Posledné číslo Katolíckych novín venuje niekoľko príspevkov učiteľom dejinám pedagogiky na Slovensku.
Tematicky by tam patrila aj krátka spomienka na zakladateľov a priekopníkov katolíckej pedagogiky na Slovensku, ako bol napríklad Juraj Páleš, Martin Čulen, Juraj Slota a ďalší. Najmä Juraj Slota, ktorý bol nielen spoluzakladateľom SSV, jeho prvým správcom a redaktorom Katolíckych novín, ale vydavateľom prvého pedagogického časopisu Slovenský národný učiteľ. A okrem toho, v týchto dňoch uplynulo 200 rokov od jeho narodenia. Je teda na mieste pripomenúť náš dlh tomuto zaslúžilému a obetavému pracovníkovi na :národa roli dedičnej.“ (red.)
Pred 200 rokmi sa narodil Juraj Slota, prvý správca SSV (1870-1882) a redaktor Katolíckych novín (1870-1878)
Básnik Ján Hollý potešoval národných buditeľov v ich neľahkej práci, aby vytrvali a neklesali. Uisťoval ich, že nielen súčasné pokolenie ale ešte viac budúce generácie si s úctou ocenia ich prácu a s vďačnosťou si budú pripomínať ich nehynúce zásluhy. Takto rapsodizuje o jednom z týchto obetavých ľudomilov pri jeho životnom jubileu:
„Kolko je, kolko potom verných až nalezne Slovákov
tolko mu pomníkov bude stáť v srdcí jejich.
Skôr sa Hron ku Holám, skôr bludný Váh sa ku Tatrám
obráti a chytrým poplyne spatky tokom,
než jeho zo vďačnej povychádza meno pamiatky
a slávne zneť o ňom prestane chvály spev. (Ján Hollý, Žalospev 10)
So žiaľom je nám treba priznať, že táto uisťujúca predpoveď Jána Hollého je v súčasnosti oveľa častejšie výnimkou než pravidlom. Príliš skoro a príliš rýchlo zabúdame na našich „pracovníkov na národa roli dedičnej“, ktorí sa doslova zodrali v nezištnej práci za národ, za jeho duchovné a hmotné povznesenie. Takýmto zabudnutým velikánom je aj Juraj Slota, ktorý sa narodil 24. marca 1819, teda pred 200 rokmi. Koľko našich študentov a inteligentov by vedelo povedať, kto bol, čo vykonal a prečo si zaslúžil, aby sa na neho nezabúdalo? Okrúhle výročie jeho narodenia je vhodnou príležitosťou oživiť spomienku na túto významnú postavu našej minulosti.
Narodil sa v Rajci 24. marca 1819. Keď mal 11 mesiacov zomrel mu otec. Vyrastal pod starostlivosťou matky-vdovy, ktorá mu od malička vštepovala lásku k Bohu a k ľudu, z ktorého vyšiel. Pretože už v základnej škole prejavoval neobyčajné nadanie, rodina ho vypravila do Žiliny, pokračovať v štúdiách na františkánskom gymnáziu. Odtiaľ po dvoch – aby sa zdokonalil v maďarčine – prešiel na gymnázium v Bratislave. V roku 1831, keď bol v III. triede gymnázia, zomrela mu matka. Štúdium musel prerušiť a jeho príbuzní mu našli miesto sadzačského učňa v Pešti. Po roku sa mu však podarilo vrátiť sa do školských lavíc a pokračoval v prerušenom stredoškolskom vzdelávaní na gymnáziu v Gyöngyösi. Tu si zarábal na živobytie doučovaním slabších spolužiakov.
V 1836 sa vrátil do Žiliny, kde v roku 1838 maturoval. Po maturite vstúpil do biskupského seminára v Brne. Kňazskú vysviacku prijal v júni 1842 a takmer 10 rokov pôsobil ako kňaz v Brnenskej diecéze. Najprv bol kaplánom v Moutěniciach pri Brne a od r. 1845 v Šaraticiach (asi 15 km južne od Brna). Pri tom však sledoval udalosti na Slovensku, udržiaval styky so slovenskými priateľmi. Bol aj publicisticky činný. Už ako študent prispieval do Moravských národných novín a od roku 1849 aj do slovenských časopisov. Z tohto obdobia pochádza aj jeho prvé knižne dielo Zrcadlo maličkých (Brno 1844), zbierka nenáročných veršíkov nábožensko-náučnej poézie pre deti.
