Priatelia jedna pani mi písala, že aj keď kňaza, o ktorom píšem ku generálovi nepustili, vraj nakoniec sa podarilo generála zaopatriť iným kňazom.
To prvé viem zaručene, to druhé reinterpretujem. Ak by táto informácia bola pravdivá, môžeme aspoň v tejto obrovskej tragédii vidieť nejaký svetlý bod, pretože pre veriacich ide o nesmrteľnú dušu.
Status zrána: Jeden bohabojný kňaz, ktorý keď sa dozvedel, čo sa „prihodilo“ generálovi Lučanskému, letel do nemocnice v Prešove. Chcel mu dať posledné pomazanie (Poz. redakcie AZN pod článkom: Sviatosť pomazania chorých), ktoré sa dáva ľuďom v riziku smrti. Aj tí najväčší barbari v dejinách toto väzňom dopriali. Keď liberáli vo Francúzskej revolúcii išli zabiť kráľa Ľudovíta XVI., pustili k nemu kňaza. Keď zmanipulované zločinné rozsudky komunistického Národného súdu vydávali hrdeľné tresty, aj vtedy kňazi boli pripustení k odsúdeným.
Kňaz stál pred dverami na ARO v prešovskej nemocnici. Je na to veľa svedkov, pretože ho tam videli a ja tohto kňaza poznám. Stál tam pri ňom aj jeden pán, ktorý vie dosvedčiť, že strážcovia pred dverami kňaza ku generálovi Lučanskému nepustili. NEPUSTILI KŇAZA K ZOMIERAJÚCEMU.
Kto sa bál, aby nikto nevidel v akom stave je generál Lučanský?
https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=225927955687596&id=107752747505118&sfnsn=mo
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI
5. článok SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH
1499 „Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu.“
SVIATOSŤ CHORÝCH
1511 Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých:
„Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou.“
1512 V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse.
1513 Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa Druhého vatikánskeho koncilu, stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo toto:
„Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“
V PRÍPADE ŤAŽKEJ CHOROBY…
1514 Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“
1515 Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.