Istá mladá žena upadla do ťažkej depresie. Postupne prestala vychádzať z domu, zobúdzanie sa stalo pre ňu skľučujúcim utrpením a jedenie trápením.
Začalo jej prekážať denné svetlo, nechávala zatvorené okná a stiahnuté rolety. V hlave jej vírili tie najtemnejšie myšlienky a často uvažovala o smrti ako o oslobodení.
Jej manžel, ktorý ju ľúbil a zahŕňal láskou a pozornosťou, sa kvôli nej čoraz viac trápil. Presvedčil ju, aby sa dala vyšetriť najuznávanejšími neurológmi a psychiatrami na svete. Slávni profesori predpisovali lieky a vyšetrenia, dovolenky a okružné plavby.
Skúsili všetko. Bezvýsledne. Žena sa čoraz hlbšie ponárala do svojho sveta temnoty a melanchólie. A predsa ju manžel vyliečil! Svojou prostou a bezbrannou láskou a tromi krátkymi slovami.
Raz ráno sa k nej priblížil, pozrel sa na ňu so slzami v očiach a povedal: „Máš ešte mňa.“
Učiteľ sa spýtal najmenších : „Čo potrebuje človek, aby bol šťastný?“
Odpovede boli rôzne: pekný byt, dobré jedlo, peniaze, život bez bolesti…
Učiteľ im pomohol: prácu, uznanie druhých, Božie požehnanie…..
Všetko bolo pekne pod sebou zapísané na tabuli.
„Zabudli sme ešte na niečo?“ opýtal sa učiteľ.
Jedno dievčatko sa prihlásilo a povedalo: „Áno, zabudli sme na človeka.“
Z knihy Koľko stojí zázrak: Bruno Ferrero
Pripravil A. Čulen