V priebehu najbližších týždňov alebo mesiacov, zvlášť v dobe Svätého týždňa a Veľkej noci (čo je kulminačný bod celého liturgického roka), milióny katolíkov v krajinách tzv. Slobodného sveta budú zbavené akejkoľvek možnosti náboženského kultu v dôsledku reakcie civilných i cirkevných úradov na epidémiu koronavírusu COVID- 19.
Najbolestnejším a zároveň najviac znepokojujúcim aspektom tejto situácie je zbavenie veriacich možnosti účasti na svätej omši a sviatostného prijímania Tela Pána Ježiša.
Súčasnú atmosféru takmer celoplanetárnej paniky podnecuje všeobecne uznávaná „dogma“ pandémie nového koronavírusu. Drastické a neproporcionálne bezpečnostné opatrenia, spočívajúce na odmietnutí rešpektovať základné ľudské práva – slobody pohybu, slobody zhromažďovania a slobody názoru – sa zdajú byť organizované podľa precízneho plánu. Týmto spôsobom sa celé ľudské pokolenie stane akýmsi väzňom celosvetovej „sanitárnej diktatúry“, ktorá sa postupne ukazuje byť aj diktatúrou politickou.
Závažným vedľajším účinkom tejto po celom svete sa šíriacej „sanitárnej diktatúry“ je rastúci a nekompromisný zákaz všetkých foriem verejného náboženského kultu.
Nemecká vláda zakázala predstaviteľom všetkých náboženstiev akékoľvek verejné zhromaždenia, čo platí od 16. marca tohto roku. Tak drastický prostriedok spočívajúci na striktnom zákaze všetkých foriem verejného kultu bol nepredstaviteľný dokonca aj v časoch III. ríše. Pred Nemeckom ale siahlo k tomuto kroku aj Taliansko – a to aj v samotnom Ríme, srdci katolicizmu a kresťanstva. Súčasná situácia v Ríme pripomína Cirkvi podobné zákazy v prvých storočiach, vydané pohanskými cisármi.
Za takých okolností duchovní, ktorí sa odvážia celebrovať svätú omšu za prítomnosti veriacich, môžu byť potrestaní alebo sa ocitnúť aj vo väzení. Svetová „sanitárna diktatúra“ vytvorila atmosféru, v ktorej možno cítiť vzduch katakomb; podzemnej prenasledovanej Cirkvi – zvlášť v Ríme. Vidina pápeža Františka, ktorý 15. marca sám prechádzal opustenými ulicami Ríma a putoval od obrazu Matky Božej „Salus Populi Romani“ (nachádzajúceho sa v Santa Maria Maggiore) k zázračnému krížu (v kostole San Marcello) ponúkala apokalyptický obraz obsiahnutý v treťom Fatimskom tajomstve ( 13. júla 1917): „Svätý Otec …. prešiel veľkým mestom, ktoré bolo z polovice zničené ….“.
Ako majú v tejto situácii reagovať a správať sa katolíci?
Musíme prijať túto situáciu ako skúšku od Božej Prozreteľnosti, ktorá nám prinesie väčší duchovný prospech než keby sme ňou neprešli. Možno ju chápať ako nadprirodzenú intervenciu, ako zásah v bezprecendentnej kríze Cirkvi. Boh používa svetovú „sanitárny diktatúru“, aby očistil Cirkev, prebudil osoby, ktoré sú za ňu zodpovedné – na prvom mieste pápeža a biskupov – z ilúzie dobrého súčasného sveta, z pokušenia flirtovať s ním a nechať sa pohltiť časnými a pozemskými záležitosťami. Mocní tohto sveta oddelili veriacich od ich pastierov. Vlády nariadili duchovenstvu celebrovať bez účasti ľudu.
Táto očisťujúca nadprirodzená intervencia môže nám všetkým ukázať, čo je skutočne najdôležitejšie v Cirkvi: eucharistická obeta Kristova, jeho Telo a Krv, večná spása nesmrteľných duší. Aby tí, ktorí náhle a nečakane boli zbavení všetkého, čo je v Cirkvi vrcholné a najdôležitejšie, začali chápať a viac si ceniť vlastnú hodnotu toho čo stratili.
Napriek bolestnej situácii, keď katolíci sú zbavení možnosti účasti na svätej omši a sv. prijímania, nesmieme podliehať ani frustrácii, ani melanchólii. Prijmime túto skúšku ako príležitosť na získanie bohatých milostí pripravených pre nás Božou Prozreteľnosťou! Mnoho katolíkov dostáva tak možnosť zakúsiť realitu katakomb, podzemnej cirkvi. Možno mať nádej, že táto situácia prinesie nové duchovné ovocie v podobe nových vyznávačov viery a svätcov.
