1. apríla 1939, po takmer troch rokoch tvrdých bojov (od 17. júla 1936), sa skončila veľká Pyrenejská krížová výprava, ako sa nazýva vystúpenie španielskych nacionalistov, monarchistov a konzervatívcov proti sekulárnej republike. Revolučná stavba budovaná spoločným úsilím liberálov, socialistov, komunistov, anarchistov a slobodomurárov, ľahla popolom.
1. Cesta k priepasti
Občianska vojna v Španielsku oficiálne vypukla v lete 1936. V skutočnosti v krajine zúrilo násilie od zvrhnutia monarchie a vyhlásenia republiky v apríli 1931.
Už mesiac nato ľavicoví demonštranti vypálili viac ako sto kostolov a kláštorov. Vláda nariadila polícii, aby nereagovala. V tom istom roku Edward Gamas, hlavný kancelár Najvyššej rady lóže francúzskeho slobodomurárstva, verejne vyzdvihol španielskych „bratov v zástere“ za to, že „roztrhali slučku“ a „vpustili svetlo Slobody“.
V nasledujúcich rokoch bolo vyliatej veľa krvi a krajina upadla do chaosu. Iba počas „októbrovej revolúcie“ v roku 1934 bolo usmrtených viac ako 1300 ľudí, z toho 37 katolíckych duchovných; 58 kostolov bolo vypálených.
16. februára 1936 ľavica zjednotená v Ľudovom fronte vyhrala parlamentné voľby, hoci minimálnou väčšinou, ale volebný systém jej umožnil získať dve tretiny kresiel v parlamente. Lídri ľavice otvorene ohlasovali revolúciu, ktorá bude „ešte krvavejšia ako tá ruská“ a predpovedali, že Španielsko bude „zaliate krvou“.
Ulice skutočne ovládol krvilačný dav; takmer každý deň dochádzalo k atentátom, podpaľačstvu a potýčkam. Špeciálne policajné oddiely spolupracovali s militantmi. Počas prvých piatich mesiacov vlády Ľudového frontu bolo zavraždených 330 ľudí, vrátane 17 kňazov; na kostoly bolo podniknutých 421 útokov a stovky útokov na sídla politických strán a redakcie opozičných novín.
V pondelok 13. júla 1936 okolo tretej hodiny nad ránom policajní dôstojníci v sprievode členov socialistických milícií uniesli Calva Sotela, vodcu pravicovej parlamentnej opozície, ktorý bol potom zavraždený dvomi „čekistickými“ ranami do hlavy. Verejnosť bola šokovaná zločinom ako aj skutočnosťou, že príslušníci bezpečnostných síl vystupovali v roli komanda smrti. Úrady ostentatívne chránili vrahov a ľavicoví politici túto vraždu verejne schvaľovali. Keď účastníci pohrebu obete pochodovali ulicami Madridu, polícia spustila paľbu na dav a zabila alebo zranila 39 osôb. Vtedy pretiekol pohár trpezlivosti.
2. Generál
Francisco Franco y Bahamonde, budúci vodca Krížovej výpravy, bol najmladším generálom španielskej armády. Vyznamenal sa počas vojny v Maroku, kde si získal rešpekt svojich vlastných vojakov aj nepriateľov.
Zbožný katolík, presvedčením konzervatívec, dlhé roky bránil apoliticitu armády. Dlho odolával svojim horkokrvným kolegom – veliteľom angažujúcim sa v monarchistických sprisahaniach. V roku 1934 riadil potláčanie revolučných vystúpení krajnej ľavice. Potom bol nútený sledovať, ako neschopnosť politikov umožňuje extrému znovu získavať stratené pozície.
Jeho umiernenými názormi v marci 1936 otriasli incidenty v Cádize. Ľavicová zberba tam podpálila päť kostolov, kláštor, seminár a katolícku školu. Krátko nato Franco navštívil mesto. Rozrušil ho chýr o postoji armády, ktorá iba pasívne sledovala toto znesvätenie, a išlo ho potrhať, keď počúval vysvetlenie veliteľa posádky, že iba plnil rozkaz, že nemá zasahovať. Franco vyčítal dôstojníkovi, že armáda predsa nemôže poslúchať nehanebné rozkazy.
