Pre nás smrteľníkov sú cesty Božie nevyspytateľné. A preto si často lámeme hlavu nad otázkou, prečo nedožičil vodcovi Mojžišovi, aby vstúpil do zasľúbenej zeme s národom, ktorý s takou starostlivosťou viedol do nej 40 rokov?
Prečo nedoprial Andrejovi Hlinkovi ešte aspoň tri mesiace pobytu v tomto „slzavom údolí“, aby sa dožil autonómie, za ktorú 20 rokov strádal, trpel a bojoval? Podobnú otázku si kládli v novembri 1989 aj priatelia, farníci a známi msgr. Jána Rekema, keď dostali smutnú správu, že v kanadskom Winnipegu sa tento kňaz a vlastenec odobral do večnosti.
V radoch slovenskej emigrácie mal totiž Msgr. Ján Rekem povesť nielen ako horlivý pastier, ale aj ako rozhľadený teológ, publicista a obeť komunistického násilia. Ako človek, ktorý zakúsil krutosť boľševickej zloby už v prvých dňoch „oslobodenia“ v roku 1945, bol výrečným svedkom, ktorý vášnivo a presvedčivo odhaľoval lživú podstatu komunistického systému, poukazoval, čo sa skrýva pod fasádou „ľudovej demokracie“, varoval pre nebezpečím, ktoré komunizmus predstavuje pre národy, pre Cirkev, pre celé ľudstvo. Pri tom však vždy veril, že systém založený na klamstve a násilí nemá nijako zabezpečené trvanie, že jeho koniec je neodvratný. Bohužiaľ, nedožil sa splnenia svojich predpovedí a očakávania.
Pán života a smrti ho povolal k sebe 27. novembra 1989, v čase, keď sa rúcal kolos na nohách z hliny, keď sa stredoeuropské národy zbavovali bremena komunistickej totality; tej totality, ktorá pozbavila Jána Rekema osobnej slobody a urobila z neho vyhnanca.
V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie jeho smrti, ktorá prestrihla niť jeho plodného života, zasväteného službe Cirkvi a národu. Nemohol s nami prežívať úľavu a potešenie nad splnením našich očakávaní.
Pretože väčšinu svojho dospelého veku musel prežívať v cudzine, jeho osobnosť nie je na Slovensku tak známa, ako si to Dr. Ján Rekem zasluhuje. Dokonca ani v katolíckych kruhoch. Tridsiate výročie jeho smrti je vhodnou príležitosťou pripomenúť slovenskej verejnosti životné osudy tohto vzácneho kňaza, spisovateľa, literárneho historika, odborníka na predbernolákovské obdobie.
Narodil sa v Trenčianskej Teplej dňa 13. decembra 1917 ako deviaty syn Pavla a Cecílie rod, Chymákovej. Jeho otec pracoval v železničnej doprave. Vyrastal v kruhu zbožnej rodiny a prvý kňaz, na ktorého s vďačnosťou spomínal, bol Eduard Nécsey, v čase jeho detstva kaplán v Trenčianskej Teplej. Ľudovú (základnú) školu navštevoval v rodnej obci. Keď mal 11 rokov prešiel na stredoškolské štúdium. Prvé dva roky študoval na gymnáziu Trenčíne. Od malička túžil byť kňazom, a tak jeho rodičia rozhodli, že ďalších šesť rokov stredoškolského štúdia si odbaví v Nitre, v prostredí malého seminára.
Už ako gymnazista prejavoval literárne sklony. S hrdosťou mi rozprával, ako sa v roku 1932 zúčastnil zjazdu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach a mal možnosť stretnúť sa s viacerými literárnymi osobnosťami, ktoré dovtedy poznal iba z učebníc a kníh.
Po maturite mu Dr. E. Nécsey – ktorý v tom čase bol už riaditeľom biskupskej kancelárie – poradil, aby odišiel študovať teológiu do Olomouca, kde tamojší seminár mal povesť najpoprednejšieho kňazského účilišťa v Republike.
