Nehovorí sa o narodení Božieho Syna aj v takých krajinách, ktoré sa hrdia svojou kresťanskou kultúrou v Európskej Únii.
Milý spolubrat v kňazskej službe, milé rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milé deti, aj vy, čo nás sledujete cez internet. Práve aj v týchto sviatočných chvíľach a takto prežívame nádheru Kristovho narodenia. V jednom s príbehov spisovateľa Roberta Stranda, ktorý spomína na svojich starých rodičov, alebo takýto názov má zväzok jeho príbehov, hovorí o bohatom Angličanovi, barónovi Fitzgeraldovi, ktorý mal jediného syna.
Pre rodičov bol všetkým, veľmi sa mu tešili. A celý svoj život sústreďovali na neho. Na jeho priania, na jeho požiadavky, ale keď mal chlapec nie veľa rokov, zomrela mu mama. Otec z toho zostal pochopiteľne zneistený a snažil sa ešte viac milovať svojho syna, zahŕňať ho svojou pozornosťou, aby mu tak vynahradil stratu mamy.
Lenže o niekoľko rokov zomrel aj syn. A to sa už dotklo otca veľmi hlboko, priam ho vohnalo do určitej beznádeje. Predtým stratil milovanú manželku, potom jediného milovaného syna a tak jeho život začal rapídne upadať. A keď to aj sám tak vnímal, pamätal na to, aby zostavil testament a dal k tomu aj inštrukcie, ako sa má vykonať, aby sa naplnila jeho vôľa.
Fitzgerald mal aj nádhernú kolekciu obrazov a vo svojom testamente o týchto obrazoch navrhol, teda prial si, aby boli predané na aukcii. Nešlo o bežnú zbierku obrazov. Táto zbierka obrazov predpokladala možno hodnotu milión anglických libier.
Tak sa začala licitácia, alebo oznámená licitácia pritiahla množstvo záujemcov o tieto obrazy. Ale v kolekcii týchto obrazov bol jeden obraz, o ktorom bolo jasné, že nemá nejakú hodnotu. Bol to síce obraz jeho zomrelého milovaného syna, ale namaľovaný bol neznámym autorom. Obraz mal názov “Môj milovaný syn”, ale nikto ho nechcel kúpiť. Všetci sa sústreďovali na tie hodnotné obrazy, aj keď boli drahé, a tento obraz od neznámeho autora nikoho nezaujímal.
A tak vlastne licitácia nešla smerom hore, ale smerom dole a keď zaznela možno jedna z posledných ponúk, v aukčnej sieni nastalo ticho, priam hrobové, až kdesi z kúta sa odrazu ozval jeden starec, že on by tento obraz kúpil.
Bol to bývalý sluha v ich dome, ktorý do poslednej chvíľky života sa staral aj o zomrelého syna, ktorého mal veľmi rád. Obraz mu predali za pol libry, lebo viac pri sebe nemal. Keď predali tento obraz, advokát, ktorý mal na starosti celú aukciu, na chvíľu prerušil túto licitáciu, aby prečítal testament, testament zomrelého baróna.
Aké bolo prekvapenie všetkých, keď sa dozvedeli posledné prianie baróna? Ktokoľvek kúpi portrét môjho milovaného syna, dostane celú kolekciu, celú moju zbierku. A tak sa aukcia skončila. A tak všetci tí, ktorí prišli z úmyslom získať do svojich zbierok tieto vzácne obrazy, ale podcenili, odmietli obyčajný obraz neznámeho autora prišli o všetko. Ale ten, ktorý kúpil za pol libry tento obraz, ten získal všetko.
A tak by sme aj na základe tohto príbehu, či príkladu milí bratia a sestry mohli povedať o posolstve narodenia Krista Pána. Kto ho príjme do svojho srdca, dostane všetko. Kto príjme Ježiša Krista do svojho srdca, do svojho príbytku, nemôže dostať viac.
Za dvetisíc rokov kresťanstva to mnohí prijali, tak urobili, uverili tomu. Ale táto dvojtisícročná história kresťanstva je poznačená aj ignoranciou, voči narodeniu Krista Pána a pochopiteľne, že nechýbali ani takí, ktorí proti Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi bojovali, alebo bojovali aj proti pravému zmyslu Vianoc. Teda aby sa nepripomínalo, že Vianoce sú tu preto, lebo sa narodil Boží Syn, Ježiš Kristus.