Významný obrat v jeho živote nastal v roku 1851, ho biskup Štefan Moyses pozval, aby prišiel do Banskej Bystrice a zaujal miesto profesora na tamojšom katolíckom gymnáziu.
Porevolučné obdobie 1849-1867 bolo na Slovensku pomerne rušné. Spisovateľ Konštantín Čulen nazval tento úsek našej histórie „roky slovenských nádejí a sklamaní“. Nádejí v tom, že sľubný pokrok sa urobil na poli slovenského školstva, úspešne bol zavŕšený zápas o spisovnú slovenčinu, slovenské slovo sa šírilo prostredníctvom nových časopisov a kníh, vznikli slovenské stredné školy – gymnáziá – v Banskej Bystrici, Revúcej, Turč. Sv. Martine a v Kláštore pod Znievom, došlo k založeniu Matice slovenskej a Spolku sv. Adalberta (Vojtecha). A sklamaní v tom, že všetky tieto výdobytky – okrem Spolku sv. Vojtecha – padli za obeť násilnej maďarizácie, ktorá nastala po rakúsko-maďarskom vyrovnaní („Ausgleich“) v roku 1867. Slovenské gymnáziá boli zrušené v roku 1874, Matica slovenská o rok neskoršie.
Juraj Slota hral významnú a niekedy až kľúčovú rolu pri všetkých akciách, ktorými naši národní buditelia sa usilovali prebudiť a z biedy pozdvihnúť pospolitý ľud. Ako ich predchodcovia v tomto úsilí, aj oni pokladali vzdelanie za najdôležitejší nástroj ich ľudovýchovnej činnosti. Juraj Slota to veľmi dôrazne vyjadril na Konferencii slovenských poslancov kandidujúcich do uhorského snemu roku 1872:
„Vlasť naša uhorská posaváď k národu slovenskému macošsky sa chovala, menovite čo sa týka vyučovania a vzdelávania. Ľud slovenský od nás zastupovaný väzí v duchovnom otroctve a v egyptskej tme nevedomosti. On klesá na duši a na tele a zanedbávanie dobrého ľudu tohoto a nespravedlivé nakladanie s ním škodí ale i vlasti samej, ono hatí jej rozvoj a rozkvet a zatemňuje jej slávu. Tak je vlasteneckou povinnosťou teda pomáhať ľudu slovenskému vyslobodiť ho z otroctva a tmy duchovnej. Získajme rovného práva jeho jazyku v školách i sieňach úradných. Učiňme, aby slnko osvety a vzdelanosti i jemu svietilo a on zahriať sa mohol na pableskoch jeho. Vymôžme mu k tomu cieľu potrebné školy. S osvetou potom a vzdelanosťou príde k nemu i kráľovstvo hmotného blahobytu; za žobráctvom duchovným pomine i žobráctvo hmotné, lebo osvietené a vzdelané národy bývajú i zámožnými národmi. Čo má jeden národ vo vlasti, to nech požíva i druhý…“ (Slovenské noviny z 30. okt. 1872).
Dnes, keď máme na Slovensku univerzitu alebo detašované univerzitné stredisko takmer v každom väčšom slovenskom meste, je ťažko si predstaviť biedny stav školstva na Slovensku pred 170 rokmi. Slováci na svojom území nemali ani len jednu strednú školu. Usilovali sa o to, ale maďarská vláda im sústavne odopierala prístup k vyššiemu vzdelaniu. Situácia sa zmenila po porážke Maďarov v roku 1849, keď viedenská vláda začala prejavovať určitú náklonnosť voči nemaďarským národnostiam v Uhorsku. V období tzv. Bachovho absolutizmu ministrom školstva a usmerňovateľom školskej politiky bol barón Leo Thun. V zákone, ktorého bol autorom (tzv. Thunov patent), sa povoľovalo zakladanie súkromných stredných škôl, v ktorých vyučovaciu reč určovali zakladatelia, prípadne patronát.
Táto klauzula umožnila novému biskupovi v Banskej Bystrici Štefanovi Moysesovi poslovenčiť tamojšie katolícke gymnázium. Ale aj taká jednoduchá vec, ako bolo postupné zavádzanie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na biskupskom gymnáziu v Banskej Bystrici, sa mohlo uskutočniť iba cez veľké prekážky a pomaly. Maďarskí profesori odmietli na gymnáziu pôsobiť. Našťastie okresným školským inšpektorom v tom čase bol slovenský kňaz Dr. Jozef Kozáček, ktorý zariadil, že minister Thun poslal do Bystrice českých profesorov. Súčasne biskup Moyses získal pre gymnázium niekoľkých slovenských pedagógov, takže od roku 1852 sa tam vyučovalo už v slovenčine. Profesorský zbor pozostával z 11 Čechov (medzi nimi aj Václav Vlček, otec Jaroslava Vlčka) a štyroch Slovákov: jubilant Juraj Slota, Martin Čulen (ktorý sa v roku 1862 stal riaditeľom gymnázia), Ján Gotčár a Ján Gerometta. Juraj Slota a jeho priateľ Michal Chrástek sa v tomto čase stávajú najbližšími spolupracovníkmi biskupa Moysesa.
