Tento príbeh píšem na naliehanie svojich priateľov. Volám sa Mildred Honor. Som bývalá učiteľka hudby na základnej škole v Des Moines v štáte Iowa.
Vždy som si privyrábala výučbou hry na klavír. Robila som to tak cez 30 rokov.
Počas týchto rokov som zistila, že deti majú mnoho úrovní muzikálního talentu. Hoci som sa nikdy nestretla so zázračným dieťaťom, učila som niekoľko veľmi talentovaných študentov. Mala som ale aj žiakov, ktorým muzikálny nadanie úplne chýbalo. Jedným z takýchto žiakov bol Robby. Bolo mu 11 rokov, keď ho jeho matka (samoživiteľka) priviedla na jeho prvú hodinu klavíru.
Mám radšej, keď študenti (najmä chlapci) začínajú v mladšom veku, čo som tiež vysvetlila Robbymu. Ale Robby mi povedal, že to bol odjakživa sen jeho matky počuť ho hrať na klavír. A tak som ho prijala. Na konci každej hodiny, ktorú sme mali každý týždeň, vždy hovoril: „Mamička si ma raz príde vypočuť.“ Mne to ale pripadalo beznádejné, pretože on jednoducho nemal žiadne vrodené nadanie. Jeho matku som poznala len z videnia, keď priviezla Robbyho alebo keď na neho čakala vo svojom starom aute. Vždy zamávala, usmiala sa, ale nikdy neprišla dovnútra. Potom jedného dňa Robby prestal na hodiny dochádzať.
Chcela som mu zavolať, ale usúdila som, že sa kvôli nedostatku talentu rozhodol venovať niečomu inému. Bola som aj rada, že prestal chodiť. Bol pre moju výučbu zlou reklamou! Za niekoľko týždňov potom som poslala študentom pozvánku na recitál. Na moje prekvapenie ma Robby (ktorý dostal pozvánku) požiadal, či by sa mohol recitálu zúčastniť. Povedala som mu, že recitál je len pre študentov a keďže on odišiel, nemôže sa ho zúčastniť. Povedal mi, že jeho matka bola chorá a nemohla ho na hodiny klavíru voziť, ale on že po celý ten čas poctivo cvičil. „Prosím, slečna Honor, ja jednoducho musím hrať,“ naliehal.
Neviem, čo ma viedlo k tomu, že som mu dovolila na recitálu vystúpiť – možno to bola jeho neústupnosť, alebo možno mi niečo vnútri hovorilo, že to bude v poriadku. Nadišiel večer recitálu a telocvičňa strednej školy bola plná rodičov, príbuzných a priateľov. Zaradila som Robbyho na koniec programu, tesne pred svoje vystúpenie, kedy som mala poďakovať všetkým študentom a zahrať záverečnú skladbu. Hovorila som si, že ak by to nejako pokazil, bude to až na konci programu a ja svojím záverečným vystúpením budem môcť zachrániť jeho zlý výkon. Recitál prebehol hladko. Bolo vidieť, že sa naň študenti pripravovali.
Potom prišiel na pódium Robby. Mal pokrčené šaty a jeho vlasy vyzerali ako by si ich učesal kuchynským šľahačom. „Prečo nebol oblečený ako ostatní študenti?“ pomyslela som si. „Prečo mu matka pre tento výnimočný večer aspoň neučesala vlasy?“ Robby si odsunul stoličku a ja som bola prekvapená, keď oznámil, že bude hrať Mozartov Koncert č. 21 C-dur.
To, čo som potom počula, ma vyviedlo z miery. Jeho prsty sa zľahka pohybovali po klávesoch, dokonca po nich šikovne tancovali. Prechádzal z pianissima do fortissima, z allegra to virtuóza; jeho suspendované akordy, ktoré interpretácia Mozarta vyžadovala, boli úžasné! Nikdy som nepočula niekoho v jeho veku tak dobre zahrať Mozarta.
Po šiesť a pol minúte skončil veľkým crescendo a všetci vstali a zúrivo tlieskali! Ohromená a v slzách som vybehla na pódium a vo veľkej radosti som Robbyho objala. „Robby, nikdy som ťa nepočula takto hrať, ako si to dokázal?“ Robby to vysvetlil do mikrofónu: „Viete, slečna Honor, pamätáte si, ako som vám hovoril, že moja mamička je chorá? Mala rakovinu a dnes ráno zomrela. A viete. Ona sa narodila hluchá a dnes večer to bolo vôbec prvýkrát, čo ma počula hrať. A ja som chcel, aby to bolo výnimočné. “ Ten večer nezostalo v sále jediné oko suché. Keď ľudia zo sociálnej služby odvádzali Robbyho z pódia, aby ho umiestnili do Fosterovho ústavu, všimla som si, že aj ich oči boli červené a opuchnuté.
Uvedomila som si, o koľko sa môj život obohatil tým, že som prijala Robbyho za svojho žiaka. Nie, nikdy som neučila zázračné dieťa, ale tento večer som sa ja stala zázračným študentom Robbyho. On bol učiteľom a ja som bola žiačkou, pretože ma naučil, čo je to vytrvalosť, láska k matke a dôvera v seba samého. A možno tiež to, ako niekomu dôverovať a vsadiť na niekoho, aj keď neviete prečo. O niekoľko rokov neskôr prišiel Robby o život pri nezmyselnom bombovom útoku Alfreda P. v Murray Federal Building v Oklahoma City v apríli 1995.
Pripravil A. Čulen