A sme tu iste mnohí, a zvlášť aj doma, pri internete, sú mnohí, ktorí sa pamätáme na to, ako sa v predchádzajúcom režime usilovali práve aj o vymazanie tohto zmyslu z vianočných sviatkov. Aby sa nehovorilo o narodení Božieho Syna. Možno tie, také veľmi zaujímavé slová, či kroky z roku 1952 si nepamätáme, ale vtedy na Štedrý deň vtedajší prezident Československa Antonín Zápotocký povedal veľmi známe slová: “Ježiško už zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho dedo mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, ako za kapitalizmu, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu. Prichádza k nám z východu a na cestu mu žiari nielen Betlehemská hviezda, ale aj mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.”
Keď počúvame tieto slová s odstupom času, možno sa aj pousmejeme, lebo si dopovieme, tak Ježiško vyemigroval do Sovietského zväzu, tam zostarol, stal sa z neho dedo mráz a teraz prichádza k nám, ale už pod znamením inej hviezdy.
Áno, z odstupom času sa z toho možno pousmejeme. Ale takéto iniciatívy vo východnom bloku, alebo kde sa šírila táto ideológia neboli neobvyklé. Napríklad na Kube, keď sa chopil moci Fidel Castro, tak Vianoce sa preložili na august. Až potom, keď sa trošku otepľovali vzťahy aj s Vatikánom, na prosbu dnes svätého Jána Pavla II. v roku 1998 Vianoce vrátili na pôvodný termín.
A keď sa vrátime znova aj do Sovietskeho zväzu, tak vieme, že ťažisko akože týchto osláv sa preložilo na Nový rok, to bolo najdôležitejšie a oslavovaný nebol Ježiš Kristus, ale Lenin.
Ale boli by sme prekvapení, že takéto iniciatívy vymazania Vianoc neboli len na východe. Puritáni, ktorí začiatkom sedemnásteho storočia sa prisťahovali z Anglicka do Spojených štátov na pobrežie štátu Massachusetts, považovali Vianoce za bezbožný pohanský rituál a tak ich zakazovali.
Zakazovali slávenie Vianoc, zakazovali zachovávanie vianočných zvykov a na uliciach vykrikovali „žiadne Vianoce“. Dokonca boli zakázané vianočné jedlá, boli zatvorené kostoly a deti museli ísť do škôl.
Ale poďme ešte ďalej k počiatku. Vianoce boli zakázané aj v Rímskej ríši. Veď celé tri storočia bolo tvrdé prenasledovanie kresťanov. A tak aj slávenie Vianoc bolo zakázané, a keď niektorí historici podsúvajú to, že cisár Aureliánus v roku 274, keď ustanovil sviatok neporazeného boha slnka, tak to urobil len z hlbokej tradície. Nie. Aureliánus to urobil kvôli tomu, že už sa Vianoce medzi kresťanmi slávili a tak bolo treba urobiť tento kvázi štátny sviatok, aby zanikli, alebo zaniklo vedomie Vianoc.
To je taký stručný pohľad do dejín. Ale dnes tento zápas pokračuje ďalej a to do určitej miery takým vnútorným rozkladom a možno sú naozaj dôležitejšie lyžovačky, a nie otvorené kostoly. Nehovorí sa o narodení Božieho Syna aj v takých krajinách, ktoré sa hrdia svojou kresťanskou kultúrou v Európskej Únii.
Už nemožno navonok prezentovať kresťanské náboženské symboly ani teraz cez Vianoce. V niektorých krajinách už nemôžu byť vianočné stromčeky verejne, betlehemy, lebo to uráža kohosi iného. A ak to pôjde takto ďalej, lebo sa to javí ako úmysel z centrály Európy, kto nedodrží túto líniu, tak bude vyhlásený za neprávny štát a nedostane potrebné financie.
Mnohí, ktorí ma teraz počujete, sa toho dožijete a overíte si, či teraz fantazírujem, alebo sú to slová pravdy. Alebo či to nie sú aj slová varovania. Azda aj práve preto nás poteší každá aktivita, iniciatíva, ktorá nám chce tradíciu a vieru chrániť a zachovať.
