Pamätám si, že vaše údajné šafárenie sa dostalo aj do médií.
To je pravda, lebo môj nástupca to dal do relácie Pod lampou, kde z toho urobili priam horor a zo mňa najväčšieho boháča v Európe, ak nie na celom svete.
Nebránil som sa, pretože som nemal možnosť. Okrem toho, z bohatej skúsenosti viem, že aj keby som bol niečo povedal, redaktori by aj tak napísali, čo by chceli. Preto som mlčal a držal sa zásady Svätého písma: „Ja čas mlčať a čas hovoriť“ (Kaz 3, 7).
Cítil som bolesť a žiaľ nad tým, že celý problém vyšiel zo strany trnavského arcibiskupa, a pritom bezdôvodne. Nadovšetko ma trápilo, že to veľmi poškodí Cirkvi, ktorá je našou matkou, a ktorá má zo strany svojich nepriateľov dosť iných nepríjemností.
Čo sa týka osočovania mojej osoby, kardinál Tomko mi raz zavolal a spýtal sa ma: „Ako sa máš?“ Odpovedal som: „Veľmi dobre. Pohľad viery, kríža a večnosti aj na nepríjemné udalosti, a pritom mať čisté svedomie vo všetkom, i v materiálnych veciach, a chcieť byť tým druhým Kristom nielen na Kvetnú nedeľu, keď kričia Hosanna, ale aj vo Veľkom týždni, ba aj na Veľký piatok, keď kričia Ukrižuj ho, je všetko krásne.“
Kto chce nasledovať Krista, jeho život musí – u každého veriaceho a predovšetkým u kňaza – ukazovať na Ježiša Krista. Preto ma tieto útoky na moju osobu vnútorne neznepokojili a nezlomili. S pomocou Božou a na príhovor Panny Márie sa dá uniesť všetko, vo vedomí, že nasledujem svojho majstra.
Kolaboranti v cirkvi. Dôkaz, že arcibiskup J. Sokol nemohol spolupracovať s ŠtB
Média na vás útočili aj dávnejšie a z rôznych dôvodov. Jeden útok voči vám bol mimoriadne vulgárny a surový. Jeho pôvodca najhorším spôsobom potupil nielen vás, ale aj vašu matku.
Keď som sa jasne postavil proti rúhavému plagátu Larrygo Flynta, hneď sa v týždenníku Domino efekt z 28. marca 1997 objavil veľmi potupný článok od publicistu Martina Kleina*. Hoci sa mojej matke, ani mne neospravedlnil, mám s ním zaujímavý zážitok. Jedného dňa pri terajšej arcibiskupskej rezidencii v Bratislave sa ku mne na Kolárskej ulici pred budovou terajšieho arcibiskupského úradu priblížil jeden pán a opýtal sa ma: „Vy ste pán Sokol?“ Odpovedal som áno a hneď som mu podával ruku. No jeho odpoveď znela: „Keď vám poviem meno, tak mi ruku nepodáte. Ja som Martin Klein.“ Ja som mu však podal ruku so slovami: „Už dávno som vám odpustil, hoci ste v článku potupili nielen mňa, ale aj moju matku. A som rád, že sa s vami stretám…“ Nato mi on odpovedal, že ten článok sa ani jeho matke nepáčil, na čo som mu odpovedal: „No vidíte, vaša mamička možno ešte žije, ale moja už zomrela.“
* Klein, Martin: Sedí Sokol na javori. In: Domino efekt, 28. 3. – 3. 4. 1997. Na článok reagoval v Slovenskej republike aj kardinál J. Ch. Korec. Pozri Korec, Ján Ch.: Kultúra surovosti? In: Slovenská republika, 7. 4. 1997. Martina Kleina pre jeho výroky zažalovali viaceré kresťanské združenia, najmä Bernolákova spoločnosť v Bratislave a Miestny spolok Cyrilo-metodskej spoločnosti v Prievidzi, ktoré dosiahli, že ho Okresný súd Košice I uznal „vinným z trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia“. Pozri Uznesenie Krajského súdu v Košiciach 4 To 230/00-245- z 10. 1. 2001.
Úryvok z knihy emeritného arcibiskupa Jána Sokola: Je čas mlčať a čas hovoriť