O niekoľko dní na to militanti podpálili ďalších desať chrámov – päť v Madride a Grenade, opäť pod nosom nečinnej armády. Ak mal Franco ešte nejaké pochybnosti, vražda Calva Sotela ho nakoniec presvedčila, že ľavicová vláda sa nezastaví pred ničím.
3. Nebo bez mrakov
17. júla 1936 Rádio Ceuta v Maroku vyslalo správu, ktorá bola signálom pre povstanie: „Nad celým Španielskom je nebo bez mrakov.
Povstanie začalo vystúpením vojenských posádok v španielskom Maroku. Povstalci čoskoro oslobodili africké usadlosti, Kanárske ostrovy, Baleárske ostrovy a nakoniec severozápadnú časť metropoly. V iných oblastiach sa však nenávidená republika držala zubami-nechtami.
V Madride a v mnohých ďalších mestách ľavica povstanie kruto potlačila. Tu a tam sa nejaký čas ešte držali ostrovčeky povstalcov. Ich obrancovia obkľúčení zo všetkých strán bojovali mnoho dní bez nádeje na víťazstvo s jedinou myšlienkou, aby „zomreli, ako sa patrí na Španielov“. Niektorí, ako napríklad obrancovia Ovieda a Toledana Alcazara, mali šťastie a po niekoľkých mesiacoch bojov sa dočkali pomoci. Iné bašty, ako kasárne La Montaña, kasárne v San Sebastiane, komplexy kasární Simancas a Zapadores v Astúrskom Gijóne a nakoniec Svätyňa Virgen de la Cabeza v provincii Jaén (známe zo zjavenia Panny Márie v roku 1227), podľahli po hrdinskej obrane a ich obrancovia boli zmasakrovaní.
Pochod povstalcov k víťazstvu mal trvať takmer tri roky.
4. Zničiť Cirkev
Ľavica reagovala na vypuknutie povstania rozpútaním strašného teroru. Republikánska tlač písala o „stotisíckach fašistov“, ktorí sa údajne všade skrývajú, a ktorých treba postrieľať. Skutočne veľa nechýbalo k tomu, aby sa to vládou najatým banditom podarilo.
Rozpútal sa ozajstný masaker duchovenstva. Rovnako nemilosrdne boli zabíjaní laickí katolíci – za príbuzenstvo s kňazom, za udržiavanie vzťahov s nimi, za členstvo v cirkevných (aj charitatívnych) organizáciách, za „príliš časté“ chodenie do kostola, za ruženec, krížik na krku, za medailónik… Podľa najnovších údajov revolučný teror počas občianskej vojny si vyžiadal životy 6 788 kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a seminaristov. Len v Madride bolo zabitých tridsať percent duchovných, v Barbastre až osemdesiatosem percent!
Zbúraných bolo 22-tisíc zo 42-tisíc kostolov a kaplniek. Po 25. júli 1936 až do konca vojny sa na republikánskych územiach (s výnimkou baskických provincií) legálne neslúžila jediná svätá omša.
5. Barbari
Kňaz z Navalmoralu bol odsúdený na skutočnú krížovú cestu. Strhli z neho šaty, bičovali ho a na hlavu mu vtlačili tŕňovú korunu.
Odsúdenému na chrbát priviazali drevené brvno, ktoré musel vliecť až na symbolickú Golgotu. Časť militantov chcela ukončiť vraždu ukrižovaním obete, ale kňaza nakoniec zastrelili. Až do poslednej chvíle mal šancu zachrániť si život – výmenou za rúhanie. Namiesto toho radšej obetoval život žehnajúc svojich mučiteľov.