Situácia núti katolícke rodiny na získanie skúseností s domácou cirkvou – a to doslovne. Pretože neexistuje možnosť účasti na nedeľnej svätej omši, katolícki rodičia majú zhromažďovať svoje rodiny doma. Môžu sa zúčastniť v prenosoch svätej omše televíziou alebo internetom, a ak by ani toto nebolo možné, tak venovať aspoň hodinu na modlitbu s cieľom posvätenie Dňa Pána a duchovného spojenia s obeťou svätej omše celebrovanej za zatvorenými dverami.
Takáto nedeľná hodina modlitieb by mohla vyzerať nasledovne: ruženec, čítanie evanjelia z danej nedele, pokánie a vzbudenie ľútosti, duchovné sv. prijímanie (vzbudenie túžby po prijatí Telá Spasiteľa), potom litánie, modlitba za trpiacich, umierajúcich a prenasledovaných, za pápeža a duchovenstvo, a za ukončenie duchovnej a fyzickej epidémie. Katolícka rodina by sa mala tiež v pôste každý piatok pomodliť krížovú cestu. V nedeľu popoludní alebo večer by rodičia tiež mohli zhromaždiť deti, aby im prečítali životy svätých, najmä mučeníkov z doby prenasledovania Cirkvi. Mal som tú česť zakúsiť to v časoch môjho detstva, čím sa vytvoril základ mojej katolíckej viery na celý život.
Katolíci zbavení možnosti účasti na svätej omši a svätom prijímaní – možno na krátku dobu niekoľkých týždňov alebo mesiacov – by si mali pripomenúť doby prenasledovanie od počiatkov Cirkvi až do súčasnosti v rôznych častiach sveta, kedy sa veriaci dlhé roky nemohli zúčastniť svätej omše a prijímať sviatosti, ako napr. v čase komunistickej perzekúcie v Sovietskom zväze.
Kiež nasledovné slová posilnia všetkých katolíkov, ktorí trpia kvôli nemožnosti účasti na svätej omši a pristupovaniu k sv. prijímaniu:
“Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva”. (1 P 4, 12-13).
“Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás”. (2 Kor 1, 3-4).
“Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky,
aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus”. (1 P 1, 6-7).
Za krutého prenasledovania Cirkvi sv. Cyprián z Karthaga (+258) takto poučoval o hodnote trpezlivosti: “Trpezlivosť mohutne posilňuje základy našej viery. Práve ona povznáša našu nádej. Práve ona riadi naše konanie, aby sme sa pevne držali Krista a nasledovali jeho trpezlivosť. Aký veľký je Pán Ježiš a ako veľká je jeho trpezlivosť!” (De patientia, 20; 24).
S veľkou dôverou k našej Matke Cirkvi a vzývajúc Nepoškvrnené Srdce Panny Márie prosme, aby súčasná situácia, keď veriaci sú zbavení možnosti účasti na svätej omši, priniesla duchovné plody slúžiace k ozajstnej obnove Cirkvi, ktorá – ako dúfame – bude nasledovať po dekádach prenasledovania naozajstných katolíkov – duchovných i veriacich – vo vnútri Cirkvi. Zvážme nasledovné slová sv. Cypriána: “Akonáhle spoznáme príčinu katastrofy, ihneď nájdeme liek na ranu, ktorú spôsobila. Pán sa rozhodol vyskúšať svoju rodinu, a pretože dlhý čas pokoja nám pokazil odovzdanú Božiu disciplínu, nebeské napomenutie prebudilo našu vieru (…). Aj keď sme si zaslúžili väčší trest za naše hriechy, najmilosrdnejší Pán všetko riadi tak, aby všetko vyzeralo skôr ako skúška než ako prenasledovanie.” (De lapsis, 5).
Kiež by Boh spôsobil, aby tá krátka doba skúšky – spočívajúca na zbavení našej možnosti verejného slávenia svätej omše – zapálila v srdci pápeža a biskupov novú apoštolskú horlivosť voči večným, duchovným pokladom, ktoré im boli zverené nadprirodzeným spôsobom. To znamená: Nech prebudí horlivosť o česť a slávu Božiu, o výnimočné postavenie Ježiša Krista a jeho vykupiteľskej obete, o centrálne miesto Eucharistie a jej svätú a vznešenú formu slávenia, o čo najväčšiu slávu eucharistického Tela Kristovho, o spásu duší, o duchovenstvo žijúce v čistote oživené apoštolským duchom. Znovu sa započúvajme do slov sv. Cypriána: “Je potrebné vzdať Bohu chválu, jeho dary a dobrodenia nech sa slávia vzdávaním vďaky, aby náš hlas neprestal vzdávať vďaku ani v časoch prenasledovania. Ani nepriateľ nemá takú moc, aby zadržal nás – milujúcich Pána celým srdcom, celým životom a zo všetkých síl – pred ohlasovaním jeho požehnanie a chválením ho vždy a všade. Po strašnej noci temnoty svet opäť ožiari lúčmi svetla nášho Pána.” (De lapsis, 1)
+ Mons. Athanasius Schneider, pomocný biskup z Astany. Kazachstan, preklad do Českého jazyka Dr. Radomír Malý
Pripravil A. Čulen