Nepravda. V roku 1986 vydala Národná konferencia katolíckych biskupov (americká konferencia- pozn. prekl.) usmernenia k svätému prijímaniu.
Tieto usmernenia k svätému prijímaniu. Tieto usmernenia sú vytlačené na zadnej časti obalu mnohých príručiek k svätej omši. Biskupi vyhlásili, že „katolík sa plne zúčastňuje na slávení Eucharistie, keď ide na sväté prijímanie, čím napĺňa Kristov príkaz, aby jedol jeho telo a pil jeho krv. Aby bol prijímajúci správne pripravený prijať telo Kristovo, nemal by si byť vedomý ťažkého hriechu, mal by sa postiť aspoň hodinu a mal by žiť v láske a porozumení s blížnymi. Človek, ktorý spáchal ťažký hriech, musí sa najprv zmieriť s Bohom a s Cirkvou prostredníctvom sviatosti zmierenia. Časté prijímanie sviatosti zmierenia sa odporúča všetkým“.
Mali by sme tu zdôrazňovať dve veci. Predovšetkým aby ste mohli ísť na sväté prijímanie, musíte byť v stave milosti. Ak nie ste, páchate svätokrádež, inými slovami, dopúšťate sa neúcty voči niečomu, čo je posvätné. Svätokrádež je hriech (1 Kor 11, 27). Nehodným prijímaním nielenže nezískate nijakú milosť, spôsobí vám ešte väčšiu duchovnú ujmu- v takom prípade je lepšie ostať ticho v lavici.
Čo je to ťažký hriech?
Ťažký hriech je to isté ako závažný či smrteľný hriech. Takýto hriech označujeme za smrteľný, pretože smrteľne zraňuje dušu tým, že nám odníma milosť posväcujúcu. Človek, ktorý spáchal smrteľný hriech, je vylúčený z neba a hovoríme, že stratil ospravedlnenie. Smrteľným hriechom je aj spáchanie jedného zo siedmych hlavných hriechov (pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť. Najbežnejšími hriechmi z tých, ktoré znemožňujú ísť na sväté prijímanie, sú v našej spoločnosti: potrat, antikoncepcia, smilstvo. Smrteľný hriech je každý hriech, ktorý spĺňa tri podmienky: 1. Týka sa vážnej veci; 2. Páchate ho pri plnom vedomí a súhlasíte s ním; 3. Mali ste čas dostatočne zvážiť jeho závažnosť- na to môže stačiť aj pár sekúnd. Ak nie je splnená niektorá z týchto podmienok, tak buď páchate ľahký hriech, alebo nehrešíte vôbec.
Všimnite si, že biskupi vyzývajú na častú spoveď. Všetci poslední pápeži chodili na spoveď raz za týždeň. Môžeme pokojne povedať, že žili lepšie ako väčšina z nás, čo naznačuje, že sa máme spovedať častejšie, ako je väčšina z nás zvyknutá. Spovedať sa iba raz za rok alebo dokonca ešte menej často sa zdá byť vhodné iba pre tých, ktorí sú takmer neschopní hriechu. V skutočnosti si niektorí ľudia myslia, že sa narodili bez dedičného hriechu a preto nehrešia- iba robia chyby! Alebo sú takí ľahostajní, že proste nemajú dosť energie spáchať niečo horšie.
Ak si pápež uvedomuje potrebu spovedať sa raz do týždňa, možno by sme my ostatní mali ísť na spoveď aspoň raz za mesiac. Raz mesačne je frekvencia, ktorú odporúča aj väčšina duchovných predstavených. Ľudia, ktorí neboli na spovedi viac, ako rok, mali by asi dlho a intenzívne porozmýšľať, či sú hodní ísť na prijímanie. Nemali by sme prijímať len preto, že sa nám zdá, že všetci ostatní prijímajú. Sväté prijímanie nie je spoločenská udalosť, je to osobné a dôverné spoločenstvo s Bohom. Ak sme už dlhší čas neboli na spovedi, mali by sme sa zamyslieť, či nemáme otupenú citlivosť na hriech. Ak sa necítime hriešni, môže to byť preto, že naše duchovné zmysli sú otupené hriechom. Inými slovami, čím menej hriešnymi sa cítime, tým skôr by sme mali ísť na spoveď.
To platí pre katolíkov. Pozrime sa teraz, čo hovoria biskupi o iných kresťanoch, zúčastňujúcich sa na omši: „Radi uvidíme na tomto slávení Eucharistie tých kresťanov, ktorí s nami nie sú v plnej jednote. Avšak v dôsledku smutného rozdelenia kresťanstva nemôžeme na nich rozšíriť naše pozvanie k prijímaniu.
Katolíci veria, že Eucharistia je úkon sláviaceho spoločenstva, ktorý naznačuje jednotu vo viere, živote a bohoslužbe. Prijímanie Eucharistie kresťanmi, ktorí s nami nie sú v plnom spoločenstve, by naznačovalo jednotu, ktorá ešte neexistuje a za ktorú sa všetci musíme modliť.“
Všimnime si, že biskupi hovoria „nemôžeme rozšíriť naše pozvanie (na iných kresťanov) k prijímaniu“. No niektorí kresťania iných tradícií môžu pri splnení istých podmienok prijímať z rúk katolíckeho kňaza. Tieto podmienky nájdeme v Kódexe kánonického práva.
Kánon 844, paragraf 3 hovorí: „ Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s Katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to z vlastnej žiadajú a sú riadne disponovaní: platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.“
Východné cirkvi sú pravoslávne cirkvi, ktoré majú autentických biskupov a kňazov a majú aj všetkých sedem sviatostí. Tieto cirkvi sú v schizme od roku 1054. Ich učenie je takmer totožné s naším a ak o to samy požiadajú, Katolícka cirkev im umožňuje na katolíckej omši pristupovať k svätému prijímaniu.
A čo tie „iné cirkvi“, ktoré sú v rovnakom položení ako východné cirkvi?
Ide o cirkvi, ktoré o Eucharistii a iných sviatostiach veria to isté, čo katolíci- tým sú vylúčené všetky protestantské cirkvi, ktoré by nám mohli napadnúť. Z praktického hľadiska protestanti nemôžu na omši pristúpiť k svätému prijímaniu.
P. S. Biskupi spomínajú, že radi uvidia aj nekresťanov na omši, ale nie že by mohli pristúpiť k svätému prijímaniu. Vyzývajú ich však, aby sa s nami zjednotili v modlitbe.
Z knihy: Čomu skutočne veria katolíci? (Karl Keating), Redemptoristi 2006
Pripravil: A. Čulen