Uletený nadpis, že? Smutne však musím konštatovať, že je to realita týchto dní.
Táto téma – podávanie sviatosti Oltárnej na ruku – sa týka všetkých veriacich katolíkov, či už navštevujúcich pokoncilovú novú omšu alebo predkoncilovú tridentskú omšu. Našlo sa však pár klerikov, ktorí túto tému zúžili len na tradičných veriacich. Zneužili túto tému, aby si do nás kopli… Zas a znova. Popravde som najprv nemal v úmysle písať ďalší „obranný“ článok, pretože je to hrozne vyčerpávajúce. Lenže sme súčasťou cirkvi bojujúcej a bojovanie za vieru či pravdu je našou „psou“ povinnosťou a niekedy je potrebné obrániť aj seba samých. Aj Kristus sa ohradil, keď bol fackovaný pred veľradou…
Tieto dni sa na kresťanských médiách objavili tri články z „pera“ klerikov. Najznámejšie a najturbulentnejšie sú od vdp. Juraja Vitteka, ktorý sa označil za apologéta samozrejmosti a od vdp. Miroslava Lettricha. O prvom zmienenom som už na svojom blogu písal, keď v relácii TV LUX Fundamenty zavádzal okolo právnych dokumentov týkajúcich sa tridentskej sv. omše.
Naozaj som nečakal, že polemika a odmietanie prijímať Sviatosť Oltárnu na ruku, teda téma, ktorá sa vyskytuje ako výhrada vo svedomí u mnohých veriacich, sa pretransformuje na cielený boj proti tradičným veriacim, na ktorých klerici ako vdp. Juraj Vittek cez prizmu paušalizovania vrhajú tiene podozrievania (ako to sám nazýva vdp. Vittek, že to robíme my) práve ONI. Robia z nás lefébvristov, formalistov, farizejov, schizmatikov či sedevakantistov (v živote som žiadneho nestretol ani osobne a ani v diskusiách – aspoň o tom neviem). A takýmito osočovaniami dotyční klerici kŕmia ostatných veriacich cez médiá ako TV LUX či denník Postoj. Kde sú odrazu tie argumenty o možnosti plurality v cirkvi, výber vlastnej spirituality a spôsobu prežívania viery, ktoré zaručujú aj dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu?
Táto „šikana“ už pomaly začína zasahovať aj do našich práv, ktoré nám garantuje článok 24 ods. 1 Ústavy SR: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú.“ Tento článok cituje aj stránka KBS. Nie je to však pravda, pretože oni môžu kritizovať, zovšeobecňovať a klamať, využívajúc na to silné médiá, my však musíme byť ticho a poslušne šúchať nohami, pretože ak sa ozveme, sme neposlušní a zlí lefébvristi, schizmatici, sektári a najnovšie aj oportunisti. Ich argument na všetko je, že sa protivíme učeniu pápeža a biskupov, avšak keď poukážeme na staršie učenie pápežov a celej cirkvi, častokrát v dogmatickom postavení, tak povedia, že doba sa mení a musíme sa prispôsobiť modernej dobe a novému učeniu. Tak potom kto je poslušný a kto nie?
Pri tom všetkom podvedome popierajú aj vyjadrenia hovorcu KBS, ktorý povedal, že nás nemôžu kňazi nútiť prijímať Sviatosť na ruku a máme ísť na sv. prijímanie ako poslední. Degradujú našu výhradu svedomia, pretože vraj nie je v súlade so slepou poslušnosťou cirkevnej hierarchii. Aj v čase arianizmu[1] sa mnoho veriach či klerikov postavilo tomuto bludu, ktorému slepo naslúchala už takmer väčšina cirkvi. Mnohí z nich sú dnes svätí. Slepá poslušnosť sa totiž nerovná poslušnosti ako cnosti. Ja mám v úcte našich biskupov, ale táto inštrukcia o podávaní sv. prijímania na ruku je jednoducho v rozpore s mojou náboženskou formáciou a svedomím. Ja som vo svojich článkoch[2] vecne poukázal na fakt, že prijímanie na ruku je z hľadiska tradičného katolicizmu neúctivé a svätokrádežné, čím som si splnil aj povinnosť ako veriaci a to aj v právnej rovine v zmysle Kán. 212, § 3. Kódexu kanonického práva. Je už potom na svedomí ostatných, či budú alebo nebudú prijímať Sviatosť na ruku. Ja im už viac diktovať nemôžem, ale oni evidentne môžu, pretože sme inak buď zmätení alebo pomýlení atď. Žiaden kňaz nemá právo a už vôbec nie povinnosť skúmať v tejto veci formovanosť svedomia veriacich (to je pokoncilná verzia klerikalizmu). Kňaz má podať Eucharistiu veriacemu tak, ako mu to cirkevné právo umožňuje.
