Rok 1950 bol pre cirkev na Slovensku rokom Kalvárie.
Prenasledovanie Katolíckej cirkvi dosahovalo svojho vrcholu: proticirkevné zákony a opatrenia, likvidácia mužských reholí (Akcia K), ženských reholí (Akcia R), gréckokatolíckej cirkvi (akcia P), izolácia biskupov, zásahy proti veriacim a iné obmedzovania náboženskej slobody a základných ľudských práv, atď., toto všetko postihlo Kristovu cirkev na Slovensku.
Ale rok 1950 bol nielen rokom súžení a skúšok, ale bol aj rokom milostí – jubilejný Svätý rok (annus sanctus, udalosť, ktorá sa pravidelne slávi každých 25 rokov).
Býva zvykom, že pri takejto sviatočnej príležitosti ako je Svätý rok, Cirkev chce zanechať trvalú pamiatku vďaky za udelené milosti. Takto pápež Pius XI. urobil pamätným svätý rok 1925 ustanovením sviatku Krista Kráľa. V podobnom duchu konal aj jeho nástupca, Pius XII., ktorý zakončil svätý rok 1950 vyhlásením dogmy o Nanebovzatí Panny Márie. Tento zriedkavý akt vyhlásenia dogmy sa konal 1. novembra 1950, teda pred 70 rokmi. Je iba „dôstojné a správne“ zastaviť sa aspoň nakrátko pri tomto jubileu.
Vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie nebolo výsledkom chvíľkového vzplanutia. Bolo zavŕšením procesu, ktorý prebiehal v dejinách Cirkvi celé storočia. Veriaci ľud a klérus od nepamäti uznávali, že Boh Syn prejavil vďačnosť svojej pozemskej Matke tým, že na konci jej života ju vzal s telom a dušou k sebe, lebo nemohol dopustiť, aby telo Tej, z ktorej On vzal svoje ľudské telo, došlo porušeniu v hrobe. Tento všeobecný názor, tzv. sensus fidelium, bol kľúčovým podnetom k vyhláseniu – v poradí už štvrtej – mariánskej dogmy.
Celú záležitosť uviedol do pohybu pápež Pius XII. v máji 1946, keď poslal všetkým katolíckym biskupom apoštolský list.
V ňom ich oslovil, aby mu vyjadrili svoje myšlienky a myšlienky im zvereného veriaceho ľudu k tomuto podujatiu. Zároveň ich žiadal, aby mu oznámili, či podľa ich úsudku je vhodné a oprávnené toto stáročia pretrvávajúce presvedčenie natrvalo zakotviť a “definovať ako dogmu viery”. Doslovne sa na nich obracia touto výzvou: “Chceli by sme vedieť, či vy, ctihodní bratia, vo vašej učenosti a rozhľadenosti, pokladáte za vhodné, aby Nanebovzatie Panny Márie s telom i dušou, sa predložilo a definovalo ako dogma viery a či popri vašom osobnom želaní, takto si to želá aj vám zverené kňazstvo a veriaci ľud” (.…an vos, Venerabiles Fratres, pro eximia vestra sapientia et prudentia censeatis Assumptionem corpoream Beatissimae Virginis tamquam dogma fidei proponi ac definiri posse, et an id cum clero et populo vestro exoptetis. – Il Monitore Ecclesiastico, fasc. 7-12, 1946; pp. 97-98).
Výzva Pia XII. bola akoby impulzom k intenzívnemu mariologickému výskumu historických okolností a teologických reálií okolo problému nanebovzatia. Bolo totiž potrebné, aby vyhlásenie dogmy spočívalo na solídnej historicko-teologickej báze. Evanjeliá a Skutky apoštolské sú v tomto ohľade veľmi skromné a o živote Panny Márie po nanebovstúpení jej Božského Syna je vo Sv. Písme len jeden skúpy záznam.: „Všetci apoštoli jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. (Sk 1,14). Spomienky v tradícii a v apokryfálnych spisoch z 3. a 4. storočia, napr. Libri sex de Dormitione B. V. Mariae (Šesť kníh o usnutí Panny Márie) alebo Liber requiei Mariae (Kniha o odpočívaní Márie) sú síce bohatšie na informácie, ale ich hodnovernosť je dosť vratká.