Do štúdia v Olomouci rušivo zasiahli udalosti rokov 1938-1939. Zánik Česko-Slovenska a vyhlásenie slovenskej samostatnosti zapríčinili, že po dvoch rokoch v Olomouci sa v lete 1939 vracia na Slovensko a štúdiách pokračuje v Bratislave. V júni 1941 ho biskup Dr. Karol Kmeťko vysvätil za kňaza nitrianskej diecézy. Medzitým však pokračoval v postgraduálnom štúdiu a v júli 1943 získal doktorát posvätnej teológie (STD). Jeho disertačnou prácou bol výskum života a pôsobenia Štefana Dubniczaya (1675-1725). Prácu publikoval aj v skrátenej knižnej podobe v roku 1944 pod titulom: Štefan Dubniczay a jeho doba; z dejín polemickej literatúry na Slovensku.
Jedným z jeho profesorov v Olomouci bol Augustin Alois Neumann. Dr. Rekem s vďačnosťou na neho spomína, pretože on bol tým podnecovateľom, ktorý ho oduševnil pre historický výskum: „Na jeho historických seminároch, ktoré často mali náter súkromných rozhovorov, upozorňoval bohoslovcov, že na Slovensku, v kláštoroch a farách, jestvujú bohaté zbierky listín a dokumentov, neznámych a dosiaľ neskatalogizovaných, ktoré čakajú na svojich skúmateľov… On ma upozornil na Štefana Dubniczaya, trenčiansko-teplického farára v 17. storočí, ktorého apologeticko-polemické práce by si zaslúžili pozornosť.“
Bohoslovec Rekem sa hneď rozhodol predstaviť slovenskej verejnosti tohto vynikajúceho obráncu pravej viery, ktorý pol storočia pred Bernolákom svoje polemické diela písal v slovenčine (ako aj v latinčine). Už počas letných prázdnin v roku 1937 začal zhromažďovať potrebný materiál a obrátil sa s prosbou na vdp. dekana Smieška, aby mu dovolil preskúmať teplanský farský archív. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch nazhromaždil úctyhodné množstvo dokumentárneho materiálu z domácich i cudzích archívov. Súčasne venoval pozornosť aj spisbe Dubniczayových súčasníkov, ktorí tiež publikovali svoje apologeticko-polemické diela v slovenčine (ako bol Daniel Láni, Ján Abrahamffy, Martin Csetney, Benignus Smrtník, Martin Szentiványi, Alexander Mácsay a ďalší). Takto sa vypracoval na odborného znalca predbernolákovského obdobia. Táto spisba – ako píše v diele polemická literatúra slovenská – „bola semeníkom, v ktorom duch rodiaceho sa slovenského spisovného jazyka bernolákovského našiel bezpečnú skrýšu a ochranu pre svoj pozvoľný vývoj, kým dozrel pre onen verejný a mohutný prejav slovenského národného hnutia tovarišského, symbolizovaného jazykovou úpravou Bernolákovou.“
Toto všetko robil popri pastoračnej službe, ktorú vždy pokladal za svoju prvoradú povinnosť.
Po kňazskej vysviacke ho biskup Kmeťko ustanovil za kaplána do Hričova, neskôr do Veľkých Chlievan a napokon do Trenčína. Ako mladý kňaz svoju dušpastiersku prácu chápal v širšom kontexte; nielen v upevňovaní a šírení kresťanskej viery, ale aj v osvetovej a kultúrnej činnosti. Bol členom literárneho odboru Spolku sv. Vojtecha, pracoval v Katolíckej akadémii, záčastňoval sa na podujatiach Matice slovenskej. Počas svojho pôsobenia v Trenčíne úzko spolupracoval s dekanom Ondrejom Marsinom, ktorý si ho vybral za spoluredaktora regionálneho časopisu Trenčan. Stretával sa so spisovateľom Jozefom Braneckým. Zblížil ich spoločný záujem o dejiny mesta Trenčína a vôbec celej Trenčianskej stolice.
V apríli 1945 bol určený pre duchovnú správu do Pruského. Ale ešte prv, než sa tam mohol usadiť, zaistili ho bezpečnostné orgány nového „ľudovodemokratického“ politického panstva. Vo väzení strávil osem mesiacov a svoje trpké zážitky opísal v knihe Trenčianska väznica, ktorí vyšla v Amerike v roku 1949. V decembri 1945 pol postavený pred tzv. ľudový súd. Ale aj napriek úsiliu jeho ideologických a zlomyselných protivníkov sa nepodarilo usvedčiť ho z nijakej “nepriateľskej činnosti“ a súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok.