Bohužiaľ, slovenský ráz banskobystrického gymnázia sa podarilo udržať iba krátko a ku koncu Moysesovho života (v roku 1867) prešlo opäť do maďarských rúk. Ale jeho duch nezanikol a riaditeľ Martin Čulen – opäť za výdatnej pomoci Františka Sasinka, Juraja Slotu a Jána Gotčára – úspešne dosiahol súhlas k vybudovaniu katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Tu sa pokračovalo v prerušenej národnej tradícii. Vyučovanie sa začalo v jeseni 1869 a oficiálnym pomenovaním ústavu bolo Samostatné katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom.
Na bansko-bytrickom gymnáziu Slota vyučoval náboženstvo, slovenčinu a latinčinu. Popri pedagogickej práci vykonával aj pastoračnú a ľudovýchovnú prácu. Medzi iným založil aj Banskobystrický hudobný spolok a bol kazateľom v chráme sv. Františka Xaverského. V roku 1860 začal vydávať dvojtýždenník Slovenský národný učiteľ. Časopis bol určený pre učiteľov základných škôl a prinášal užitočné pedagogické príspevky v národnom duchu, ako aj všeobecné organizačné informácie.
Veľmi významnú rolu zohral aj pri oživení cyrilo-metodskej úcty medzi Slovákmi. Od roku 1853 spolupracoval s Moysesom na príprave celoslovanských cyrilometodských osláv, ktoré sa mali konať v roku 1865 pri príležitosti tisícročia príchodu našich vierozvestcov na územie Veľkej Moravy. Rozoslali obežník do všetkých farností, v ktorom vyzývali kňazov: „Napomínajte a učte ľud v kázňach, aby ďakoval Bohu za dobrodenia, ktorých službou Cyrila a Metoda dostalo sa celej cirkvi Kristovej, krajine uhorskej a konečne i celému národu slavianskemu.“ Bohužiaľ, okrem spišského biskupa Ladislava Zábojského, ostatní biskupi slovenských diecéz neboli rovnako nadšení. A preto oslavy u nás nevyzneli tak mohutne, ako napríklad na Velehrade, v Záhrebe, v Gniezdne a v Poznani.
Cyrilometodskú úctu horlivo šíril aj Ján Palárik, ktorý v roku 1850 začal vydávať časopis Cyrill a Metod, katolícke noviny pre Cirkev, školu a literatúru. V roku 1852, keď sa Palárik dostal do sporu s cirkevnou vrchnosťou a musel sa redaktorstva vzdať, ujal sa vydávania časopisu Juraj Slota a redigoval ho až do roku 1856. Pod jeho redakciou časopis konal záslužnú ľudovýchovnú činnosť. Neznámy súčasný pozorovateľ takto hodnotil význam tohto periodika, ktorý – ako o tom svedčí jeho názov – bol predchodcom dnešných Katolíckych novín: „Národ bez spisovateľov je telo bez rúk… K spisovateľným potrebám náleží v prvom rade časopis cirkevný, lebo začiatok múdrosti je bázeň Božia a len vzdelanosť s mravnosťou, viera s umením právom názov osvety nosí. Čo sa ale týče tohoto, buď Bohu chvála, Slovensko naše je opatrené časopisom nosiacim tie sladké mená Cyrila a Metoda, ktorí niekedy s apoštolskou horlivosťou vo vlasti Veľkomoravskej zasadili ten strom kresťanstva, pod ktorého ratolesťami chodíme v svetle evanjelia. Kto by chcel zapierať potrebu časopisu tohoto, musel by byť načisto nevedomí vo svete…”
Hodno zaznamenať, že v jubilejnom roku 1863 Juraj Slota zorganizoval národnú púť na Velehrad, kde predniesol vzletnú a dojímavú kázeň. (Ďalšiu cyrilometodskú púť, tentokrát do Ríma, viedol Slota v lete v roku 1881. Pútnici sledovali kroky sv. bratov v Ríme a v bazilike sv. Klementa, kde je pochovaný sv. Cyril, sa konala slávnostná bohoslužba. Kázeň, ktorou pri tejto príležitosti Slota oslovil slovenských pútnikov, vyšla v podobe malej brožúrky pod názvom: Kázeň v Ríme v chráme sv. Klementa 1881, júl 4.)
