Nemali by sme sa prostredníctvom misionárov snažiť vnucovať svoju vieru iným ľuďom. Naším pravidlom by malo byť: ži a nechaj žiť.
Správne a dobre, ale toto Ježiš neučil, hoci sa takáto tolerancia v dnešnej spoločnosti prezentuje ako najvyššie dobro. Ježiš povedal svojim apoštolom, aby sa každý dal do služieb pravdy: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Toto je známe ako misijné poslanie. Prikázal svojim nasledovníkom, aby prostredníctvom obrátenia a krstu premieňali ostatných na kresťanov. Všetci musíme evanjelizovať. Evanjelizáciou musíme prinášať pravdy kresťanskej viery tým, ktorí ju ešte neprijali, alebo ju prijali iba čiastočne. Touto činnosťou nikomu nič nevnucujeme. Nemôžeme ľudí donútiť, aby verili. Áno, môžeme ich donútiť, aby sa správali tak, akoby verili, ale nemôžeme ich donútiť veriť. A iba správanie sa neráta. Toto Kristus nechcel. Chcel a stále chce slobodné prijatie svojho spásneho posolstva.
Glosa o mučeníkovi „svätom Vlažnom“ z Laodicey
Katolícku misijnú činnosť treba chápať ako skutok milosrdenstva. Prostredníctvom nej sa nekresťania a iní kresťania učia pravdy o spáse. Dozvedajú sa, že Katolícku cirkev založil Kristus, ktorý je strážcom sviatostí, čo sú základné prostriedky na získanie milosti potrebnej na spásu. „Ži a nechaj žiť“ je príliž nízkym ideálom. Často sa to obmedzuje iba na otázku : „Čo som ja strážca svojho brata?“ (Gen 4, 9). V duchovnej oblasti, rovnako, ako aj v materiálnej, sme skutočne „strážcovia brata“.
Katolíci, ktorí sú v pokušení myslieť si, že by mali tolerovať každú vieru, a ktorí sa od evanjelizácie odťahujú, možno by si mali prečítať nasledujúcu „hagiografickú glosu“, napísanú spisovateľkou Dorothy Saysersovou (1893-1957). Prvý raz sa objavila v časopise Punch roku 1954. Glosa je o mučeníkovi „svätom Vlažnom“ z Laodicey:
Svätý Vlažný bol zmierovacím sudcom v meste Laodicea počas vlády cisára Klaudia (vládol v rokoch 41- 54). Bol taký tolerantný, že ponúkal azyl všetkým možným náboženským kultom bez ohľadu na to, aké boli neortodoxné či odpudivé, a na všetky námietky odpovedal: „Vo všetkom je aspoň trocha pravdy.“ Táto jeho liberálnosť mu vyslúžila prímenie Tolerantný. Nakoniec sa dostal do rúk sekty ľudožrútov (ktorým predtým za štátne peniaze dal postaviť rituálnu kuchyňu a pec) a bol so všetkými ceremóniami pripravený na varenie. Zázračným zásahom však voda vôbec nezovrela a keď ho nakoniec podávali, jeho mäso bolo také tuhé a nechutné, že hlavný ľudožrút vypľul nechutné sústo a vyhlásil: „Tolerator non tolerandus!“ (pozri Zjv 3, 16).
Z knihy: Čomu skutočne veria katolíci? (Karl Keating), Redemptoristi 2006
Pripravil: A. Čulen