Je to veľký paradox existencie, že bez nedokonalosti a zla by tu vlastne žiadna existencia nemohla byť, ba nemohol by tu byť ani humor, lebo podstata vtipu je v tom, že využíva našu nedokonalú informovanosť a chabé chápanie.
Vygraduje vďaka tomu do vtipnej pointy, ktorú často pochopí aj menej vzdelaný človek.
To, že múdrosť, vzdelanie a skúsenosť nie sú zárukou rozumného prístupu k životu, a chápania samozrejmostí, nám dokazuje terajšie predvolebné politické „zmagorenie“, aby som to pekne nazval. Po tisíckach rokov zlých a konkrétnych skúseností ľudia nevedia a nechcú pochopiť, že nie politika, ale dobrota srdca, pevná viera a statočný charakter tvoria históriu, prítomnosť aj budúcnosť.
Píšem väčšinou stručne, hoci mám toho na srdci aj v hlave oveľa viac. Chcem totiž čo najmenej ľudí čo najmenej uraziť a znevážiť. Pretože „Božie slovo je ostrejšie ako každý dvojsečný meč.“/Žid. 4, 12 a Izaiáš 49, 2/
Vždy, keď sa viera v Boha začne spájať s politikou, vedie to k zhlúpnutiu jednotlivcov aj národa a k nevyhnutnej katastrofe, alebo aspoň ku značným škodám a zbytočnému trápeniu. Je to naznačené už v 5. knihe Mojžišovej v hlave 28, kde nachádzame v protiklade takzvané žehnajúce a preklínajúce verše.
Toto sa ťahá cez múdroslovné knihy a prorokov a vygraduje to v evanjeliu Ježiša Krista. Preto si nielen neustále myslím, ale aj hovorím a píšem, že jeho prijatie je nevyhnutné aj pre predstaviteľov a hýbateľov jeho vlastného národa.
Vo vygradovanej miere sú politika a viera prepojené v islame. Trochu som čítal zásady šaríe a minimálne polovica je o tom, ako treba káfirom, to jest neveriacim, robiť napriek a zle. Napriek rešpektu k Ježišovi a Márii, ktoré v Koráne nachádzame, má teda islam ďaleko ku skutočnej úcte k nim…
Zlo a bieda, alebo zlá, biedy a nedokonalosti sú teda iste nevyhnutné, ale Boh nám nielen celými dejinami, ale aj vlastným príbehom v osobe Ježiša Krista dáva poučenie, čo sa dá a čo nedá robiť a nakoľko je dobré bezpodmienečne odpúšťať a neuveriteľne trpezlivo čakať a nie vyháňať čerta diablom.
Sledujeme teraz, v období rozmachu vedy, civilizovanosti a blahobytu, nakoľko to evidentné dobro a úspechy môžu ľudstvo a ľudskosť degradovať a degenerovať. Vytráca sa spolupráca, solidarita a láska, pretože každý si vystačí sám pre seba a je spokojný s vlastným, často virtuálnym, piesočkom, ktorý ho jedine zaujíma.
Isteže to nie je cesta ani pre jednotlivcov, ani pre národy, ani pre ľudstvo a tento štýl života by nás iste neviedol k dôstojnému zakončeniu dejín, k bodu Omega, ktorý by znamenal objektívny a pevný, hoci aj milosrdný súd nad ľuďmi a ich občas aj nezavinenými hlúposťami, ktoré počas osobnej i svetovej histórie stihli a dokázali napáchať.
Vlado Gregor