Priebeh oslavách cyrilometodského jubilea nevyznel tak okázalo, ako to jeho pripravovatelia očakávali, ale aj napriek tomu ostalo po ňom niekoľko vzácnych pamiatok. Jednou z nich je hudobná skladba Staroslovenský Otčenáš, ktorú zložil bohoslovec bansko-bystrického seminára Ján L. Bella a ktorá sa po prvýkrát spievala na jubilejných oslavách v Banskej Bystrici, kde hlavným celebrantom bol biskup Moyses. Ďalšou pamiatkou je veľkolepý obraz našich vierozvestcov, ktorý namaľoval Jozef B. Klemens, profesor kreslenia na gymnáziu v Banskej Bystrici. V neďalekých Selciach bol ich pamiatke zasvätený kostol, ktorý bol prvým a dlho jediným chrámom tohto druhu na Slovensku.
Najcennejšou pamiatkou cyrilometodského jubilea sú však dve organizácie, ktoré v živote národa zohrali veľkú a nezastupiteľnú úlohu. Prvou organizáciou bola Matica slovenská ktorá – ako to pri jej zakladaní výslovne žiadal zaznamenať Jozef M. Hurban – bola založená „v tisícročnú pamiatku pokresťanenia Slovákov a zavedenia slovenskej písomnosti.“ Druhou organizáciou bol Spolok sv. Cyrila a Metoda, ktorý však mohol vzniknúť až o sedem rokov neskoršie pod menom Spolok sv. Adalberta (Vojtecha).
Juraj Slota bol medzi spoluzakladateľmi Matice a bol zvolený za člena výboru. Patril k jej najusilovnejším pracovníkom. V roku 1866 valné zhromaždenie Matice rozhodlo vyslať v novembri 1866 do Záhrebu deputáciu na oslavu 300-ročnej pamiatky Mikuláša Šubiča Zrínskeho, chorvátskeho národného hrdinu v bojoch proti Turkom. Deputáciu tvorili: Jozef M. Hurban a Juraj Slota. V Záhrebe obaja rokovali počas týchto jubilejných slávností s chorvátskymi predstaviteľmi národného a kultúrneho života. V Pešťbudínskych vedomostiach (ročník VII, 1867), Juraj Slota podrobne opisuje priebeh týchto osláv („Pamiatka tristoročnice Mikuláša Šubiča Zrinského odbavovaná v Záhrebe dňa 24.-26. novembra 1866“)
Dňa 12. decembra 1861 slovenskou národná deputácia vedená bansko-bystrickým biskupom Štefanom Moysesom odovzdala vo Viedni cisárovi Františkovi Jozefovi Prosbopis slovenského národa („memorandum“). Pod Prosbopis sa podpísali 49 „cisársko-kráľovského apoštolského veličenstva verne poslušní poddaní slovenského národa“. Nechýbal medzi nimi ani „Juraj Slota, farár v Tužine, redaktor Slovenského národného učiteľa“.
Založenie a prvé roky činnosti Spolku sv. Vojtecha sú tiež výrazne poznačené aktívnou účasťou Juraja Slotu. Dá sa povedať, že popri Radlinskom Slota patril k najzaslúžilejším pracovníkom Spolku.
Ako sa spomína vyššie, tento Spolok mal vzniknúť v roku 1863. Jeho hlavným iniciátorom bol Andrej Radlinský. Bohužiaľ, jeho úsilie sa stretalo s nepochopením tak štátnej ako aj cirkevnej vrchnosti. Obyčajne ho odbavili odpoveďou, že pre takéto účely už v Uhorsku jestvuje Spolok sv. Štefana. Ale Radlinský a jeho spolupracovníci, ako Slota, Chrástek, Sasinek a ďalší, sa nevzdali svojho predsavzatia ani po mnohých neúspechoch a sklamaniach. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v 1867 sa už zdalo, že je koniec ich nádejám. A práve vtedy im Prozreteľnosť dožičila skromného víťazstva.