Vdp. Miroslav Lettrich mi následne aj reagoval vo verejnej diskusii pod svojím článkom na moje argumenty. Budem citovať:
„Viete, podľa mňa je to presne naopak. Nie, títo “tradicionalisti” nie sú obeťou. To práve oni sú tí, ktorí si nárokujú na výlučnosť. Ja nemám žiadny problém, keď niekto slúži omšu v mimoriadnej forme. Ale pre nich (vás?) je obnovená liturgia pomaly modloslužobná. Nikde som nevidel také pohŕdanie platnou a riadnou formou slávenia Eucharistie!!!, než u nich.
Ja nemám problém podať Eucharistiu na jazyk. Ale pre nich je podanie Eucharistie na ruku (ktoré je povolené a ani pápeži a kardináli, na ktorých sa odvolávajú, by ho nikdy nenazvali znesväcujúcim), pomaly svätokrádežné.
Výlučnosť, odmietanie autority (veď nech povedia, kto je vlastne pre nich hodnovernou autoritou) a obviňovanie všetkých ostatných, to sú znaky sektárstva. Ešte raz: nie sú (nie ste) žiadnou obeťou, práve naopak.“
Mojou odpoveďou bolo toto:
„Dôstojný pán Miroslav Lettrich.
Väčšina veriacich z okruhu tridentskej sv. omše nespochybňuje platnosť novej omše, nehovorí o nej ako o modloslužbe, pretože tam tiež dochádza k transsubstanciácii a k reálnej prítomnosti Krista vo Sviatosti Oltárnej. Práve preto sa mnohí z nás búria proti podávaniu Sviatosti na ruku. Keby sme totiž neverili v prítomnosť Krista aj v novej omši, boli by sme ticho…
Ja som napríklad nikdy nespochybňoval platnosť novej omše, jedine poukazoval na jej protestantské prvky, nejednoznačnosť rubrík (ktoré sa potom vykladajú svojvoľne) a značnú protestantskú formáciu, čo sú explicitné fakty, pretože pri tvorbe tejto liturgie spolupracovali napríklad aj kalvínski pastori.
Takže nezovšeobecňujte zas, že pre všetkých tradičných veriacich je nová omša modloslužbou. Modloslužbou je skôr nová pokoncilová formácia, viď. nižšie Pachamama a podobne…“
Zaujímavé je, že títo a podobní kňazi či veriaci, stále vyťahujú to, že odmietame legitimitu pápeža Františka a novej omše. Toto je dookola omieľaná mantra, ktorá je zas výsledkom paušalizovania. V oboch spomenutých prípadoch som napríklad ja legitimitu nikdy nespochybnil a prípadná kritika sa nerovná heréze. Konieckoncov mnoho svätých kritizovalo cirkevnú hierarchiu. Napríklad sv. Katarína Sienská.
Dovolím si tvrdiť, že tieto moje postoje zdieľa väčšina veriacich, ktorí vyhľadávajú tridentskú sv. omšu a predkoncilovú formáciu. Poznám mnohých, ktorí dokonca tieto témy vôbec neriešia. Je pravda, že sa objavujú aj určití „partizáni“, ktorí verejne hlásajú, že pápež František je apostata alebo, že po koncile, citujem úryvok z jedného „bonmotu“: „…verné stádočko zložené z mladých žien, mamičiek – poväčšine vystriedajúcich množstvo konkubinátnych vzťahov, bežne smilniacich…“ a mnoho ďalších nezmyslov. Myslíte si, drahí klerici, že sa väčšina z nás k takýmto nezmyslom hlási? Autor tohto výroku rovnako paušalizuje ako vy. Z jeho vyjadrení cítiť, akoby hriech smilstva pred Druhým vatikánskym koncilom neexistoval, rovnako ako cítiť z vašich vyjadrení, že učiteľský úrad cirkvi tu máme až od Druhého vatikánskeho koncilu. A ROVNAKO TAK NÁS HÁDŽETE DO JEDNÉHO VRECA S TAKÝMITO INDIVÍDUAMI. Pritom je mnoho pochybných ľudí „pohybujúcich sa“ aj okolo novej omše.