Všetky nebiblické písomné dokumenty a tradícia sa jednotne zhodovali v tom, že Mária bola vzatá do neba, rozchádzali sa však v otázke jej smrti. A tak to bolo aj v cirkevných kruhoch: väčšina teológov zastávala názor, že Mária zomrela prirodzenou smrťou a potom bola vzatá do neba. Menšia, ale veľmi vplyvná stránka tvrdila, že Mária nezomrela prirodzenou smrťou, ale bola zaživa vzatá do neba. Argumentovali, že smrť je trestom za dedičný hriech a keďže Mária bola počatá bez dedičného hriechu, bola od smrti uchránená. Poukazovali na starozákonné prípady svätých osôb, ako bol patriarcha Enoch, alebo prorok Eliáš, ktorých Boh na konci ich pozemského života zázračne vzal do neba.
Cirkevný učiteľ a “posledný z otcov Cirkvi“, sv. Ján z Damašku (675-749) takto zhrnul stav situácie v rannom stredoveku: “Na všeobecnom koncile v Chalcedone (v r. 451) východorímsky cisár Marcián a jeho manželka Pulcheria chceli získať telo Božej Matky, aby ho umiestnili v novom chráme (v Carihrade). Jeruzalemský biskup sv. Juvenal im odpovedal, že Panna Mária usnula v prítomnosti všetkých apoštolov. Neskôr, keď na žiadosť sv. Tomáša, (ktorý nebol prítomný), otvorili jej hrob, našli ho prázdny. Apoštoli z toho usúdili, že jej telo bolo vzaté do neba.”
Ten istý učiteľ Cirkvi výrečne proklamoval nanebovzatie Panny Márie vo svojich spisoch, kde píše: „Bolo vhodné a primerané, aby telo Tej, ktorá ostávala Pannou aj po pôrode, aj po jej smrti ostalo uchránené akéhokoľvek porušenia. Bolo vhodné, aby Tá, čo porodila a na prsiach ako svoje dieťa chovala Stvoriteľa, mala svoj príbytok v nebeských stánkoch. Bolo vhodné, aby Bohom Otcom vybraná nevesta prebývala v nebeských príbytkoch. Bolo vhodné, aby Tá, ktorá videla svojho Syna umierať na kríži, pri čom meč bolesti prenikol jej srdce, mohla hľadieť na Neho v nebi, ako sedí po pravici Otca. Bolo vhodné, aby Matka Boha bola spoluúčastníčkou toho, čo patrí jej Synovi a aby sa jej takto od všetkého stvorenstva dostávalo úcty ako jeho Matke a pokornej služobnici Pána“.
V nasledujúcich rokoch a storočiach sa teológia nanebovzatia rozšírila a prehĺbila hlavne odkazmi na biblické texty: žalmy, listy sv. Pavla, kniha zjavenia apoštola Jána. Toto všetko a nadšená takmer jednoznačná podpora episkopátu svetovej Cirkvi, povzbudila a podnietila pápeža Pia XII., aby Svätý rok 1950 zakončil slávnostnou proklamáciou dogmy o nanebovzatí Panny Márie.
Urobil tak apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus, ktorá nesie dátum 1. novembra 1950 a v ktorej sa hovorí:
“Po tom všetkom, čo sme opäť a opäť predkladali Bohu naše modlitby a prosby, a prosili o svetlo Ducha Pravdy na slávu Všemohúceho Otca, ktorý tak štedro prejavil svoju osobitnú láskavosť voči Panne Márii; a pre úctu jej Syna, nesmrteľného Kráľa vekov a víťaza nad smrťou a hriechom, pre väčšiu slávu tej istej vznešenej Matky a pre potešenie a radosť celej Cirkvi – z moci nášho Pána Ježiša Krista, svätých apoštolov Petra a Pavla a našou vlastnou úradnou mocou predkladáme, vyhlasujeme a definujeme ako Božskou mocou zjavenú dogmu, že: Nepoškvrnená Panna Mária, Božia Matka a neporušená Panna, na konci svojho pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy (Immaculatam Deiparam semper Virginem Mariam, expleto terrestris vitae cursu, fuisse corpore et anima ad caelestem gloriam assumptam – Munificentissimus Deus, n. 44).