Napríklad, pred niekoľkými rokmi v Rakúsku boli cez sviatky i svetelné nápisy: „Na Božie narodenie sa narodil Ježiš Kristus. Je to sviatok radosti pre ľudí“. Popri tých mnohých svetelných označení, ktoré symbolizujú stále ešte Vianoce, sa už predierajú aj ďalšie tie svetelné znaky, ktoré z Vianocami veľa spoločného nemajú. Už len chcú svietiť počas týchto dní a tak bolo treba pripomenúť:
“Na Božie narodenie sa narodil Ježiš Kristus, Boží Syn. Je to sviatok radosti pre ľudí“.
Preto ma potešila aj skutočnosť, ktorú som spomenul pri polnočnej svätej omši. Keď 16. decembra, teraz pred sviatkami, sme na biskupský úrad dostali email z talianskej Sieny, v ktorom pisateľka pochádzajúca z našej Rožňavskej diecézy prosila o odslúženie svätej omše za všetkých, ktorí sa narodili, alebo boli pokrstení v Rožňavskej diecéze a teraz sa nachádzajú roztrúsení v rôznych kútoch celého sveta. A vymenovala naozaj veľmi veľa krajín, aby sa pamätalo na všetkých.
Od vysídlených karpatských Nemcov až po tých, ktorí išli do cudziny za prácou, za štúdiami, či za inými povinnosťami, alebo záujmami. A tak som aj tento úmysel vložil do polnočnej svätej omše. A chceli sme vytvoriť spojenie svetla nádeje. A to spojenie svetla nádeje chceme posilniť aj slávením tejto svätej omše, ale aj ďalšími. A žiť v tomto nádhernom spojení svetla nádeje, ale aj s vami všetkými, ktorí ste tu, alebo ktorí nás sledujú cez internet. A nechceme, aby to bola nejaká jednorazová akcia, ponúkame aj ďalšiu šancu takéhoto spojenia a to od dnešného dňa až po sviatok Obetovania Pána.
V dnešný deň začíname modlitbové spojenie: „Vytvorme Nazaretský dom“.
Je pravdou že počas týchto chvíľ naša pozornosť je upretá do Betlehema, ale Nazaretský dom, tam kde Pán Ježiš a Svätá rodina strávili najväčšiu časť svojho života. Tam pociťovali to potrebné bezpečie a ochranu samého Boha. A túto ochranu potrebujeme dnes všetci, nielen voči hrozbe pandémií, ale aj rôznym hrozbám ďalším, ktoré nás neustále ohrozujú. Potrebujeme takýto Nazaretský dom istoty, v ktorom budeme chránení Svätou rodinou. Božou ochranou.
A tak vás všetkých povzbudzujem, aby ste zašli na našu webovú stránku biskupstvo Rožňava www.burv.sk, stiahli si tieto materiály a pripojili sa k vytváraniu Nazaretského domu. Ktorí sme možno trošku slabší v tejto internetovej činnosti, oslovujem vás, synovia, dcéry, vnukovia, vnučky, stiahnite to svojim rodičom i starým rodičom a aj prikľaknite k nim, alebo prisadnite a modlite sa s nimi spolu prosiac o túto ochranu každého jedného domu, príbytku. Alebo aby sa modlil aspoň jeden člen v každej rodine. Aby táto modlitba vyprosovala potrebnú ochranu pre každého z nás, lebo tých ohrození je naozaj veľmi veľa.
A vnesme toto svetlo nádeje aj do dnešného sveta, aj do dnešnej situácie, ktorá nie je jednoduchá pre mnohých. A tak, ako Boh cez svojho Syna chcel a chce zachraňovať a ochraňovať svet, tak aj nás, každého jedného pozýva k tejto spolupráci, aby aj cez nás konal práve takto.
Aj touto iniciatívou drahí bratia a sestry si uchováme zmysel Vianoc, takto si uchránime aj vieru, ešte presnejšie povedané, cez posilnenú vieru si ustrážime aj Vianoce. Lebo kde je viera, tam zostane aj zmysel Vianoc. Ochránime si Ježiša Krista vo svojich srdciach a potom budeme mať všetko. Nič nám nebude chýbať, lebo kto hľadá úprimne a najskôr Božie Kráľovstvo, všetko ostatné dostane.
Amen
Homília otca biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Narodenie Pána
25. decembra 2020
Pripravil A. Čulen