V slovenskej spoločnosti sa nanovo oživuje fenomén menšieho a väčšieho zla. Ako za komunizmu.
Vtedy bolo znakom pocitu bezmocnosti pred možnosťou komunistickej ideológie zničiť jednotlivca. Volilo sa menšie zlo, aby sa prežilo vôbec. Obnovuje sa znova totalita?.
Aj za totality sa odovzdávali hodnoty a toto povedomie v rodinných líniách. Plánom na zničenie rodiny, rodovou ideológiou, v súčasnosti sa totalita akoby poučila z minulosti. Po páde totality, sa začalo s obnovou spoločnosti v línii kresťanstva. Napríklad relácia Slovo do týždňa, ktorú viedol A. Hlinka, salezián. Ale táto obnova bola nedokončená a vystriedaná salámovou technikou za diktatúru relativizmu. Dôverčivosť a naivita kresťanov k tomu napomohla.
Známy salezián A. Hlinka v jednom zo svojich príhovorov, pod názvom Slovo do týždňa, píše, že keby človek nebol schopný pravdy, tak by nikto z nás nevedel o čom je reč, keď sa povie toto je pravda. Ba ani toto slovo by sme nepoznali. V každodennom živote, nášho rodinného života, alebo práce, alebo v živote rozličných spoločenstiev, kultúre môžeme pozorovať, že existuje povedomie o pravde.
Ďalej píše, že ponecháme na akademickú diskusiu čo je pravda, akademickým kruhom, napríklad filozofom. Veď je to minimálne 4.000 ročná téma. Píše, že všetkým ostatným postačí bezprostredná skúsenosť možnosti poznať, osvojiť si pravdu, zažiť jej požehnanie, obetovať sa za pravdu. Vydať svedectvo tomu, kto povedal…“ na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“.
Z Evanjelia môžeme vypozorovať, že to bol minimálne Pilát, ktorý chcel Krista Pána zachrániť menším zlom. Nechať ho zbičovať a poslať preč. Ale Kristus s Pilátom nevyjednával. Menšie zlo vyvoláva sebaklam, že je vlastne prejavom dobra. Dotyčný si povie, mohol som byť aj horší.
Počul som rozprávať tých čo v bývalom režime striehli na iných, ktorí chodili do kostolov. Že oni klamali komunistickú stranu. Ako menšie zlo. Ale o jednom z nich som sa dozvedel, že vlastnú príbuznú bol ochotný udať a musel ju varovať iný člen strany.
Menšie zlo je popieranie pravdy. Iné pokušenie bolo podsunuté Kristu Pánovi otázkou či treba platiť cisárovi daň. Ale ani tu sa im ho nepodarilo nachytať na „menšie“ zlo. Odpoveď bola jasná.
Povieme si je pravda, že dieťa potrebuje obidvoch rodičov. Je pravda, že sú muži a ženy. Je pravda, že robotník je hoden svojej mzdy. Je pravda, že prácu potrebujeme aby sme sa mohli uživiť. Je pravda, že každý z nás potrebuje dôvernosť, intimitu, nebyť iba vecou medzi inými vecami. Je pravdou, že národ potrebuje štát. Je pravdou, že národ musí bojovať proti zlám individualizmu, ktorý zrušil vzťah medzi slobodou a zodpovednosťou a proti zlám kolektivizmu, ktorý neumožňuje osobnú zodpovednosť. Tak nejak to formoval sv. Ján Pavol II. A mnoho iných právd.
V súčasnosti je spoločnosť v kríze, preto pozorujeme, že tieto každodenné pravdy sa spochybňujú tou mierou ako sa oslabuje kresťanstvo a prestávajú chrániť. Platiť. Sú sústavne narúšané.
A ak sa tak deje, mali by nastúpiť postoje nesúhlasu.
Nie iba tých ktorí boli vylúčení z pravdy, napríklad tým, že im nevyplatili mzdu. Vyhodili z práce. Poškodili ich pre kresťanské postoje. Ale postoj vyjadrený autoritami, napríklad verejnými činiteľmi, mravnou tlačou, ktorá chce byť závislá od etiky. Cirkvou, umením, vedou, ale hlavne by sa mal aktualizovať konsenzus celej spoločnosti, spoločnosti ktorá by mala dať najavo, že sa v zásadne porušilo to na čom je konsenzus.