V mnohých krajinách, vrátane nášho Slovenska, je 15. august dňom Slávnosti (Solemnitas) Nanebovzatia Panny Márie, prikázaným sviatok a dňom pracovného pokoja.
Liturgia dňa pripomína veriacim, že Mária nás už predišla ta, kde je naša pravá vlasť. Na túto skutočnosť poukazuje aj súčasný Sv. Otec František, ktorý pri tohoročnej slávnosti Nanebovzatia (15. augusta 2020), pred modlitbou Anjel Pána, sa takto prihovoril k pútnikom v Ríme: “Mária vkročila svojimi nohami do nebeského raja: nevošla do neho len v duchu, ale aj s telom, celou svojou bytosťou. Tento krok maličkej Nazaretskej Panny bol veľkým skokom vpred pre ľudstvo… To, že jedna z nás prebýva v nebi s telom, nám dáva nádej: chápeme, že sme vzácni, predurčení vstať z mŕtvych. Boh nenechá zmiznúť naše telo v ničote. S Bohom nič nebude stratené! V Márii je tento cieľ dosiahnutý a my máme pred očami dôvod, prečo kráčame: nie získavať veci tu dole, ktoré zanikajú, ale získať domov tam hore, ktorý je navždy. A Panna Mária je hviezda, ktorá nás orientuje. Ona nás predišla. Ona, ako učí Koncil, „svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy“. (Lumen gentium, 68).
Dogma o Nanebovstúpení sa radí k trom predchádzajúcim mariánskym dogmám, ako neomylné a učenie Cirkvi, záväzné pre každého veriaceho katolíka.
A ktoré sú to tie tri predchádzajúce mariánske dogmy? Spomienka na vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí je vhodnou príležitosťou pripomenúť si ich a zopakovať ich na tomto mieste.
1. Dogma o Bohorodičke Panne Márii bola vyhlásená na všeobecnom koncile v Efeze v r. 431. Koncil odsúdil bludné učenie carihradského patriarchu Nestoria, ktorý tvrdil, že Mária môže byť iba matkou Krista-človeka (Christotokos), ale nie Krista ako Boha. Koncil však rozhodol, že v Kristus je Bohočlovek, t.j. jeho dve prirodzenosti, božská a ľudská, sú nerozdeliteľne v jednej osobe. V Márii sa “Slovo stalo telom”, v nej Boh vzal na seba ľudskú prirodzenosť a teda jej patrí titul Theotokos – Božia Matka, Bohorodička. Podľa poslednej úpravy liturgického kalendára sa slávnosť Bohorodičky pripomína 1. januára.
2. Dogma o Máriinom panenstve bola vyhlásená na Lateránskom koncile v roku 649. Bol to prvý všeobecný koncil, ktorý sa konal na európskej pôde, v Ríme. Jeho prvoradým cieľom bolo odsúdenie bludov monoteletizmu, ktorý hlásal, že Kristus mal dve prirodzenosti, ale len jednu vôľu. Popri tom sa však koncil zaoberal aj otázkou panenstva Ježišovej matky Márie. V tejto súvislosti koncil usúdil a vyhlásil, že Mária “z Ducha svätého počala Ježiša bez porušenia panenstva a ostávala pannou aj po pôrode (virgo prius ac posterius)”
Katechizmus Katolíckej cirkvi takto vysvetľuje panenstvo Márie: „Cirkev už od prvých formulácií viery vyznávala, že Ježiš sa počal v lone Panny Márie jedine mocou Ducha Svätého, pričom zdôrazňovala aj telesný aspekt tejto udalosti: Ježiš sa počal „bez [mužského] semena z Ducha Svätého…“. V panenskom počatí vidia Otcovia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša. Evanjeliové texty pokladajú panenské počatie za Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), povedal anjel Jozefovi o Márii, ktorá mu bola zasnúbená. Cirkev v tom vidí splnenie Božieho prisľúbenia daného prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14; Mt 1,23)”.( KKC 496 – 497).