K tejto ich „podozrievavej“ rétorike sa následne pridalo mnoho veriacich, ktorí asi majú schopnosť vidieť do našich sŕdc, keď tvrdia napríklad, že „argumentácia výhradou vo svedomí sú len slová, ktorými upozorňujú na svoju výnimočnosť zakrývanú pod rúško úcty k Eucharistii a v podstate za tým stojí nie pokora, ale pýcha ako vyšitá“ či „povyk pochybovačov, ktorí zaujali miesto farizejov a zákonníkov, ako dohliadačov na dodržiavanie formy obradov, časom ustane a koronakríza odhaľuje plevel…“ Keď došli vecné argumenty, začalo sa argumentovať „ad hominem“, invektívami a vyťahovaním stereotypov ako napríklad, že sme „zástancovia čipiek a vlečiek“[3] či to, že „naša viera stojí na luxusných zlatých rúchach, ktoré následne začali zosmiešňovať a označovať aj za gýč“[4] a podobne. Toto je tá kresťanská láska?
Našlo sa však aj pár láskavých veriacich, ktorí si „nás“ zastali. Jeden z nich napísal toto: „ide o útok na slobodu slova a svedomia, človek by nemal byť napádaným slovne a degradovaným pre držanie nejakého svojho presvečenia ani v kresťanskom prostredí, toto nie je tzv. lepšia cirkev milosrdenstva a dialogu, spejeme k situácii, kedy sa v rámci ekumenizmu ocenujú odlišnosti a útlocit evanjelikov, moslimov, pravoslávnych atd. Avšak jednoduchý jemnocit istej skupiny kresťanov vo vnútri Cirkvi je náročky vypichnutý, napádaný a zosmiešnovaný. Neprístojné.
Nemajú tradionalisti rovnaký nárok na kúsok z tej bratskej lásky, pochopenia a ekumenizmu, čo sa rozdáva všetkým naokolo..? a ak nie, prečo ten dvojitý meter.“ Keby poznám meno toho užívateľa, uviedol by som ho. Touto cestou mu ďakujem za prejavenie bratskej lásky!
Vdp. Vitteka chcem na tomto mieste verejne poprosiť:
Prestaňte už prosím s tými útokmi na nás veriacich účastniacich sa tridentských sv. omší. Prestaňte umelo polarizovať slovenskú kresťanskú spoločnosť, čím sa rozsieva nenávisť a šikanovanie tradičných veriacich…
______________________________________
POZNÁMKY:
[1] Arianizmus alebo ariánstvo je christologické učenie alexandrijského biskupa Areia, ktorý nepriznáva Kristovi rovnocennosť s Bohom. Roku 325 bolo odsúdené na prvom nicejskom koncile. Dovtedy bolo populárne a nekriticky prijímané.
[2] Články: Podávanie Sviatosti Oltárnej na ruku? NIE! a Apologetika prijímania Sviatosti Oltárnej do úst.
[3] Tridentská omša sa bez čipiek zaobíde. Využívanie barokových paramentov a čipiek len odkazuje na historické dedičstvo tejto liturgie a nie je pravidlom, aby sa tieto veci užívali. Videl som mnoho nových omší, kde boli zaodení do čipiek a pre zmenu mnoho tridentských omší, ktoré boli zaodené do simplexu.
[4] Na to môžem povedať len toto: „Kto hovorí, že bohoslužobné ceremónie, rúcha a vonkajšie znaky, ktoré pri slávení omší používa katolícka Cirkev, sú skôr podnecovaním na bezbožnosť ako prostriedkami slúžiacimi nábožnosti, nech je exkomunikovaný“ (DEKRÉTY TRIDENTSKÉHO KONCILU, Kánon 7).
Predsa však dodám, že sv. Ján Mária Vianney spal v hnilej a rozpadnutej fare, ale na účel liturgie a Bohopocty dával to najlepšie. Pretože Bohu patrí to najlepšie, od hmotných vecí až po tie duchovné. Aj keď muž žiada svoju milú o ruku, teda osobu na ktorej mu veľmi záleží, tiež jej dá ten najlepší prsteň, ktorý zoženie a do toho bezhraničnú lásku. A tak to má byť aj s naším vzťahom k Bohu. Na slávenie Boha sa má použiť to najlepšie, najkrajšie i najdrahšie čo Zem ponúka! Keď aj Mária Magdaléna natrela Kristove nohy drahým luxusným olejom, jediný z apoštolov, kto jej to vyčítal, bol Judáš. Cieľom liturgických rúch je aj snaha vytrhnúť jeho nositeľa z profánneho prostredia a poukázať na výnimočnosť obradu, ktorý patrí Bohu, nie človeku. Pretože omša nie je primárne „spoločenstvo veriacich“, ale OBETA KRÍŽA!
Karol Gazdík