Po prepustení z väzenia bol poslaný za kaplána do Varína. Čoskoro na to bol vymenovaný za tamojšieho administrátora fary. Ale odporcovia a nepriatelia neprestajne sledovali jeho činnosť a hľadali spôsoby, ako ho znovu dostať do väzenia. Ako je známe, v roku 1947 na Slovensku prebiehali rozsiahle zatýkania osôb, podozrelých zo „sprisahania proti republike“. Medzi nimi boli aj jeho osobní priatelia. Msgr. Rekem sa aj po rokoch rozpomínal: „Z troch strán som bol upozornený, že čoskoro budem na rade aj ja, aby som sa zachránil… Komunistickí pohlavári v Žiline huckali na svojich boľševických schôdzkach proti mne. Ani medzi domácimi nechybovali udavači. Chvála Bohu, neboli to Slováci, ale miešanci, ktorí si robili podlé zásluhy udavačstvom… Bol som nevinný a do žalára som sa na nijaký pád dostať nechcel. A tak v noci zo 14. na 15. septembra 1947 som prekročil hranice Slovenska. S Božou pomocou a pod ochranou Sedembolestnej patrónky Slovenska sa mi podarilo dostať sa na slobodu a nájsť útočisko vo francúzskej okupačnej zóne Rakúska, v Salzburgu.“
V emigrácii sa Ján Rekem venoval duchovnej a sociálnej starostlivosti o slovenských utečencov v západných okupačných zónach Rakúska. Bol duchvným radcom Ústredia slovenských katolíckych študentov v zahraničí, organizoval slovenských katolíckch utečencov a založil Združenie slovenských katolíkov v Salzburgu. Ako duchovný správca katolíckych utečencov usporiadal pre nich kurzy duchovných cvičení a iné náboženské akcie.
V januári 1949 odchádza do Kanady. Na žiadosť slovenských vysťahovalcov v štáte Manitoba, arcibiskup J. E. Murray ho prijal do svojej diecézy ako duchovného pre prácu medzi slovenskými vysťahovalcami v tomto štáte. Ján Rekem ponuku prijal a v priebehu troch rokov sa mu podarilo zhromaždiť slovenských vysťahovalcov a vybudovať prosperujúcu slovenskú katolícku osadu v meste Winnipeg. Postavil pekný kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie, ako aj faru a kultúrny dom. Farnosť Navštívenia Panny Márie (353 Mountain Avenue, Winnipeg) sa stala strediskom slovenského náboženského a kultúrneho života v strednej Kanade. Založil miestny odbor Prvej katolíckej slovenskej jednoty, organizoval kanadsko-slovenské dni, všestranne pracoval na náboženskom, kultúrnom a národnom povznesení slovenských emigrantov v štáte Manitoba. Jeho usilovnosti, horlivosti a neúnavnej činnnosti za Cirkev a národ sa dostalo príslušného uznania v marci 1964, keď ho pápež Pavol VI. poctil vymenovaním za pápežského komorníka s titulom monsignora.
Hoci duchovné blaho farníkov vždy pokladal za svoju prvoradú povinnosť, msgr. Rekem nikdy nestrácal zo zreteľa národ, z ktorého vyšiel. Bolestne preciťoval ujarmenie svojich krajanov pod Tatrami a vynaložil veľa úsilia, aby toto bremeno zľahčil. Perom i slovom poukazoval na krivdy, ktoré komunizmus pácha na všetkých národoch, čo mali to nešťastie, že sa ocitli pod nadvládou bezbožnej totality. Hovorieval: „Zbraňou bezbranných je modlitba a čím vrúcnejšie sa budeme modliť, tým skorej padne útlak a tyrania. Lebo čo je u ľudí nemožné, je možné u Boha, ktorý je Všemohúci.“ V tomto duchu sa niesla jeho mnohostranná činnosť: práca v slovenských spolkoch a organizáciach, príspevky v slovenských časopisoch, styky s americkými slavistami a významnými osobnosťami kanadského verejného a politického života.