Tŕňová koruna bola vtlačená na hlavu aj kňazovi z Torrijosa, ktorý bol nútený piť ocot a potom bol zastrelený. V El Saucejo bol kňaz ukrižovaný dole hlavou na dverách svojho kostola. Matku dvoch synov – jezuitov zabili tým, že jej strčili do hrdla krucifix.
Vyše týždňa bol mučený diakon farnosti Alara v diecéze Halaga. Mučili ho elektrošokmi, vykastrovali a nakoniec obliali benzínom a podpálili.
V Riudarenos bola na smrť odsúdená rehoľná sestra a jej súrodenci – brat a sestra. Brat poprosil, aby bol zabitý ako prvý, pretože nechcel vidieť popravu svojich sestier. Revolucionári mu na to vypichli obidve oči posmievajúc sa, že teraz už aj tak nič nebude vidieť.
Ani zosnulým nebolo odpustené. Hrobky duchovných osôb boli znevažované, ich telesné pozostatky povyhadzované, mŕtvoly poukladané do obscénnych pozícií. V Madride, v kostole sv. Antona, sa hral futbalový zápas, v ktorom sa namiesto lopty kopalo do ľudskej lebky vytiahnutej z krypty.
Takýchto a podobných udalostí boli stovky. To nebránilo zištným intelektuálom a umelcom z celého sveta ospevovať „osvietenú“ republiku.
https://www.christianitas.sk/desat-veci-ktore-neviete-o-spanielskej-obcianskej-vojne-i/
Desať vecí, ktoré neviete o španielskej občianskej vojne II.
6. Rekonkvista Bol to stret medzi „dvoma Španielskami“, dvomi svetonázormi a dvomi civilizáciami. Básnik José Maria Pemán nazval Francovo povstanie „novou rekonkvistou“. Volal: – Dvadsať storočí kresťanskej civilizácie je za nami! Milície karlistov (requetes) bojujúce v radoch povstalcov išli do boja pod štandardou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a s piesňou: Za Boha, za vlasť a za kráľa.
Sám generál Franco sa denne zúčastňoval omše a takmer každý deň sa modlil ruženec. 1. júla 1937 španielski biskupi v Kolektívnom liste povstalcov plne podporili. Predtým to urobili jednotlivo viacerí biskupi, ktorí povstanie nazvali „krížovou výpravou na obranu kresťanskej civilizácie“. Treba však zdôrazniť, že skôr, než ktorýkoľvek hierarcha podporil vystúpenie frankistov, španielska Cirkev bola už niekoľko rokov prenasledovaná štátnymi úradmi i ľavicovými militantmi.
7. Intervencie
Na pomoc „červeným“ republikánom prišlo viac ako 2-tisíc sovietskych vojenských špecialistov a 35-tisíc dobrovoľníkov z celého sveta – komunisti, trockisti, anarchisti a socialisti. Povstalcov zasa podporilo Taliansko vyslaním 75-tisíc vojakov, ako aj Nemecko (16-tisíc). Znamená to, že povstalci boli „fašisti“?
Intervenujúce veľmoci sa riadili svojimi bezprostrednými záujmami. V Španielsku sovietska a nemecká armáda bojovala na opačných stranách, aby za necelých šesť mesiacov po skončení vojny spoločne napadli Poľsko. K povstaleckej armáde sa pripojili aj tisícky dobrovoľníkov z katolíckych krajín, pretože cítili solidaritu so svojimi prenasledovanými bratmi vo viere. Boli medzi nimi o. i. Portugalci, Íri, Francúzi, Argentínčania, Kubánci, Belgičania a tiež desiatky Poliakov.
Prišli aj ruskí emigranti, ktorí predtým na vlastnej koži poznali „dobrodenia“ komunizmu a chceli Španielsko zachrániť pred podobným osudom. Najväčšiu skupinu cudzincov (78-tisíc osôb) tvorili dobrovoľníci z Maroka, ktoré v tom čase bolo španielskym protektorátom. Podporili katolícku krížovú výpravu, keď veľký vezír Tetuanu, Sidi Ahmed El Ganmia vyzval na svätú vojnu proti laickej republike.