3. Dogmu o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie vyhlásil pápež Pius IX. apoštolskou konštitúciou Ineffabilis Deus dňa 8. decembra 1854. Dogma proklamuje , že “preblahoslavená Panna Mária od prvej chvíle jej počatia, osobitnou milosťou a výsadou Všemohúceho Boha a predvídanými vykupiteľskými zásluhami Ježiša Krista, bola uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu”.
Presvedčenie, že Mária ako Matka Bohočloveka, bola uchránená od akejkoľvek poškvrny hriechu, sa dokázateľne udržiavalo v radoch veriaceho ľudu od 4. storočia. Teologicky ho rukolapne a presvedčivo odôvodnil anglický teológ a učenec Eadmer (1060-1126) slovami potuit, decuit, fecit, čiže: Boh vo svojej všemohúcnosti a vzhľadom na to, že Mária bola Ježišovou matkou a účastníčkou na diele nášho vykúpenia, “mohol to urobiť, patrilo sa, aby to urobil, a teda to aj urobil”.
Mocným impulzom vyhlásenia dogmy bolo zjavenie Panny Márie sv. Kataríne Labouré v roku 1830 a s tým súvisiaca tzv. zázračná medaila s nápisom: “O Mária bez poškvrny hriechu počatá, pros za nás, ktorí sa j Tebe utiekame.”
Rovnako významným sú aj zjavenia Panny Márie sv. Bernadette Soubirou v Lourdoch (od 11. feb. do 16. júla 1858), kde – štyri roky po vyhlásení dogmy – sa Panna Mária predstavila vizionárke Bernadette slovami. “Som Nepoškvrnené Počatie”.
Katechizmus Katolíckej cirkvi nám predstavuje túto mimoriadnu udalosť takto: “Evanjeliové texty pokladajú panenské počatie za Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), povedal anjel Jozefovi o Márii, ktorá mu bola zasnúbená. Cirkev v tom vidí splnenie Božieho prisľúbenia daného prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14; Mt 1,23). (KKC, 497).
A na záver krátka poznámka: Medzi ctiteľmi Panny Márie už dlhšie prebieha úsilie o vyhlásenie piatej mariánskej dogmy.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia predložili sv. Jánovi Pavlovi II. žiadosť o proklamáciu „poslednej mariánskej dogmy“, kde by sa vyhlásilo za článok viery, že preblahoslavená Panna Mária je Spoluvykupiteľka, Prostrednica a Orodovnica. Túto žiadosť podporilo svojím podpisom asi 40 kardinálov, 370 arcibiskupov a biskupov a 4 milióny veriacich.
Je známe, že Ján Pavol II., ktorý bol veľkým ctiteľom Panny Márie (jeho biskupským heslom bolo Totus Tuus, v svojich prejavoch niekoľkokrát nazval Pannu Máriu Spoluvykupiteľkou), bol tejto myšlienke priaznivo naklonený. Z neznámych dôvodov však nepokladal celú záležitosť za dostatočne zrelú, ani pre súčasnú dobu za vhodnú. Rovnako je známe aj to, že dnešný pápež František je otvorene proti titulu “Spoluvykupiteľka” (Coredemptrix).
To však nijako neznamená koniec úsilia a akcií o vyhlásenie tejto piatej mariánskej dogmy. Z minulosti vieme, že aj dogma o Nepoškvrnenom počatí mala v určitej dobe svojich oponentov, medzi nimi i takých velikánov teológie ako bol sv. Tomáš Akvinský, alebo sv. Bernard. Hlas jednoduchého veriaceho ľudu (sensus fidelium), vytrvalé modlitby a trpezlivé čakanie, vždy prinesú svoje ovocie. Netreba klesať vo viere, ani vzdávať sa nádeje. Pán Boh nemeria čas ľudskou mierou.
František Vnuk