Oktavián (Oktaviánus Augustus)
Keď sa Kristus zjavil medzi ľuďmi, vládli na zemi zločinci, ktorých poslúchali všetci. On sa narodil ako poddaný dvoch pánov- jedného silnejšieho a vzdialenejšieho v Ríme a druhého nečestného a blízkeho v Judei.
Prvý z nich, dobrodružný ničomník, obdarený šťastím, uchvátil za cenu krvavých kúpeľov cisárstvo. Druhý dobrodruh, ktorému tiež žičilo šťastie, uchvátil za cenu krvi Kráľovstvo Dávidovo a Šalamúnovo.
Obaja sa dostali nahor cestami zločinnými a nezákonnými: občianskymi vojnami, zradami, ukrutnosťami a krviprelievaním. Narodili sa na to, aby si porozumeli. Boli priatelia a spoločníci, nakoľko to dovoľovala poddanosť zločinného podriadeného ku zločinnému predstavenému.
Syn úžerníka z Velleteri, Oktavián, ukázal sa zbabelým vo vojne, pomstivým vo víťazstve, zradným v priateľstve, krutým v odplácaní. Jednému z odsúdených, ktorý ho prosil, aby ho aspoň pochovali, odpovedal: „Na to sú supy.“ Vražedným obyvateľom Perúgie, ktorí prosili o milosť, vykríkol: „Moriendum esse!“ (Musíme umrieť). Prétorovi Q. Galliovi chcel pre jednoduché podozrenie sám vylúpiť oči, skôr, ako ho dal sťať.
Keď už mal cisársky stolec, keď rozohnal všetkých nepriateľov, keď dosiahol všetky úrady, natiahol si na tvár masku láskavosti a z neresti mladosti ostalo mu len rozkošníctvo. Povrávalo sa, že v mladosti dva razy predal svoju mládeneckú poctivosť, a to najprv Cézarovi a druhý raz v Hispánii Hirtiovi za tridsaťtisíc sesterciov. Teraz sa však bavil mnohonásobnými rozvodmi, novými manželstvami so ženbami, ktoré bral svojim priateľom, cudzoložstvom takmer verejným a deklamovaním komédie v úlohe obnoviteľa cudnosti.
Tento biedny a chorľavý človek bol vládcom Západu, keď sa narodil Ježiš, a nikdy sa nedozvedel, že prišiel na svet ten, ktorý nakoniec zničí dielo ním založené. Veď jemu postačila ľahká folozofia malého tučného plagiátora Horácia: „Tešme sa z dnešného dňa, holdujme vínu a láske, aj tak nás čaká smrť bez nádeje, škoda každého dňa.“
Nadarmo Kelt Vergílius, vidiečan, priateľ prítmia, tichých hoviadok a zlatých včiel, ten, ktorý zostúpil s Eneasom, aby videl muky odsúdených v podsvetí a aby uľahčoval svojej ťažkomyseľnosti hudbou slova, nadarmo tento láskavý, zbožný Vergílius zvestoval nový vek, nový poriadok, nové pokolenie, nebeské kráľovstvo síce svetskejšie, a nie nádherné ako to, ktoré prinesie Kristus, ale oveľa ušľachtilejšie a čistejšie ako kráľovstvo pekla, ktoré sa pripravovalo. Márne, lebo Augustus videl v týchto slovách pastiersku fantáziu a možno si myslel, že on, imperátor skazených, je zvestovaným spasiteľom a obnoviteľom kráľovstva Saturnovho.
Ale tušenie o narodení Ježišovom, o narodení pravého kráľa, ktorý prišiel, aby zvrhol kráľa zla, mal pred svojou smrťou veľký východný vazal Augustov, jeho vazal v Júdei, Herodes Veľký.
Giovanni Papini- Život Krista
Pripravil A. Čulen