8. Baskovia
Podľa jedného z najpopulárnejších mýtov občianskej vojny sa celá spoločnosť v Baskicku pridala k boju republikánskej vlády proti frankistom. V skutočnosti aj tam došlo k dramatickým štiepeniam. Provincie Navarra a Alava, v ktorých dominovali karlisti (národní monarchisti), podporovali povstalcov. Na stranu republiky sa pridali provincie Viscaya a Guipuzcoa, kde boli silné Baskické nacionalistické strany (PNV) a socialisti.
Republikánska vláda v Madride lákala Baskov sľubom autonómie výmenou za bezpodmienečnú lojalitu a vedenie PNV s týmto návrhom súhlasilo. To sťažilo situáciu katolíkov spätých s autonomistami a postavilo ich do nejednoznačného postavenia, pretože odvtedy akoby legitimizovali krvavého antikatolíckeho despotu.
Je pravda, že v provinciách, v ktorých vládlo PNV, mohla Cirkev slobodne fungovať (v porovnaní s ostatnými provinciami krajiny) a revolučný teror tam bol oveľa miernejší. Napriek tomu dochádzalo aj tam ku krvavým masakrom (napríklad vo väznici v Bilbau, kde bolo v októbri 1936 zastrelených 50 väzňov vrátane 15 duchovných a o tri mesiace neskôr bolo usmrtených ďalších 224 „nepriateľov ľudu“).
Počas vojny v Baskicku došlo v meste Guernica k známemu incidentu. Nemecké lietadlá z Légie Condor uskutočnili nálet so zámerom zaútočiť na strategicky dôležitý most a na presúvajúce sa republikánske jednotky. Nemci však túto akciu zbabrali. Ich bomby nezasiahli cieľ, ktorý chceli, ale obytné oblasti, pričom zabili 120 ľudí (spomedzi päťtisíc obyvateľov). Bola to neúmyselná tragédia, bohužiaľ, priveľmi bežná na súčasnom vojenskom poli.
Ľavicová propaganda vyvolala obrovský rozruch okolo Guerniky obviňujúc povstalcov z úmyselného bombardovania civilistov a nafukujúc počet mŕtvych do neuveriteľných rozmerov (od 1600 do 3-tisíc obetí alebo dokonca „celé mesto“). Dodnes v mysliach mnohých zostáva symbolom krutosti španielskej občianskej vojny nálet na Guernicu, a nie oveľa krvavejšie a úmyselné vraždenia, ako napríklad v Bilbau.
9. Hlboké rany
Počas bojov a následkom vzájomných represií zahynulo takmer štyristotisíc Španielov. Povstalci, ktorí postupne oslobodzovali ďalšie oblasti krajiny, nachádzali masové hroby obetí červeného teroru, zneuctené predmety kultu, zdevastovanú a vyplienenú krajinu. Hoci generál Franco požadoval individuálnu zodpovednosť za spáchané zločiny, mnohí povstalci nedokázali ovládnuť svoju túžbu po pomste a bez milosti zabíjali všetkých rozpoznaných stúpencov ľavice.
Historik Ramón Salas Larrazábal po dôkladnom preskúmaní odhadol rozmery násilia mimo vojnovej zóny. Podľa jeho názoru pri popravách a pogromoch, ktoré vykonali republikáni, zahynulo 72 344 ľudí a 35 021 ľudí z rúk povstalcov. Po vojne, v rokoch 1939-1950, víťazní frankisti prišli ešte o 22 641 ľudí, medzi nimi boli mnohí vinní za vojenské zločiny. Nikdy sa nedozvieme, koľko ľudí by bolo usmrtených v prípade víťazstva ľavice, ale poznajúc Stalinových pätolízačov v iných krajinách, môžeme smelo predpokladať, že Španielsko by bolo naozaj zaliate krvou.