Pochody za život nie sú truc prejavmi, ako by sa to chcelo podsunúť, ale prejavom obrany na kresťanstve založených konsenzoch spoločnosti.
Konsenzus o tom čo vieme v kultúre, v jej formách onačiť v najvšeobecnejšej miere čo je pravda. A obrana toto na Slovensku chýbala od roku 1989. V mene akejsi tolerancie, či korektnosti voči silám, ktoré sú zásadne nepriateľské voči kresťanstvu. A tak prestala ostražitosť pred bludom, ktorý by sa mal nenávidieť, hoci bludára treba napomenúť v láske. Konzervatívne, kresťanské strany tu zlyhali. Zo zdrojov sociálnych encyklík mali pripomienkovať nízku kultúru ktorou sa kapitalizmus na Slovensku prejavoval. Skoro sa podarila koexistencia bludu a pravdy. Všetky negatívne javy, najmä politika a etiku obchádzajúca tlač, zdôvodňovali dočasnosť týchto negatívnych javov. Že toto musí byť, aby zajtra bol raj na zemi. A to bolo zle.
Potom sa zabudlo na pravdu. Jej zrozumiteľnú každodennú podobu. Ktokoľvek z nej mohol byť vylúčený. A nespočetné zástupy ľudí z nej boli vylúčené. Preto tá frustrácia v spoločnosti.
A túžba ísť za pohladením na koniec sveta. A tak prichádzajú falošní proroci, aj v podobe kandidatúr do dôležitých civilizačných pozícii spoločnosti, podchytia túto frustráciu a zdeformujú oprávnené potreby ľudí a zabudujú ich nanovo do svojich bludných programov. Potom sme svedkami, že kresťania, ktorí si hovoria „demokrati“, volia týchto ľudí, ktorí majú evidentne iný svetonázor ako oni. A do toho rozviklaného stavu okolo pravdy, prichádza diktatúra relativizmu, ktorá tvrdí, že nie je pravda, že je muž a žena, že nie je pravda, že dieťa potrebuje obidvoch rodičov. Nie je pravda, že národ potrebuje štát.
Ak hoci kto volí niekoho o ktorého názore vie, že nie je správny, tak dotyčný popiera pravdu. To nie je o menšom zle, ale o rezignácii na pravdu.
Ak sa definuje pre kresťanskú časť spoločnosti, v danej historickej chvíli, ako hlavný problém odmietnutie rodovej ideológie, ale podporí sa pritom vo voľbách kandidát, ktorý je za fenomény rodovej ideológie, to je to čo sa označuje ísť proti poznanej pravde. Čo toto znamená?Určite je to znak krízy kresťanskej osobnosti. Dokonca funkcionári KDH v jednom meste povzbudzovali voliť kandidáta s opačným svetonázorom.
Pritom v tom historickom momente sa mala podporiť pravda ktorá pre aktuálne podmienky bola vyjadrená. Pravda to neznamená, že v budúcnosti nebude treba hľadať konsenzus v iných témach, ktoré určite prídu. A znova to bude o pravde. Konsenzus sa v spoločnosti môže tvoriť ťažko, (píšu v jednej štúdii dvaja poľský ekonómovia, F. Piontek a B. Pionteková), ale mal by mať strážcov.
Kedysi tu bola v spoločnosti vrstva, ktorej sa hovorilo “ inteligencia“. Taký bol A. Hlinka, Śtúrovci, či Štefánik, alebo aj iní. Táto vrstva bola rozbitá.
Emigráciami 1945, 1948, po roku 1968, diktatúrou relativizmu po roku 1989. Ale stále sa chce revitalizovať. Snažme sa zapojiť, každý na svojom mieste.
Bráňme preto politické oblasti života, ako rodinu, iné formy kultúry, kresťanstvo všade tam, kde ho chce pohltiť zlá politika ktorá narúša na kresťanstve založený konsenzus všeobecného povedomia čo je pravda.
Stanislav Hvozdík