V 1867 sa stal ostrihomským arcibiskupom Ján Šimor. Na rozdiel od svojho predchodcu J. Scitovského, Šimor nebol slovenského pôvodu, ale mal k Slovákom vrelý vzťah. Počas svojich štúdií na Pazmaneu vo Viedni sa spriatelil s viacerými slovenskými bohoslovcami a z úcty k ním sa naučil aj po slovensky. Tieto sympatie prejavoval aj ako ostrihomský arcibiskup-prímas. V tejto funkcii nemohol síce urobiť, čo by bol chcel, ale možno o ňom povedať, že Slovákom nikdy úmyselne neškodil.
Krátko po jeho nastúpení na arcibiskupský prestol sa konali v Uhorsku všeobecné voľby. Andrej Radlinský vystupoval v nich ako slovenský kandidát v skalickom volebnom okrese, Slota v prievidzkom. Počas predvolebnej kampane, vo februári 1869, maďarský náboženský časopis Magyar Allam veľmi hrubo a lživo napadol Radlinského. Radlinský hľadal zadosťučinenie pred súdom a nebolo ani najmenších pochýb, že proces (ktorý sa mal konať 15. novembra 1869) vyhrá. Cirkevná vrchnosť sa obávala verejného škandálu a preto navrhla Radlinskému mimosúdne pokonanie. Radlinský súhlasil so stiahnutím obžaloby, ak mu cirkevná vrchnosť povolí založenie Spolku sv. Cyrila a Metoda. Ostrihomský arcibiskupský úrad jeho podmienku prijal s dvomi výhradami: 1. aby sa pozmenil názov spolku a 2. aby jeho stanovy vypracoval výbor, v ktorom budú zastúpení aj predstavitelia cirkevnej hierarchie.
Stanovy boli veľmi rýchlo hotové a dostali cirkevné schválenie 14. decembra 1869. Uhorské ministerstvo školstva a osvety ich schválilo 8. júla 1870. Podľa stanov spolok „bol pomenovaný po sv. Adalbertovi (Vojtechovi), patrónovi krajiny uhorskej a ostrihomského arcibiskupstva“ a jeho cieľom bolo „rozširovanie nábožensko-mravnej vzdelanosti a katolíckeho ducha u veriaceho ľudu slovenského a pozdvihnutie i zveľadenie národných škôl katolíckych.“ Tento cieľ chce dosiahnuť „vydávaním dobrých nábožensko-mravných katolíckych a iných v katolíckom duchu písaných kníh slovenských.“
Zakladajúce valné zhromaždenie Spolku sv. Adalberta (Vojtecha) sa konalo 14. septembra 1870 v Trnave. Bol to ozaj veľký sviatok slovenských katolíkov. Juraj Slota vo svojom prejave označil založenie Spolku za „najväčší deň v dejinách slovenských katolíkov od príchodu sv. Cyrila a Metoda.“
Valné zhromaždenie zvolilo za doživotného čestného predsedu A. Radlinského. Za správcu bol zvolený Juraj Slotta („dekan, okresný škôldozorca, farár tužinský v biskupstve banskobystrickom“), za podpredsedu Štefan Závodník, za pokladníka Ján Juriga, za učtovníka Ján Palárik, za tajomníka Pavol Novák.
V zápisnici z valného zhromaždenia čítame: „P. Juraj Slota navrhuje zostavenie troch odborov a síce: a) pre Sväté Písmo a životopisy svätých, b) pre všeobecný slovenský kancionál; c) pre knihy školské. Návrh tento dôkladne a s najväčším dôrazom odôvodnený prijíma zhromaždenie s potešením a poveruje výbor s jeho prevedením“.
Bohužiaľ, v podmienkach, v ktorých Spolok mohol vyvíjať svoju činnosť, sa tieto zámery uskutočňovali veľmi pomaly: Jednotný katolícky spevník vyšiel až v r. 1936 a preklad Sv. Písma bol dokončený až v rokoch päťdesiatych.
Ako správca Spolku sv. Adalberta (Vojtecha) Slota vyvíjal opravdu obdivuhodnú činnosť. Bol redaktorom Katolíckych novín (ktoré boli v určitom zmysle slova pokračovaním časopisu Cyrill a Metod) zároveň vydával kalendár Pútnik svätovojtešský. Hoci správcom Spolku sv. Vojtecha bol až do svojej smrti, pokročilý vek mu diktoval spomaliť pracovné tempo. Redaktorskú prácu prestal vykonávať v roku 1878 a ešte predtým prestal vydávať časopis Slovenský národný učiteľ.
V roku 1879 bol Slota preložený z Tužiny do Voderadov (dnes Drahovce). Zomrel 4. októbra 1882 a je pochovaný na cintoríne v Drahovciach.
(Uverejnené v dvojtýždenníku Kultúra, č. 7/2018)
František Vnuk