
„Nestáva sa často, aby niekto po sebe zanechal taký životopis. V knihe máme pohľad do duše človeka v službách cirkvi na rôznych postoch a miestach, ktorý dosiahol obdivuhodnú kariéru. Bol to veľký, pokorný a skromný človek od detstva až do konca života. Je to povzbudzujúci príbeh vychádzajúci zo srdca. Kniha je vo forme rozhovoru s dlhými odpoveďami,“ povedal na jej stredajšej (13. 3.) prezentácii v bratislavskej aule teologickej fakulty Trnavskej univerzity cirkevný historik Peter Zubko.
Aj podľa biblistu a kňaza Ján Ďuricu je to vzácna memoárová kniha s hlbokým pohľadom do minulosti nielen jednej mimoriadnej osobnosti, ale aj meniacej sa spoločnosti. Do toho patrí od roku 1950 ťažké obdobie útlaku cirkvi, likvidácie kláštorov, väznenia kňazov i zakázanej literatúry.
„Výnimočná kniha osvetľuje, čo nám kolos komunizmu spôsobil. Dokumentuje ojedinelý život človeka, ktorý sa dožil pádu železnej opony, mohol sa vrátiť do rodnej krajiny a druhý raz zažil obnovu slovenskej štátnosti. V nej je 720 mien, o mnohých z nich ešte veľa nevieme, ako v Kanade a inde v zahraničí naši ľudia v pastorácii aktívne pôsobili,“ konštatoval v preplnenej aule Ján Ďurica.
Memoáre sú výsledkom pobytu v kláštore neďaleko Ríma po ukončení diplomatickej misie arcibiskupa Hrušovského. Rozhovor s ním nahral (2004) František Vnuk tak, aby boli spomenuté všetky významné udalosti, ktorých bol arcibiskup protagonistom, účastníkom či svedkom.
Medzinárodný škandál a strápňovanie starostky Z. Aufrichtovej (OKS). V duchu bojového ateizmu zrušila slávnostné uvedenie knihy spomienok nebohého arc. D. Hrušovského
„Po prepísaní nahrávky texty prešli úpravou na knižné vydanie. Arcibiskup pôvodne ani nechcel vydať svedectvo o svojom živote. Súhlasil s tým až oveľa neskôr. Obsahuje 91 kapitol, rovnako, ako sa autor dožil rokov. Mimoriadna kniha vyšla vďaka dobrým ľuďom,“ prezradil jej recenzent Jozef M. Rydlo.
Dominik Hrušovský (1926 – 2016) spomína na svoj život od narodenia v obci Veľká Maňa a vtipne zdôvodňuje, prečo mu dali také meno. Čitateľ sa dozvedá o jeho detstve v Rakúsku cez učenie v základnej a strednej škole, prelomový rok 1938, život pod Maďarmi, o vojnovom období a jeho pôsobení po roku 1945. Už v atmosfére rodiacej sa ľudovej demokracie začal študovať na Teologickej fakulte v Bratislave. Nadaného bohoslovca poslali študovať na Lateránsku univerzitu v Ríme.
Po kňazskej vysviacke (1950) sa do vlasti nevrátil, pre novoetablovaný komunistický režim bol katolícky kňaz persona non grata. V Taliansku, kde prežil väčšinu života, začal pôsobiť v pastorácii. Stal sa profesorom filozofie v seminári vo Viterbe. Neskôr odišiel na Slovenskú katolícku misiu do Paríža až zakotvil v Ríme. Najvýznamnejším pôsobiskom sa stal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, ktorý vybudovali (1963) slovenskí emigranti s cieľom pomáhať Slovákom udržiavať kresťanskú vieru, túžbu po slobode, demokracii a štátnej nezávislosti.
Z redaktora časopisu Hlasy z Ríma a spolupracovníka Vatikánskeho rozhlasu sa stal druhým rektorom tohto ústavu, zodpovedným za pastoračnú starostlivosť o Slovákov v zahraničí. Pápež Ján Pavol II. ho vymenoval (1982) za biskupa pre slovenských katolíkov žijúcich mimo územia Slovenska. Po páde komunistických režimov v strednej a východnej Európe sa stal pomocným biskupom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a kariéru zavŕšil v bieloruskom Minsku (1996 – 2001).
Kniha na 533 stranách vyšla vo vydavateľstve Postscriptum ako 49. zväzok edície Libri Historiae Slovaciae. Jej dokumentárnu hodnotu dopĺňajú rozlúčkové príhovory na arcibiskupovom pohrebe, biografické poznámky osobností, menný register a fotografie.
http://www.teraz.sk/magazin/kniha-d-hrusovskeho-je-aj-dokumentom/383696-clanok.html
Zdravím všetkých,
v stredu 13.3.2019 mala byť prezentácia knihy J.E. arcibiskupa Dominika Hrušovského Roztratených zhromažďovať, čo je jeho životopis. Akcia sa mala pôvodne konať v Zičiho paláci v Bratislave, ale keďže Zuzana Aufrichtová, starostka mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, zakázala prezentáciu knihy – memoárov arcibiskupa Hrušovského v objednaných a dohodnutých priestoroch Zičiho paláci, tak akcia bola presunutá do auly Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Bola to veľmi pekná a vydarená akcia, aula bola plná, záujemcovia stáli aj na chodbe, mne sa chvalabohu ušlo miesto na sedenie.
Konferencier najskôr privítal prítomného arcibiskupa Jana Sokola a biskupa Viliama Judáka (spravodajské služby CIA/MI6/BND/DGSE/Mossad majú šťastie, že tam nebol prítomný ich agent Štefan Hríb, lebo keby Štefan Hríb videl a počul ten potlesk pri privítaní J.E. arcibiskupa Jána Sokola, tak by utrpel infarkt myokardu alebo cievnu mozgovú príhodu, podobne by pochodila luteránska udavačka Eva Kowalská, keby počula potlesk, ktorý zožal prof. Jozef Rydlo), privítal tiež predsedu SAV Pavla Šajgalíka (to by zas dostal infarkt myokardu alebo cievnu mozgovú príhodu riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek, ktorý sa angažovgal pri voľbách predsedu SAV proti nemu). O J.E. arcibiskupovi Hrušovskom referovali cirkevný historik Peter Zubko a biblista Ján Ďurica.
Škoda že ich referáty nie sú dostupné na internete. Samozrejme, že knihu J.E. arcibiskupa Dominika Hrušovského – Roztratených zhromažďovať mám. Aj som ju začal čítať, je to autobiografia J.E. arcibiskupa Hrušovského, ktorá vznikla vďaka Františkovi Vnukovi, Jánovi Košiarovi a Jozefovi Rydlovi, aj tým patrí veľká vďaka..
Na virtuálne cestovanie prikladám Cathedral of Santa Maria de Tarragona. Ako som písal minule, katedrály sú kultúrne dedičstvo, ktoré zanechala katolícka/pravoslávna cirkev budúcim pokoleniam a generáciám. V Tarragone som bol viackrát a vždy som si tam pozrel aj tento nádherný kultúrny skvost. Katedrála je hore na kopci a ide sa tam popri starorímskom amfiteátri. V staroveku bola Tarragona pod latinským názvom Tarraco centrom rímskej provincie Hispania Tarraconensis. Katalánci v Tarragone nie sú takí militantní ako v Barcelone. Želám všetkým šťastnú ruku pri dnešných voľbách prezidenta, aby si tí, čo za neho budú hlasovať/hlasovali a podaktorí z Vás ho ešte aj propagovali, nemuseli „búchať“ hlavou o múr.
Jozef Viskup