Jeho literárna a publikačná činnosť je obsiahla. Okrem už vyššie uvedenej publikácie Štefan Dubniczay a jeho doba, napísal niekoľko prác s „trenčianskou“ tematikou: Bibliografia trenčianských tlačí a vydaní 1615- 1945 (1945), Trenčianske veselé historky so smutným koncom (1945), Z kultúrnych dejín Považia (1943), Teplanské duchovné piesne zo staršej ľudovej eschatologickej poézie Považia (1943). Preložil a pre slovenské pomery upravil dielo J. Botaua Katolícky svetonázor obhájený nekatolíkmi (1943). Bol spoluredaktorom Trenčana (1944-1945) a prispievateľom do viacerých slovenských periodík (Slovák, Duchovný pastier, Misijné hlasy, Kultúra, Smer a ďalšie). V emigrácii sa jeho príspevky pravidelne objavovali v časopisoch ako Katolícky Sokol, Jednota, Slovák v Amerike, Kanadský Slovák, Hlasy z Ríma, Most, Ave Maria, v kalendároch a inde. Knižne vydal svoje zážitky z väznenia (Trenčianska väznica, 1949). Vydal tri brožúrky o slovenských maliaroch: Štefan Straka, maliar (1962); Jozef Satin, maliar slovenských krojov a krajiniek (1964); Ján Šándora, slovenský maliar (1965). Viaceré vedecké práce publikoval v angličtine, ktoré potom vyšli ako separáty, napr.: The origin and development of the Slovak language (1962), Slovak literature and national consciousness before Anton Bernolák (1964).
Jeho publikačná činnosť sa v posledných rokoch života spomalila, ale jeho viera v neodvratný pád komunistickej tyranie bola pevná a nezmenená. Jeho očakávania sa splnili v novembri 1989. On sa však týchto prevratných udalostí nedožil, lebo Bohu sa zapáčilo inak…
Viem si predstaviť, ako by bol prežíval tie historické dni, keď sa v Európe rúcal systém, o ktorom aj mnohí cirkevní predstavitelia vo Vatikáne – podľa slov autora vatikánskej Ostpolitik, kardinála Casaroliho – predpokladali, že bude trvať ešte aspoň sto rokov. V tomto ohľade bol jeho postoj podobný postoju biskupa Pavla Hnilicu, ktorý v udalostiach novembra 1968 videl „Boží zásah do dejín ľudstva.“
Dnes, pri 30. výročí „nežnej revolúcie“, keď sa politici, novinári a publicisti vracajú do minulosti, pripisujú „zásluhy na povalení komunizmu“ sebe a svojim, alebo spriadajú teórie o ekonomických a politických faktoroch, ktoré spôsobili tento historický prelom, je hodno odcitovať, ako sa oné prevratné zmeny javili duchovným osobám, ktoré hľadia na dianie „sub specie aeternitatis“ – pod zorným uhlom večnosti. Biskup Pavol Hnilica v knihe rozhovorov Fatimské posolstvo a Božie milosrdenstvo (s. 255, Bratislava 2005) takto vnímal „tento najväčší zázrak moderných dejín“:
„Od roku 1990 sa konali mnohé konferencie a viedli sa diskusie vedecké, politické, historické, kde sa dôkladne rozoberal tento najväčší zázrak moderných dejín. Lebo dejiny nepoznajú prípad, že by sa jedna taká veľmoc, ako bol komunistický blok vedený a kontrolovaný Sovietskym zväzom, bola rozpadla na kúsky bez vonkajšieho ľudského zásahu. Nikto na svete nepredvídal, že sa to stane tak rýchlo a bez krviprelievania. Aká to bola moc, čo povalila taký mohutný a tak nebezpečne vyzbrojený politicko-vojenský kolos? Ak vylúčime Boží zásah do dejín, nenachádzame nijakú uspokojivú odpoveď. Ja verím a veriť neprestanem, že to bola Božia odpoveď na naše prosby a modlitby v duchu Fatimského posolstva a že kritický prelom, ktorý viedol k pádu komunizmu v Európe bol moment, keď Svätý Otec zasvätil Rusko a svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.”
Msgr. Ján Rekem by bol istotne súhlasil s ním.
František Vnuk