10. Bez vďačnosti
Vojna sa skončila jednoznačným víťazstvom povstalcov, aj keď život tu dopísal smutnú pointu. Dnes prebieha v Španielsku boj o pamäť a mnohí predstavitelia Cirkvi nemajú odvahu brániť ľudí, ktorí kedysi zachránili duchovenstvo a spoločenstvo veriacich pred vyhladením. Mimoriadne nechutnú rolu tu zohráva tzv. „progresívne duchovenstvo“, ktoré opľúva nielen národných hrdinov, ale aj hrdinov Cirkvi.
V roku 2007 pochybnú publicitu získalo vystúpenie katalánskeho kňaza Hilariho Raguera (ročník nar. 1928), ktorý odsúdil blahorečenie pápežom Benediktom XVI. 498 španielskych mučeníkov, ktorí zahynuli v rokoch 1934-1939. Kňaz Raguer požadoval, aby španielsky episkopát prosil o odpustenie za podporu, ktorú poskytoval povstalcom. Tvrdil, že biskupi „boli na strane vojny“ namiesto toho, aby si vybrali mier a zmierenie (!). Zdá sa, že takéto názory mohla vyjadriť iba osoba totálne nezorientovaná v reáliách Španielska 30. rokov. Pritom stav mysle tohto zvláštneho kňaza najvýraznejšie prezrádza jeho úprimné priznanie, že počas občianskej vojny bol nútený skrývať sa a dychtivo očakával povstalcov generála Franca, aby ho prišli zachrániť…
Post scriptum:
Španielsky Najvyšší súd jednomyseľne rozhodol odstrániť telesné ostatky Francisca Franca z mauzólea v Údolí padlých. Týmto aktom vyjadril súhlas s požiadavkami ľavicovej vlády Pedra Sancheza, ktorý sa už od júla 2018 snažil preniesť mŕtve telo generála do rodinnej hrobky. Francova rodina sa síce nevzdala a proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu sa odvolala na Ústavný súd, ale nepochodila.
Právna podstata sporu v tomto prípade je však vedľajšia. Boj o miesto pochovania ľudských pozostatkov generála treba skúmať z iného dôvodu: celá história dokonale ukazuje modus operandi ľavice, a to nielen španielskej. Pomstychtivosť, snaha za každú cenu trvať na svojom, aj keby to malo znamenať profanáciu a porušenie spoločenského zmieru, a napokon presvedčenie, že boj o symboly má kľúčový význam – všetky tieto znaky charakterizujú nielen španielskych radikálov. Pretrvávajúce úsilie o zbavenie sa pozostatkov generála tiež ukazuje na kontinuitu medzi súčasnou, zdanlivo novou demokratickou ľavicou a ľavicou dávnou, totalitárnou, pred ktorou Francisco Franco zachránil svoj národ. Už len preto v ňom treba vidieť jedného z veľkých politických vodcov 20. storočia. Nebyť jeho odvážneho rozhodnutia postaviť sa proti vlne teroru a ľavicového prenasledovania, vyzerala by možno dnešná Európa úplne inak.
Franco však svoju krajinu zachránil nielen pred Stalinovými snahami, ale taktiež sa odmietol vojensky angažovať na strane Hitlera. Naozaj iba ideologická slepota a zatvrdlivosť môžu byť za neochotou uznať tieto zásluhy, keď v poslednej chvíli zachránil Španielsko pred jeho utopením v „mori krvi“ – pred krvavým terorom. Zdá sa, že modernej ľavici je to úplne jedno. Protináboženská fóbia, nenávisť k tradičnému katolicizmu zostáva dôležitým prvkom jej identity. Preto s takou tvrdohlavosťou bojovala o symbolické víťazstvo, o to, aby vyhodila Francovu mŕtvolu z miesta, kde bola pochovaná. Je to súčasť kultúrnej vojny, ktorá prebieha na celom Západe.
https://www.christianitas.sk/desat-veci-ktore-neviete-o-spanielskej-obcianskej-vojne-ii/