Príhodu o mudrcoch z Východu počúvajú každoročne milióny ľudí. „Betlehemská hviezda“ neoddeliteľný symbol Vianoc, sprevádza ľudí aj inak v živote.
V údajoch na náhrobkoch má svoje miesto pri dátume narodenia.
Krátko pred Vianocami, 17. decembra 1603, sedí cisársky matematik a dvorný astronóm Johannes Kepler v nočnej chvíli vysoko nad Vltavou na pražských Hradčanoch a svojím skromným ďalekohľadom pozoruje priblíženie dvoch planét. Polohu dvoch nebeských telies na tom istom stupni dĺžky nazývajú učeníci „konjunkciou“. Občas sa obe planéty priblížia k sebe tak, že vyzerajú ako jedna väčšia a žiarivejšia hviezda. Tej noci si dali kozmické randezvous v súhvezdí Rýb Saturn a Jupiter.
Pri opätovnom prepočítaní vlastných záznamov, zrazu Keplerovi zíde na um správa rabína- spisovateľa Abarbanela, ktorá obsahuje zmienku o neobyčajnom vplyve, aký zvykli pripisovať židovskí astrológovia tejto konštelácii. Podľa toho sa aj Mesiáš mal zjaviť pri konjunkcii Saturna a Jupitera v súhvezdí Rýb. Aj v čase Kristovho narodenia došlo k takej istej konjunkcii , akú pozoroval Kepler na Vianoce 1603?
Kepler počítal stále znovu. Bol vedcom i pseudovedcom, astronómom a astrológom, prívržencom tej náuky, ktorú už Justiniánov kódex vyhlásil za rovnú travičstvu. Došiel k výsledku, že v čase Kristovho narodenia došlo tri krát za rok ku konjunkcii. Astronomické výpočty udávali, rok 7 pred Kristom. Podľa astrologických tabuliek to musel byť rok 6 pr. Kr. Kepler sa rozhodol pre tento rok a tým presunul Máriino počatie na rok 7 pr. Kr.
Svoj fascinujúci objav dal na známosť v mnohých knihách, no tento osvietený duch a objaviteľ podľa neho nazývaného planetárneho zákona sa nakoniec priveľmi strácal v oblasti mystiky. Preto vedci Keplerovu hypotézu dlho zamietali, až sa nakoniec na ňu zabudlo. Až v 19. storočí si na ňu astronómovia znovu spomenuli. A ešte vždy chýbala možnosť prísť s jasným vedeckým dôkazom. Priniesla ju až veda nášho storočia.
„Kde je ten narodený kráľ židovský? Videli sme totiž jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. Keď to počul kráľ Herodes, predesil sa a s ním celý Jeruzalem“ (Mat 2, 2-3)
Príhodu o mudrcoch z Východu počúvajú každoročne milióny ľudí. „Betlehemská hviezda“ neoddeliteľný symbol Vianoc, sprevádza ľudí aj inak v živote. V údajoch na náhrobkoch má svoje miesto pri dátume narodenia.
Kresťania oslavujú Vianoce z 24. na 25. decembra. Astronómovia, dejepisní bádatelia a cirkevní historici sa však zhodujú v tom názore, že 25. december roku 0 nie je autentickým dátumom Kristovho narodenia, ani pokiaľ ide o rok, ani pokiaľ ide o deň. Zodpovedajú za to niektoré chyby a omyly vo výpočtoch, ktorých sa dopustil skýtsky mních Dionýsos Exiguus. Žil v Ríme a v roku 533 ho poverili, aby pevne určil so spiatočnou platnosťou začiatok nového letopočtu. Pritom zabudol na nultý rok, ktorý bolo treba vložiť medzi 1. rok pred Kristom a po Kristovi. Okrem toho si nevšimol štyri roky, v ktorých vládol cisár Augustus pod vlastným menom Octavián.
Biblické podanie obsahuje jasný odkaz: „Ježiš sa narodil v Betleheme, v Júdskom kraji, v čase kráľa Herodesa…. „ (Mat 2, 1). Z mnohých súčasných prameňov s určitosťou sa dozvedáme, kto bol kráľ Herodes, kedy žil a panoval. Herodesa vymenoval za kráľa Judey Rím v roku 40 pr. Kr. Jeho vláda sa skončila smrťou roku 4 pr. Kr., preto Ježiš sa musel narodiť pred rokom 4.
25. december ako vianočný sviatok sa prvý raz spomína v listinách až v roku 354. Za rímskeho cisára Justiniána ho uznali zákonom za sviatok.
Pri voľbe tohto dňa hral podstatnú úlohu starorímsky sviatok. V starom Ríme bol 25. december „dies natalis invieti“ – „narodeniny nepremožiteľného“, deň zimného slnovratu a zároveň v Ríme posledný deň „Saturnálií“, ktoré sa už dávno zvrhli na bezuzdný týždňový karneval, čo bolo obdobie, keď sa kresťania cítili najbezpečnejší pred prenasledovateľmi.
Spracované podľa knihy: Werner Keller, A Biblia má predsa pravdu, Tatran 1969
Pripravil A. Čulen
Na slnovrat zažiari Betlehemská hviezda, Jupiter a Saturn v konjunkcii
Betlehemská hviezda, ktorá podľa legiend zaviedla Troch kráľov k Ježiškovi do Betlehema bola podľa všetkého len konjukciou Saturnu a Jupitera.
Sú úkazy, ktoré môžeme sledovať raz ročne, raz za dva roky, desať, dvadsať, raz za život. A potom sú také úkazy, ktoré sa vyskytujú tiež pomerne často, ale pri špecifických podmienkach ich môžeme pozorovať raz za množstvo generácií. K takým určite patrí aj stretnutie Jupitera a Saturnu.
V deň zimného slnovratu 21. decembra 2020 nastane vzácny astronomický jav – konjunkcia Jupiteru a Saturna. Po západe slnka okolo 17. hodiny sa na večernej oblohe obe planéty priblížia len na vzdialenosť šiestich uhlových minút. Naposledy boli tieto dve planéty takto blízko v roku 1226, čo je takmer 800 rokov.
Tohtoročné priblíženie je mimoriadne tesné. Naposledy nastalo 16. júla 1623 a opäť by sa malo zopakovať až 15. marca 2080.
Fotograf Jozef Dovičin pozoroval konjukciu Jupitera a Saturnu nad inverznou oblačnosťou v oblasti Kľaku a Veľkej Javoriny. A takto zachytil takzvanú,”Betlehemsku hviezdu”.
Krátené
https://bratislavskykraj.sk/na-slnovrat-zaziari-betlehemska-hviezda-jupiter-a-saturn-v-konjunkcii/
Foto zdroj Internet